Pohraničníci, ktorí chceli do Austrálie
Bol to ojedinelý prípad. Členov Pohraničnej stráže utieklo za Železnú oponu dosť, ale aby začiatkom osemdesiatych rokov zbehli dvaja vojaci PS a previedli so sebou cez zátarasy troch ďalších civilov, to bolo nevídané. Stalo sa v januári 1980 na 18. rote pohraničnej stráže Valtice-Rajsna v okrese Břeclav. Čo sa tej noci udialo, to mi porozprával aj Ján R., ktorý tam v danom čase slúžil ako psovod.
Zdeno Ondrejka a Marián Sabol (obaja ročník 1959) sa na výkon základnej vojenskej služby dostali do obce Valtice na Břeclavsku. Na rote boli obľúbení, pretože tu organizovali zábavu a spestrovali tak ostatným spolubojovníkom inak náročnú službu. Nemali to však ľahké s veliteľom roty majorom Machom, ktorý vojakom znepríjemňoval život neustálymi kontrolami a hľadaním nedostatkov v disciplíne. Ondrejka so Sabolom však na to išli múdro. Vytvorili na jednotke výbor SZM a „bojovali“ s majorom z tejto pozície. Ich znechutenie s pomermi možno prispelo k ich rozhodnutiu utiecť.
Informácie z knižného zdroja od Iva Pejčocha (viď na konci blogu), ktorý vychádza s vyšetrovacích spisov, uvádzajú priebeh úteku nasledovne:
V noci z 21. na 22. januára 1980 odišiel Sabol z hliadky a stretol sa s Ondrejkom, ktorý sa v tej dobe staral o kotolňu. Teplo oblečení došli k zátarasám, ktoré boli len pár desiatok metrov od budovy roty Pohraničnej stráže. Sabol mal pri sebe kľúč na otvorenie bránky v plote, ktorým si odomkol. Vyradili z činnosti signalizáciu, takže na rote nedošlo k poplachu. Nikým nepozorovaní prešli krátku vzdialenosť k hraničnej čiare. Tu Sabol položil na zem samopal aj s nábojmi a prešli za hranice.
Na rote zistili Sabolovu neprítomnosť veľmi rýchlo, keďže mal držať hliadku. Ostatní si údajne mysleli, že jednoducho odišiel do Valtic do krčmy. Až keď sa neskôr zistilo, že chýba aj Ondrejka, začalo sa pátranie. Stopy viedli za zátarasy a smerom k hranici. Tu našiel služobný pes samopal, ktorý odložil Sabol pred prekročením hranice, a aj kľúč, ktorým otvoril priechod. Na prenasledovanie zbehov už bolo neskoro.
V tej chvíli išlo ešte stále len o útek dvoch vojakov základnej služby. Až do doby, kedy sa spravodajskou činnosťou v utečeneckom tábore Traiskirchen, vďaka zachyteniu korešpondencie z Rakúska a výpovedi svedka rozhovoru Sabola nezistilo, že s dvojicou vojakov utiekli tiež Josef Tomášek (1957), Vladimír Budinský (1957) a ani nie 17-ročná Jana Žitná. Po zistení týchto poznatkov už útek vojakov Pohraničnej stráže nevyzeral ako náhly čin nespokojnosti, ale dopredu dobre pripravená akcia, aká nemala v poslednom desaťročí Železnej opony obdobu.
Vo vyšetrovacích spisoch sú však často aj dohady vyšetrovateľov zo spravodajského oddelenia Pohraničnej stráže. A tak som privítal možnosť porozprávať sa s Jánom R., ktorý na 18. rote PS slúžil v rovnakom čase.
Ján, povedzte nám najprv, ako ste sa dostali do valtickej roty PS na Rajsne…
Narukoval som na jeseň 1978 do Mariánskych Lázní, kde som absolvoval dvojmesačný výcvik a potom som bol v mesiac v Chodovej Planej na Tachovsku. Až odtiaľ som prešiel k 18. rPS Valtice-Rajsna. Tu som bol najprv v skupine prekrytia (pozn. autora: vojaci určení na „prehradenie“ smeru postupu narušiteľov po signále z plota). Neskôr som sa zaujímal o funkciu psovoda a tak som sa obrátil na povereného kynológa. Mal som prideleného československého vlčiaka, ale počas mojej mesačnej „maródky“ bol pridelený inému vojakovi a tak som dostal 10-mesačného nemeckého ovčiaka Borixa, s ktorým som absolvoval dvojmesačné cvičenie. A na rote som potom slúžil ako psovod.
Pokiaľ viem, vaša rota bola umiestnená veľmi blízko zátarás a hranice. Takže zbehom nebolo treba prejsť veľkú vzdialenosť.
Áno, za budovou roty bolo len nejakých 30 metrov priestoru, plot a potom už signálna cesta, signálny plot, kontrolný orný pás… Na hranicu samotnú to bolo najviac 150 metrov. Na konci budovy roty smerom na Úvaly bola menšia strážna veža a pod ňou bránka cez zátarasy, ktorou Ondrejka so Sabolom tú noc prešli. Poľnou cestou sa dostali až hraničnej čiare, kde bola na rakúskej strane závora, búdka Zollwache a končila tam asfaltka z rakúskej strany.
Poznali ste sa dobre s Ondrejkom a Sabolom? Čo nám o nich poviete?
Samozrejme sme sa poznali veľmi dobre, boli sme rovnaký nástupný termín. Pamätám si, že Ondrejka bol z Bratislavy a Sabol z Prešova. Najprv sa nemali príliš v láske. Neskôr sme na rote dosť premýšľali, čo ich spojilo. A ako je možné, že si tak dôverovali, keď začali spolu plánovať svoj útek.
Sabol bol psovod ako ja a boli sme spolu aj na cvičeniach s psami. Ondrejka bol taký umelecký typ, hral na gitaru a organizoval rôznu zábavu. Najčastejšie vykonával funkciu kuriča na rote.
Mali vraj problémy s veliteľom roty. Údajne to bol dôvod ich úteku.
Major Mach bol starý pohraničník. Dá sa povedať, že bol dosť prísny. Nemal problém sa plaziť po okolí po vinohradoch a sledovať, ako hliadky vykonávajú svoju činnosť. Nemal som ale pocit, že by oni dvaja boli nejako viac v pozornosti veliteľa roty. A aký mali dôvod? My sme to potom s chlapcami pochopiteľne rozoberali, ale na ten dôvod sme neprišli. A vôbec… Je veľmi pozoruhodné, že nikto nič netušil. Väčšinou sme o sebe vedeli všetko, kto kedy zaspal na hliadke alebo mal niekoho chytiť a nechytil… To, čo sa stalo, bolo nečakané.
Ako to bolo tej noci teda s hliadkami? Sabol mal vraj opustiť stanovisko a Ondrejka sa k nemu pridal z kotolne. Kedy ste to zistili a čo nasledovalo?
Odohralo sa to trochu inak. Sabol mal slúžiť takú dvojhodinovú hliadku pri závore pred rotou. Okrem iného mal kontrolovať autá na ceste smerom do Úval. Ondrejka ho mal po dvoch hodinách vystriedať. Kým teda prišlo na ďalšie striedanie, mali k dispozícii 4 hodiny času. My sme mali okolo jedenástej večer prvý poplach smerom na Úvaly, ale nič sa nedialo a vrátili sme sa na rotu. Je pravda, že Sabol na svojom mieste pred rotou nebol, a naozaj sme to nikomu nehlásili. To bola taká naša súdržnosť. Veď táto hliadka nebola taká dôležitá. A potom neskôr bol druhý signál, ale neviem dodnes, či ho vyvolali oni, alebo to bola len náhoda. Jednoducho som mal za úlohu vybehnúť na prekrytie so psom cez bránku pod strážnou vežou na konci roty. Mali sme za signálnou stenou prekryť úsek napravo smerom na Úvaly. Pole ale bolo poorané a zamrznuté a veľmi zle sa po ňom bežalo. Cesta rovno k hranici bola udupaná a lepšie sa po nej utekalo. Borix na nej zachytil asi stopu po vojakoch a tak sme sa vlastne dostali na miesto, kde boli odložené samopaly. Bežal som ako prvý po tej poľnej ceste smerom k hraničnej čiare a rakúskej závore.
Váš pes teda našiel Sabolov samopal odložený na zemi?
Áno, zaľahol asi 15 metrov pred rakúskou závorou. Ale nešlo o jeden samopal. Aj Ondrejka mal so sebou samopal. Našli sme na zemi dva odložené samopaly aj so zásobníkmi. V snehovom poprašku som videl stopy smerujúce do rakúskej obce Schrattenberg. Zavolali sme vysielačkou na rotu a počkali, kým miesto prevezmú zo spravodajského oddelenia.
Ako sa teda Sabol s Ondrejkom dostali cez zátarasy?
Tá bránka bol zamknutá zámkom, od ktorého mali k dispozícii kľúče. Dvierka boli ešte zabezpečené signalizáciou. Tú obišli tak, že rozbili bakelitový kryt a medzi tri konektory vrazili bodák, aby zostal obvod neprerušený. Boli sme už mazáci, takéto triky sme ovládali.
Na rote potom určite nastal hurhaj. Čo sa zistilo? Malo to nejaké okamžité následky?
V prvom rade sa urobila prehliadka ich vecí. A pod vankúšom sa našiel list na rozlúčku. V ňom uviedli, že sú nútení opustiť republiku kvôli zlému veliteľovi. Toho mimochodom hneď ráno z funkcie odvolali.
Dozvedeli ste sa potom neskôr niečo viac o ich úteku?
Áno. Boli to také „chodbové reči“. Vraj za nimi boli v Rakúsku dvakrát rodičia a prehovárali ich, aby sa vrátili. Oni však veľmi chceli do Austrálie zbierať opály, či niečo také. A dozvedeli sme sa tiež, že pri úteku so sebou zobrali nejakých kamarátov z civilu. Chodili za nimi na vychádzky do Valtic do vinárne. Útek teda plánovali a len čakali na vhodnú príležitosť. Asi to nebolo náhle rozhodnutie.
Stretol som sa s prípadmi, kedy zbehov nemali ostatní príslušníci roty kvôli ich činu príliš v láske. Na jednotke bolo potom dusno. Bolo to tak aj na Rajsne?
Nie, nám urobili dobre. Výmena veliteľa nám prospela a mali sme sa potom dobre pod mladým nadporučíkom, ktorý kládol dôraz na iné veci. Z roty ani neodvolali žiadneho iného dôstojníka ani nebola žiadna výmena záklaďákov.
Ján, ďakujem za zaujímavé informácie z prvej ruky, o ktoré ste sa sa nami podelili.
Obaja vojaci boli v neprítomnosti stíhaní, informácie o výške trestu za zbehnutie a porušenie povinností v strážnej službe sa mi nepodarilo zistiť. Podľa strohých zistení obaja žijú neďaleko od seba v Austrálii.
Zdroje a obrázky:
Ivo Pejčoch: Vojáci na železné oponě (str. 202-204)
Rozhovor s Jánom R. zo dňa 21. júla 2015
