Denník N

Švantner!

Šla som v sobotu do lesa, už dávno som chcela navštíviť jednu starú osadu, poprosila som svojho strýka, aby ma tam zaviedol.

Trochu som si robila starosti, lebo Slovenský hydrometeorologický ústav hlásil búrky a dažde, ale strýko povedal, že búrka určite nebude. Čomu veriť? Vede alebo ľudovej múdrosti?

Požičal mi širák a vyrazili sme.

Strýko má už dlhé roky problémy so zrakom, rozmýšľala som, ako je na tom teraz. Po chvíli mi to objasnil sám, poznamenal, že na jedno oko nevidí vôbec a na druhé ešte tak-tak.

Chodníčky, ktoré si pamätal z mladosti, medzičasom zarástli.

Kebych vedzel trošku vácej, dze zme.

Ale predstavu o priestore mal, občas prehodil niečo o nadmorskej výške alebo svetovej strane, významný orientačný bod predstavovala maringotka na náprotivnej strane doliny, veľmi sa blyští.

Miesto sme našli, vynorili sme sa z lesa a objavili prvé dva domce. Vzápätí som pocítila chlad na lýtkach a zároveň si všimla rastliny na kraji cesty, triasli sa, akoby sa báli, a keď som sa otočila, videla som, že nad horu klesá mračno temné a nabité ako jaternica.

Je omnoho ľahšie cítiť sa v súlade s prírodou niekde na hodine jogy v Petržalke, o čosi ťažšie je to uprostred prírody, zoči-voči živlom.

Integrálny denník

Švantner sa raz vybral na prechádzku so svojou ženou, vtedy ešte len budúcou, takže zrejme obaja boli dosť mladí, neviem, ale na jednom mieste sa rozdelili a každý šplhal na iný kopec. Švantnera pritom pochytila akási eufória, dalo by sa asi hovoriť o pocite jednoty. Zároveň pocítil potrebu vyzliecť sa, a tak sa vyzliekol a takto vyšiel až celkom na vrchol.

Keď sa obzrel, videl na vedľajšom kopci ženu, s ktorou prišiel, tiež bola nahá.

Píše o tom vo svojom denníku.

Mohol vziať LSD, že. Ani len nebolo treba vyliezť z obývačky.

Nevesta hôľ

Aj keď sa dielo volá takto, ja som si celý čas myslela, že sa Zuna dá dokopy s rozprávačom, nenapadlo mi, že si ju naozaj vezmú hole.

A to sa dozvieme až v poslednej vete. Nejeden čitateľ si môže pripadať oklamaný. Celé roky sme sa učili hľadať metafory, a zrazu taká doslovnosť.

Keď sme pri tom, čo všetko sme sa učili hľadať, knihu som si požičala z knižnice, takže je popísaná nejakým príčinlivým študentom, ako to už býva. Dominujú výkričníky. A tak som aspoň jeden chcela dať do nadpisu! Nech sa prenesie môj čitateľský zážitok!!!!!

vízia sen!

tajomno!

!! rozpr. dúha !!!

divoká prír. !!!!

Ja si tie popísané exempláre vyberám naschvál, samozrejme, katalóg varuje, ktoré výtlačky sú poškodené. Na tieto dve poznámky by som upozornila zvlášť:

upálil len atribút!

A potom, keď rozprávač v závere dostane výpoveď, keď konštatuje, že už ho viac neviaže povinnosť k času ani k miestu, dotyčný či dotyčná si na okraj ceruzkou píše: časopriestor.

Chcela by som vidieť, ako sa takáto informácia dá rozumne vkliniť do referátu.

Prečo ideš nocou

Rozprávač vletí do Weinholdovej krčmy, doprostred divokých osláv, sto žilovatých rúk ho zdrapí a zdvihne do výšky, sto hrdiel mu zreve do ucha, ako vyfúknuté páperie ocitne sa priamo pod klenbou, tvárou v pavučinách, pod ním more hláv, veľkých, strapatých a rozpálených horúčavou.

A to páperie, to je predsa krásne. Že sa obrazom čohosi takého krehučkého a mäkkého dá vyrobiť taký nespútaný, strhujúci výjav!

Dosť sa chlastá v tomto príbehu.

Keď sa so Zunou ponevierajú po okolí, keď sa približujú miestnemu obyvateľstvu v norách a bútľavinách, jazvec napríklad úplne odmieta komunikovať, smrdí mi z úst, konštatuje rozprávač.

To len tak na okraj.

Všetko v tomto článku je na okraji.

Možno už prvé stretnutie so Zunou, prvé po návrate, to je tam kdesi hneď pri mlyne a ona prichádza bosá po tráve – jej krok je krokom srny, ktorá schádza uzučkým chodníkom do malinčia – ba ani to možno nie je krok, skôr tečie pomedzi stebielka.

Videl som vlnenie voľačoho bieleho a teplého, čo žije iba lahodným pohybom ako vodný vlas.

Zvláštne je, že Švantner tie prirovnania hromadí, a mne nie vždy druhé pripadalo lepšie než prvé, tak som rozmýšľala, či si to nepodráža, ale nejako mu to funguje.

Veď celé je to hýrivý, velikášsky štýl.

Myslela som pritom na Šrámka, jasné. Tiež mu nič neujde, chytí to najdrobnejšie a ukáže nám to, a vzápätí vystrelí do korún a ešte ďalej, tam chvíľu víri a besnie, a zas len sa hodí dole k milovaným nohám a psovsky sa s nimi vlečie aspoň po najbližší roh – miluje a rozhadzuje.

V nadmorskej výške 553 m. n. m.

Neviem už, o čom bola reč, asi sa rozhovoril sám, kráčali sme popri popadanom plôtiku, za ktorým sa zrejme pásaval dobytok, a zrazu len povedal, že človek buduje, človek sa stará, klčuje a kosí, ale boj s prírodou sa nedá vyhrať.

Umreš, zarostne.

Koľko útechy v dvoch malých slovách. Že raz nebude nás a ani po nás nič nezostane. To je pre mňa jednota všetkého. Ešte tie kosti dodrúzgať, aby to ozaj bolo absolútne.

Čiže splynutie s prírodou prebehne tak či tak, jogový pobyt na to nepotrebuješ.

Referát

Čítala som si na internete nejaké súhrny diel a školské referáty a vyzeralo to, že som Nevestu hôľ nepochopila.

Bude to znieť ako alibizmus, ale mne sa skôr zdá, že nie je čo chápať. Ak je atmosféra snová, ak sa pracuje s rozprávkou a fantáziou, aký má zmysel snažiť sa rozlíšiť, kto je kto? Nejde práve o to, že sa tu prelieva jedno do druhého, že je to nepolapiteľné?

Sila sna tiež nespočíva v jeho presnosti.

Naopak, možno je o to sugestívnejší, o to viac po prebudení dolieha, že nie je presný a že nevieme, čo sa vlastne stalo.

Menej výkričníkov – buď otáznik, alebo ticho.

Aj tak nič nechápeš.

V doslove k vydaniu z r. 1962 Ján Števček starostlivo zametie tieto Švantnerove prózy pod koberec, vyzdvihne jeho sociálne cítenie a potom ho s úľavou potľapká za jeho neskoršiu prácu, kde opustil svoj podvratný lyrizmus a začal písať realistickejšie.

Matuška medzivojnovú prózu, obviňovanú z toho, že je nerealistická a utieka sa do snov a k zidealizovanému vidieku, čiastočne bráni. Isteže máme pred sebou do značnej miery literatúru únikovú, píše, ale v najvzácnejších prípadoch ide aj o čosi iné.

Stráca sa jasný príbeh, v živote tak ako v literatúre, svet je vykoľajený a človek práve taký. Toto nové územie sa nedá vždy zachytiť racionálne, staré spôsoby písania nestačia na konvulzívnosť doby, pokračuje Matuška, autori sa jednoducho chcú svojimi cestami predrať k zmyslu.

Aj Matuška našľapuje veľmi opatrne, ale to nás teraz nezaujíma.

Niečo zostalo rovnaké. Lyrizmus a snovosť sa asi stále vníma takto, nie? Tak trochu únik. Zároveň je to asi pre nás umelecké. Aha, básnik má fantáziu, vidí trávu rásť, opisuje vrchy ako živé a rozpráva sa s oblohou.

To ale nie je opak realizmu, to je jeden spôsob videnia sveta, relevantný a plnohodnotný, a o nič menej pravdivý než realizmus. Zakrpatel v tebe nejaký zmysel, ktorým si bol schopný to vnímať, a tak povieš, že je to vymyslené.

Možno ani nejde o zakrpatenie zmyslu, možno skôr o strach.

Epika je dej, akcia, vstanem a idem a niečo robím.

Lyrika je pasivita, sadnem si a vnímam. Nechám, nech to ku mne príde, nech to o mňa zavadí ako o strunu, a vydržím to. Lyrika je terapia tmou.

Ženský hlas

Na knižničnom výtlačku sa zrejme realizovalo viac ľudí, a možno niekto pripravoval divadielko alebo dramatizované čítanie, lebo niektoré odseky, kde sa hovorí o Zune, sú poprepisované, akoby ich rozprávala ona sama.

To je určite najrýchlejší spôsob, ako tú prózu dokonale zničiť.

Zuna nepotrebuje hlas, dostáva priestor, to úplne stačí. Aj Zuna nesie zmysel, aj cez ňu sa nejako prejavuje, ale nie slovami.

Čas sa nachýlil

A ja už myslím viac na obed než na metafory a na vesmír.

Neviem, nakoľko podčiarkovanie výrazových prostriedkov v literárnom diele napomôže človeku chápať, čo číta. To je tiež také opevňovanie bašty racionalizmu, presvedčenie, že stačí presne popísať vnútorné procesy, zrátať jednotlivé zložky, a dostanem celok.

Ale umenie je predsa presne to, čo ten celok presahuje, nie?

Nejde mi, samozrejme, o stredoškolské referáty, skôr mi ešte behá po rozume ten Němec z minulých článkov. Nemôžem konkrétnejšie upozorniť na súvis, lebo hlad je silnejší, jednou nohou už som v kuchyni.

Môže sa nad tým zamyslieť každý sám, rozmýšľanie nám všetkým ide, sme majstri rozmýšľania.

Poznamenala by som, že síce hrmelo a trochu spŕchlo, a širáky nám takmer odleteli, ale búrka sa napokon nekonala, vietor mračná rozohnal.

Poznamenala by som, že tento vietor stŕhal z topoľov priehrštia chumáčikov a vláčil ich ponad makové polia, a to bolo veľmi pekné.

príroda !!!

Dalo by sa uvažovať nad tým, ako je to dnes. Čo robia vo svojich prózach s prírodou či vidiekom P. Balko, A. Sabuchová či D. Madro?

Po poslednej vete som odišla do kuchyne a najedla sa. Článok sa napriek tomu končí.

Nevesta hôľ je v pohode, ale neohromila ma, zato Malka je podľa mňa dokonalosť.

Švantner umrel ako 38-ročný.

Nestíhaš.

Slovenskému hydrometeorologickému ústavu to dnes opäť celkom nevychádza.

Vždy si hovorím, prečo si to aspoň neopravia na stránke, keď vidia, že vonku je ináč.

Možno majú stiahnuté žalúzie, nevidia.

Alebo majú iba veľmi malé okienko, veľmi nízko položené a orientované do krovia, takže rozoznajú iba ročné obdobie.

Myslím, že odchádzam. (René Depárt)

Teraz najčítanejšie