O trojruži (v každom z nás)

Toto je trojpríbeh. O mne a o dvoch ľuďoch (ale možno aj o mnohých ďalších). Je to pre mňa ako príbeh o Trojruži. Keď niekto musel prekročiť svoje hranice, aby porozumel ozajstnej láske k druhému človeku.

Prvou časťou ruže je Mirka, adoptívna „biela“ mama 2 detí s polorómskymi koreňmi. Veľmi pokojná, láskavá a vnímavá žena s krásnymi očami.

Druhá časť ruže je pre mňa Janka, učí na vysokej škole, robí dobrodružné voľnočasové aktivity pre deti a mladých a stíha byť tiež dvojnásobnou mamou. Okrem toho všetkého má krásny úsmev, snedú kožu a polorómske korene. Istú časť detstva strávila so svojou „bielou“ mamou, neskôr žila v „bielej“ náhradnej rodine, kde sa postupne dozvedela, že jej otec je Róm. Svoju rómsku časť vlastnej identity začala objavovať až ako dospelá.

A tretia časť ruže? Nie, nie som to ja – to by som si netrúfla povedať. Ale čosi sa mi počas toho nášho trojrozhovoru stalo: akoby som z každej z nich mala kúsok a akoby sa tie kúsky vo mne prepojili. A možno treťou časťou ruže môžete byť Vy, my všetci, keď…

Ako sa to stalo?

Bol to v poradí druhý z videorozhovorov o pestrosti života, ktorý som ponúkla nerómskym adoptívnym a pestúnskym rodičom. Rodičom, ktorí nosia v srdci deti s rómskymi koreňmi. Videorozhovory boli okrem videokonzultácií a online kurzov ďalšou našou ponukou na podporu rodičov v čase karantény.

Mirka sa prihlásila na videorozhovor medzi prvými. Náš koncept služieb dlhodobej starostlivosti o rodinu nám dáva možnosť vidieť našich klientov „v čase“. Mirku som mala možnosť prvýkrát stretnúť v minulosti ako bezdetnú ženu túžiacu po rodičovstve a naplnení a postupne som ju videla ako sa stávala krehkou a neskôr sebaistou mamou. A na kameru sa sem tam objavili aj jej nádherné dcérky.

Janku poznám roky, náš spoločný príbeh sa prepletá od jej študentských a dobrovoľníckych čias. Objavovali sme rómstvo takmer paralelne. Ona ako tá, ktorá ho má v krvi a ja? Ako tá, ktorá sprevádza dospelých i deti na ceste k jeho prijatiu.

Ako to videla Janka

„Keď mi Danka napísala, že ma pozýva na stretnutie s náhradnými rodičmi rómskych a polorómskych detí, vírilo mi v hlave niekoľko myšlienok: „Uff, hovoriť o tom, že som polorómka nie je nič moc.“ „Pochopia rodičia môj príbeh?“ „Snáď to nebude veľmi formálne, z dospelákov mám aj napriek veku 35 rokov stále rešpekt.“ Všetky tieto moje obavy sa však zmenili aj vďaka veľmi úžasnej mamine Mirke, jej úprimnosti a neskutočne pokojnému a láskavému hlasu. Stretnutie ma aj napriek ťažkému dňu dobilo energiou a radosťou. Dokonca aj pohľad na krásne okaté dievčatká mi pripomenul, že v nás ľuďoch rodu Rómov je veľa krásneho. Na konci stretnutia som bola dojatá, ako sa Mirka zaujíma o to, ako čo najviac pomôcť svojim dievčatkám zvládnuť to, čo ich v súvislosti s ich identitou čaká. Ďakujem za príležitosť podeliť sa o ceste mojej identity s tak príjemnými ľuďmi, ako sú Danka a Mirka. 

A čo napísala o videorozhovore Mirka?

„Milá Danka a Janka,  ďakujem za obohacujúce on-line stretnutie.

Bolo to v mojom prípade po prvýkrát, čo som počúvala, rozprávala sa na túto tému. Otvorilo mi to myseľ i srdce. Rómstvo pre mňa bolo otvorené len medzi mnou a mojím manželom a ďalej nie. Zo strachu, z obáv som si hovorila, „veď to pre naše dcéry bude lepšie a bezpečnejšie, radšej sa tváriť, že my do tejto kategórie nepatríme…“

No rozhovor s Jankou mi priniesol novú výzvu. Veď my môžeme byť vďační za naše dievčatá, veď vďaka ich inakosti sa nám otvoria nové obzory, nová kultúra, nová hudba… Budeme mať naviac ako rodiny „gadžovcov“. Teším sa na naše hudobne nadané dcéry, veď v našich rodinách nik poriadne nevie spievať, či hrať na hudobné nástroje, tak máme príležitosť to zmeniť. 

Rómstvo nie je len tmavá koža, ale veľa krásnych darov, ktoré im boli dané, tak ich ideme s našimi dievčatami spolu objavovať.

Viem, že to nebude ľahké, ale je to na nás, aby sme tejto spoločnosti, kde sa inakosť nenosí, ukázali, že človek, aj keď je inak sfarbený, ešte nemusí byť neprijatý, zlý. 

Teším sa na toto dobrodružstvo a verím, že ho zvládneme. 

PS: Už počúvam rómske pesničky. 

A čo k tomu dopíšem ja?

Dopisujem tento text. Myslím na príbeh o trojruži. Pamätám si, že tam hlavní hrdinovia prekonávali vlastný strach, samotu, zneistenie a nekomfort. Strácali a nachádzali svoju tvár a samých seba cez bytie samého so sebou a cez hlboké porozumenie vzťahom s tými druhými.

S odstupom času vidím Mirku a Janku ako puky ruží. Jedinečné a plné očakávania a vo vnútri s krásne poskladanou krásou. Krásou, ktorá keď sa otvorí, „zastaví sa dych“ a „spozornie myseľ a oči“. Vidím ich ako puky ruží, ako kráľovné kvetov a teším sa, že som toho tak trochu súčasťou.

Vonia to všetko prenádherne.

Danka Koníček Žilinčíková, terapeutka Centra Návrat v Banskej Bystrici

Videorozhovory sa udiali aj vďaka 2% z Vašich daní. Ďakujeme!