Denník N

Všetko na svete sa ospravedlňuje dejinami

Tak znie citát od Čechova použitý na začiatku jednej z kapitol pôsobivej gruzínskej rodinnej ságy, ktorá sa tiahne od čias cárskeho Ruska až po relatívne nedávne separatistické snahy Abcházcov v modernom Gruzínsku.

V roku 2006 sa vďaka telefonátu od už značne odcudzenej rodiny z Gruzínska Nica, rozprávačka príbehu, dozvie, že jej dvanásťročná neter Brilka utiekla po vystúpení svojho tanečného súboru v Amsterdame vlakom do Viedne. Musí po ňu ísť a skúsiť dostať ju domov do Tbilisi, kde práve prebiehajú občianske nepokoje, ale Brilka je mimoriadne tvrdohlavá, a chce vedieť veci z minulosti svojej rodiny, ktoré Nica nie je ešte pripravená rozprávať.

Pretože v minulosti jej rodiny je mnoho tajomstiev, mnoho nepovedaného. Rozhodne sa preto napísať pre Brilku knihu, v ktorej jej vyrozpráva ich históriu. A keďže začína prababičkou Stasiou, ktorá sa narodila v roku 1900, je to rozprávanie plné krutosti, zničených životov a zmarených nádejí, tak ako celé to červené storočie. Veď ďalšia z kapitol začína Jevtušenkovým citátom: „Je doba krvelačných pogromů. Běsnící tlupa, rozjařená vodkou, s hrozivým hurá vtrhla do domu.“

Sama Nica pochopí, že vlastne chce skladať dokopy to, čo sa rozpadlo, spájať dávne spomienky iných tak, aby začali dávať zmysel, keď sa z mnohých jednotlivých dielikov spoja do jedného celku. Príbeh ich rodiny je vlastne príbeh Gruzínska v dvadsiatom storočí, a tým nevyhnutne aj Ruska, Sovietskeho zväzu, a sveta na východnej strane železnej opony.

Dejiny sveta sa pomaly prelievajú z jedného desaťročia do druhého a ovplyvňujú osudy ich predkov, niekedy nečakane, často ale tragicky a brutálne, veď do života rodiny zasiahli aj dvaja neslávne známi Gruzínci: železný generalissimus Stalin nepriamo, a „Malý veľký muž“, nepochybne krvavý mäsiar Berija, bolestne priamo.

Otec prababičky Stasie si doviezol z Viedne recept na neodolateľnú čokoládu, ale jeho sny o tom, ako v čase prebúdzajúceho sa storočia spraví z Tbilisi Paríž Kaukazu prerušia obavy z šíriaceho sa komunizmu. A Stasia začne byť časom presvedčená, že jeho vyhlásená čokoláda, na ktorú jej zveril tajný recept ako rodinné dedičstvo, je prekliata.

Obe svetové vojny, Charkov aj Katyň, kolektivizácia a industrializácia, boj o Stalingrad aj evakuácia Moskvy, vznik Sovietskeho zväzu, hustnúca atmosféra strachu a zatýkanie uprostred noci, studená vojna a závod o vesmír, Gorbačov aj perestrojka, jadrové ponorky aj rozmach občianskych vojen na Kaukaze, to všetko tam je, a na oboch stranách opony: blue jeans aj Beatles, obsadenie Sorbonny, aj vojna vo Vietname.

A všetko viac či menej zasiahne aj do života rodiny Džašiových, v ktorej sa nájdu idealisti aj rojkovia, presvedčení súdruhovia aj anarchisti, a ženy, predovšetkým ženy. Šesť generácií žien, ktoré trpeli, snívali a opájali sa vôňou čokolády, zatiaľ čo svet okolo nich sa zbláznil.

Kdyby svět vykastroval Malé velké muže, než mohli zasít svá semena, kdyby přízraky směly své písně dozpívat až do konce a kdyby hlad nebyl silnější než láska. Ano, pak by bylo všechno lepší, svět by vypadal tak, jak vypadat má, když se jeden chystá narodit: milující rodiče, svobodná země bez Brežněva – a Lou Reed pro všechny.

Táto kniha, napísaná nádherným košatým jazykom (ktorý do češtiny prenádherne preložila Michaela Škultéty) a popretkávaná nitkami magického realizmu, je ďalším skvelým príkladom, ako úplne inak dokáže o dejinách učiť beletria, keď sa suché fakty pretavia do ľudských osudov, ktoré si len ťažko predstavíme, keď sa o tom učíme v škole. Znie to asi trochu pateticky, ale táto bohatá rodinná história je tak plná desiatok srdcervúcich príbehov, že to napísať musím (a niektoré sú brutálne mimoriadne, lebo veď tajná polícia, mučenie, lágre).

Možno ešte oveľa dôležitejšie než historické udalosti, ktorých tam je naozaj neúrekom, je atmosféra miesta v určitej dobe, spôsob myslenia a vnímania sveta. A to sa v mnohých častiach východného bloku až ikonicky podobalo: nemecká Burda a žigulíky, otepľováky a Angelika, zlaté časy korupcie, pionierske šatky a babičky so sieťovkami.

Nino Haratischwiliová pochádza z Gruzínska a žije v Nemecku, podobne ako rozprávačka Nica, a hoci v jednom rozhovore povedala, že kniha autobiografická nie je, dá sa vycítiť, že má v Gruzínsku korene. Dokázala vystihnúť mnohé, od nepochopiteľnej príťažlivosti východného bloku pre vtedajších západných ľavičiarov až po smútok emigranta po domove. Nečudo, že sa román Osmý život (pro Brilku) dostal do širšieho výberu tohtoročnej Medzinárodnej Bookerovej ceny (a keďže má osemsto strán v pevnej väzbe, do električky či vlaku si ho asi radšej neberte).

– – –

Nino Haratischwiliová – Osmý život (pro Brilku) (Host Brno 2020, preklad do češtiny Michaela Škultéty)

 

 

Teraz najčítanejšie