Denník N

„Chcete sa zbaviť pravdy? Zahlušte ju!“ alebo Marián Magát bloguje

Tento článok – v nadpise s Goetheho slávnym výrokom – je reakciou na blogerský výtvor Mariána Magáta, známeho popierača holokaustu a šíriteľa neznášanlivosti, ktorý sa dňa 1. 5. 2020 objavil na platforme „apolitického“ vývržku ĽSNS s názvom Kulturblog.

Mnohokrát sa už ukázalo, že úmorná konfrontácia ľahko vytvorených teórií popieračov holokaustu s  objektívnou skutočnosťou podnecuje chrličov hoaxov k vytvoreniu novej konšpiračnej teórie. Dnes však v rozpore s touto skúsenosťou umožním pravde, aby topograficky zobrazila polohopis aj výškopis jednotlivých dezinformácií prítomných v Magátovom článku na Kulturblogu.

Už samotný titulok jeho článku ohuruje fanúšikov červeno-bielej platformy – Múzeum holokaustu Yad Vashem a Wikipédia šíria dezinformácie. Kde je teraz Denník N?[1]

 Vyššie menovaný obdivovateľ čísla 88 zverejnil svoj článok len dva dni po 75. výročí oslobodenia koncentračného tábora Dachau. V prvej časti jeho blogerského príspevku sú opovážlivo zľahčované podmienky v koncentračných táboroch a druhá časť je demagogickým kvázivýkladom k fotografii údajnej plynovej komory v Dachau.

 

I./ PLYNOVÉ KOMORY V DACHAU

 Celý tento článok je analýzou druhej časti Magátovho príspevku. Otvára ju nasledovne:

„Nedávno, pri mojom rešerši, som prehľadával web múzea holokaustu v Izraeli a zaujala ma jedna fotka. Fotka plnynových komôr v Dachau.“

Bez pozastavenia sa pri slove rešerš skĺzavam pohľadom na nižšie riadky Magátovho článku. Vraj si spomenul na jeden citát nemeckého funkcionalistu Dr. Martina Broszata (1926 – 1989), odborníka na nacistické zločiny namierené voči Židom.

Krátka poznámka k M. Broszatovi: V prácach tohto historika je prítomný element snahy o vylepšenie obrazu hitlerovského Nemecka. Broszat nezbavuje Hitlera zodpovednosti za zločiny namierené voči Židom, ale vo svojich prácach zastáva stanovisko, že v prípade holokaustu išlo o „improvizovaný zločin, ktorým nacistický režim reagoval na zhoršenie vojnovej situácie.“[2]

Elegantným oblúkom sa vyhnem podpore rozpravy medzi funkcionalistami, intencionalistami i historikmi snažiacimi sa o syntézu oboch týchto smerov[3] a prejdem k Magátovej citácii M. Broszata. V podstate ide o presné uvedenie textu z Broszatovho listu publikovaného v r. 1960 v nemeckom týždenníku Die Zeit (v r. 1995 sa tento istý citát objavil aj v pamflete The Dachau Gas Chamber Myth  z pera neslávne známeho amerického esejistu vystupujúceho pod pseudonymom John Cobden):

„Plynová komora v Dachau nebola nikdy úplne dokončená a vzatá do „prevádzky“. Státisíce väzňov, ktorí v Dachau alebo v iných koncentračných táboroch na území starej ríše (Altreich) zahynuli, boli obete predovšetkým katastrofálnych hygienických a zásobovacích podmienok.“

 Pozrime sa teraz na fakty, ktorými oplýva súhrnná esej The Dachau Gas Chambers[4]. Jej autorom je Harry W. Mazal, zakladateľ jedinečného archívu The Mazal Holocaust Collection[5] – najväčšej súkromnej inštitúcie na svete, ktorá zhromažďuje dokumenty, písomnosti, fotografie a iné príbuzné materiály súvisiace s holokaustom.

Zmienku o plynových komorách predchádza v eseji Harryho W. Mazala dôležitá informácia o krematóriách. Prvé krematórium v Dachau bolo vybudované v roku 1940 v severozápadnej časti tábora. V roku 1942 bola ústredím SS v Berlíne schválená objednávka výstavby druhého krematória (výstavba objektu stála 150 000 ríšskych mariek).

the image contributes meaning to the current page or context
Obr. 1: Budova nového krematória v Dachau, 1. 7. 1945. (National Archives and Records Administration, College Park, Source Record ID: 111-SC-248094, Album 3211) (https://collections.ushmm.org/search/catalog/pa1034600)

Nové (veľké) krematórium – Baracke X – (kompletne dokončené v roku 1943) bolo vybavené štyrmi pecami. V novovystavanom komplexe sa nachádzalo aj 5 plynových komôr: štyri úzke komory (na pláne nižšie – Obr. 2 – označené číslicou 1) mali slúžiť na  fumigáciu (fumigation/disinfecting chambers) a piatej, väčšej komore (5) patrí prívlastok homidical chamberplynová komora[6] vybudovaná za účelom vraždenia a experimentovania. Súčasťou objektu boli aj dve márnice (7), (9).

the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 2: Dispozičný plán nového krematória – barak X
(https://commons.wikimedia.org/wiki/File:KZ_Dachau_Grundrissplan_Go%C3%9Fes_Krematorium.JPG)
the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 3: Pece (č. 1, 2, 3) v novom krematóriu (Baracke X, Dachau). (National Archives and Records Administration, College Park Source Record ID: 338-Cases Tried–box 289–file 000-50-2)
(https://collections.ushmm.org/search/catalog/pa14689)

 

the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 4: Fumigačné komory v Dachau v marci 1946. (Fotografia zo zbierky The Harold Floyd photograph collection)
(https://collections.ushmm.org/search/catalog/irn517704#?rsc=147344&cv=6&c=0&m=0&s=0&xywh=-263%2C-1%2C2662%2C1744)
the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 5: Mapa KZ-Gedenkstätte Dachau – č. 13 na mape označuje areál s krematóriami. (https://www.kz-gedenkstaette-dachau.de/historischer-ort/virtueller-rundgang/)

V publikácii A brány se otevřely…: Osvobození 1945: Dachau – Osvětim – Terezín, ktorej autorom je uznávaný český historik Mgr. Milan Hes, Ph.D., čitateľ natrafí na takúto informáciu:

„Faktom je, že tiež v Dachau bola vedľa krematória postavená plynová komora. Nikdy však nezačala slúžiť masovému vraždeniu, prevažovali popravy zastrelením alebo obesením.“

Na stránke KZ-Gedenkstätte Dachau nájdeme spoľahlivú súhrnnú informáciu:

.אין ספק כי ״צריף איקס״ נבנה במטרה לשמש עבור השמדה המונית של אסירים

„Niet pochybností o tom, že barak X bol navrhnutý za účelom hromadného ničenia (vraždenia) väzňov.“

Všeobecne uznávanou je teda skutočnosť, že nacisti v Dachau, v tejto obrovskej jazve na nemeckej krajine, navrhli a postavili plynovú komoru, v ktorej bolo technicky možné vraždiť a ktorú mali v úmysle použiť (aj na hromadné vraždenie).

Hoc by bolo aj stopercentne isté, že v tejto komore nikto nikdy nezahynul, že sa tam neuskutočnil ani jediný vražedný experiment, jediné testovanie tohto zariadenia, že skrátka nacisti potrebovali len tak bezdôvodne minúť tisícky mariek, nič to nemení na nesmierne ťaživej skutočnosti v Dachau a ďalších pobočných táboroch našlo smrť viac ako 35 000 väzňov[7] Na dennom poriadku tu boli hromadné popravy, mučenie, fyzické tresty, násilie, hladovanie, choroby, brutálne experimenty[8] (napr. tie, ktoré vykonával Dr. Sigmund Rascher)… Úmyselné ničenie ľudského života akýmkoľvek spôsobom je stále vraždou.

Nesmieme zabúdať ani na viac ako tritisíc väzňov z Dachau, ktorí boli zavraždení v malej plynovej komore na zámku Hartheim[9], neďaleko rakúskeho mesta Linz.

Neospravedlniteľné je už i samotné budovanie akýchkoľvek exterminačných zariadení, bez ohľadu na to, či boli plne funkčné a použité (Joel Sack, „Dawn After Dachau“)  alebo v nich chýbali určité komponenty nevyhnutné pre hromadné vraždenie (biskup J. Neuhäusler, „What was it like in the Concentration Camp at Dachau?“), či v nich zahynul jeden človek, stovky ľudí alebo vôbec nikto.

 

II./ ODPOVEĎ PÁNA LÜTGENSA NA MAGÁTOV E-MAIL

V článku na Kulturblogu Magát cituje e-mailovú správu (zo  4. 12. 2017) od pána Maximiliana Lütgensa (pracovníka KZ-Gedenkstätte Dachau) – odpoveď na jeho starý e-mail, ktorý písal do múzea v Dachau. Magát údajne žiadal odpoveď na to, či by si mohol ísť pozrieť plynové komory v tábore.

 „Dobrý deň pán Magát

Plynové komory sa dajú u nás obhliadnuť. Je však nejasné, koľko ľudí tam bolo zavraždených. Pravdepodobne bola plynová komora využitá len k testovacím účelom SS. Očití svedkovia hovoria o vraždiacich akciách s použitím plynu. Po ďalších podkladoch pátrame. Je ale jasné, že v Dachau, keďže nebol žiadny vyhladzovací tábor, neboli väzni systematicky splynovaní. Dúfame, že sme Vám mohli pomôcť

S priateľským pozdravom
Maximilian Lütgens“

 V zhode s prvými tromi vetami v e-mailovej správe pána Lütgensa som sa vyjadril vyššie. Objektívne možno konštatovať, že historický výskum v tejto veci nie je zaťažený snahou za každú cenu dokázať vraždenie väzňov v plynovej komore v Dachau.

Odpovedi pána Lütgensa nie je čo vytknúť, ak nerátam samotnú skutočnosť, že nevedomky strácal čas písaním odpovede pre niekoho, kto nekriticky uctieva faurissonské[10] teórie.

Slušnú, vecnú a pravdivú odpoveď pána M. Lütgensa okomentoval Magát vo svojom blogerskom príspevku takto:

„Takže v Dachau hľadajú dôkazy skoro 80 rokov, ale slovenskí historici ich už dávno majú, ako tak radi prezentujú. Faktom ostáva, že nemajú dôkazy, len „očitých svedkov“, kým nemeckí historici dávno prehlásili, že na území vtedajšieho Nemecka, žiadne plynové komory neboli. Takže v Dachau ma v podstate klamali a i očití svedkovia“ nebudú práve najdôveryhodnejší zdroj.“

Pri zmienke o očitých svedkoch mal pán Lütgens na mysli možno aj poľského inžiniera Joela Sacka, autora knihy Dawn After Dachau. Ten vo svojej knihe spomína, že „pred plynovou komorou v Dachau sa stále nachádzala hojná zásoba plechoviek, ktoré obsahovali Zyklon-B.“

Dalo by sa pracovať s domnienkou, že obsah tých plechoviek, ktoré tam pravidelne vídal pán Joel Sack, bol zakaždým použitý len na fumigáciu v štyroch menších komorách. Z cennej publikácie Dachau, 1933-1945: The official history (Paul Berben) sa dozvedáme, že napríklad v zime 1944 sa pod vedením hlavného lekára SS začalo s dezinfekciou šatstva zamoreného všami. Bol k tomu použitý Zyklon-B.

Avšak dobrou radou pre všetky dohady je, aby počkali na fakty, na závery dôsledného poctivého výskumu…

Svedectvá preživších, ktoré sa týkajú holokaustu, sú pre pána Magáta predmetom pohŕdania, pretože v každom takomto svedectve vidí rukopis Bruna Dössekkera, jeho fikciu Fragments: Memories of a Wartime Childhood

Z jediného zrnka pravdy – z informácie o Dössekkerovom podvode – sa revizionisti, popierači holokaustu a im podobní podlo snažia upiecť celý peceň chleba lží.

Záležitosť s Dössekkerom bola aktuálna pred dvadsiatimi rokmi, no zarytí revizionisti sú schopní pre jeden takýto prípad (ešte aj dostatočne vyčerpávajúco prešetrený a objasnený[11]) celé tie roky prehliadať a označovať za lži stovky autobiografií, dokumentov, svedectiev, ktorých pravdivosť a absolútna historická vernosť je nenapadnuteľná. Mnohé z nich sú väčšinou uvedené podobnými slovami: „Na pamiatku mojej babičky, otca, matky, manželky, dvoch dcér (vo veku jedenásť a osem rokov) a troch synov (14-ročný, 6-ročný a štvorročný) zabitých nacistami v r. 1943.“  Kiež by autor[12] preháňal alebo klamal!

V tejto možno plachej, ale predsa vzácnej súvislosti nemôžem nezacitovať slová z predslovu knihy A útechu nenájdeš, ktorú v r. 1972 napísal Moše Hoch (1906 – 2001), židovský rodák z Levíc, ktorý prežil väznenie v Auschwitzi, otrockú prácu v Bochumskej továrni v Nemecku, väznenie v Buchenwalde, Flossenburgu a dva pochody smrti):

„Napíšem príbeh našej rodiny – jej života, zápasov, žiaľu, tragédie a aj radosti, aby zostala zachovaná jedna spomienka. Možno sa niekto z toho poučí. Už desaťročia v sebe cítim výzvu napísať všetko o tom, čo som prežil od svojho detstva po súčasnosť. Dnes je prvý deň môjho dôchodku a ja si sadám k písaniu. Mám už 65 rokov a prosím Všemohúceho B-ha, aby mi dal silu a zdravie túto knihu aj dokončiť, aby sa mohla stať pamiatkou na našich drahých martýrov.“  Moše Hoch (Hadera, Izrael, 1. január 1972/14. Tevet 5732)

 

III./ FOTOGRAFIA

Predmetná fotografia je dostupná na internetovej stránke významnej jeruzalemskej inštitúcie Yad Vashem The World Holocaust Remembrance Center. (Fotografiu vytvoril americký vojak Lloyd E. Rosenbaum, najskorej 2 dni po oslobodení koncentračného tábora Dachau.)

Citácia z Magátovho článku:

„Ide o fotku s názvom: „Dachau, Nemecko, máj 1945, Hromada tiel v plynovej komore po oslobodení“. Je tam i mnoho iných, „prikrášlených fotiek“, ktoré dnes patria k tým horším fotomontážam, ale táto, táto ma zaujala nie preto, že by fotomontážou bola, ale preto, ako bola vytvorená. Fotka, ktorá má dokazovať plynové komory v Dachau, avšak dnes vieme, že v Dachau neboli žiadne plynové komory.“

the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 6: Fotografia zo stránky múzea Yad Vashem – Dachau, Nemecko, máj 1945, Hromada tiel v plynovej komore, po oslobodení.
(https://photos.yadvashem.org/photo-details.html?language=en&item_id=101247&ind=104)

Takto poprieť existenciu dachauskej plynovej komory si nedovolil ani spomenutý John Cobden, ktorého zase s obľubou citujú nasledovníci Bradleyho Smitha[13] (1930 – 2016), fanatického popierača holokaustu, i rôzne trestuhodné revizionistické periodiká – Journal of Historical Review, Revue d’Histoire Revisionniste...

Čo sa týka tých „mnohých iných prikrášlených fotiek, ktoré dnes patria k tým horším fotomontážam“, vyzývam pána Magáta, aby bol buď konkrétnejší alebo – a to by bolo aj najužitočnejšie – aby úplne prestal so šírením podobných bludov. Veď všetci máme ešte živo v pamäti, ako v januári 2019 krivo obvinil Českú televíziu z použitia sfalšovanej fotografie spaľovania mŕtvol v Osvienčime a ako bol potom jeho blud náležite a presvedčivo vyvrátený.[14]

Pán Magát tvrdí, že fotografia Lloyda E. Rosenbauma bola „zámerne vytvorená tak, aby dokazovala plynové komory v Dachau a vraždenie v týchto komorách. Uvediem teda niekoľko postrehov, faktov, zamyslení, ktoré vrhajú na celú záležitosť iné svetlo:

1./ Z porovnania viacerých popisov baraku X a záberov z rôznych zbierok fotografií (dostupných na stránkach USHMM, Yad Vashem, Jewish Virtual Library atď.), ktoré vytvorili priami účastníci oslobodenia koncentračného tábora Dachau, vyplýva, že predmetná fotografia zachytáva hrôzyplný výjav z márnice (7) v baraku X.

2./ Ak záber pochádza z márnice (7), ako je potom možné, že na stránke múzea Yad Vashem je v popise uvedené תא גזים („ta gazim“ = plynová komora)?

  • Pozornému návštevníkovi internetovej stránky izraelského pamätníka Yad Vashem neunikne, že archív fotografií i niektoré ďalšie fondy digitálnej knižnice sú ešte stále v beta verzii. Prebieha proces kategorizácie a systematizácie zhromaždenej heuristickej matérie. Predmetná fotografia (Obr. 6) nie je jediná, ktorej chýba doplňujúca poznámka. Aktualizácie sú však postupne implementované.
  • Skutočnému rozhľadenému bádateľovi (hoc i laikovi), ktorý je schopný uplatniť aspoň metódu komparácie, ani nenapadne, aby sa pozastavoval nad takýmito fotografiami alebo aby sa o nich bez hanby kdesi (napr. v blogu) vyjadroval ako o „prikrášlených fotkách“, „fotomontážach“ či fotografiách pochybného vzniku. Na prvý pohľad mu je jasné, že napr. aj taký popis k fotografii spŕch pre väzňov (Häftlingsbadמקלחות האסירים  (miklahot ha-asirim) č. 7.1 na Obr. č. 5)[15], v ktorom je tiež uvedené slovné spojenie „plynová komora„, ešte len čaká na aktualizáciu. K pôvodnej informácii od predkladateľa pribudne doplňujúca informácia.
  • Okrem toho je možné využiť formulár na pridávanie doplňujúcich informácií a opráv – Submit Additions/Corrections. Tvorcovia digitálnej knižnice si uvedomujú, že v tejto verzii sa nachádzajú ešte určité nepresnosti. Tie je možné uviesť na správnu mieru práve v súzvuku spolupráce, preto na stránke nájdeme tento formulár.
  • Popis k fotografii vznikol doslovným prepísaním poznámky na jej zadnej strane. Poznámka je zase zhodná s autentickou výpoveďou viažucou sa k tomuto záberu. L. E. Rosenbaum nebol jediný, kto sa pri pohľade na tú hrôzu domnieval, že títo väzni našli smrť v plynovej komore. Podobnú informáciu nájdeme aj na zadnej strane fotografie zo zbierky G. J. Dettore Collection (Obr. 10).
  • Yad Vashem nepatrí k inštitúciám odkázaným na šírenie dezinformácií, ohýbanie skutočnosti, prispôsobovanie si histórie svojim potrebám či hľadanie dôkazov tam, kde nie sú. Toto celkom dobre zvláda odsúdeniahodný revizionistický IHR – Institute for Historical Review. (Pozor, nezamieňať si s dôležitou inštitúciou IHRA – International Holocaust Remembrance Alliance!)

3./ V posledných mesiacoch pred oslobodením zúril v tábore škvrnitý týfus. Denne zomrelo pre šíriaci sa týfus 100 – 200 väzňov (a zomierali ešte aj po oslobodení). V dôsledku presunu zajatcov z  táborov likvidovaných v súvislosti s postupom spojeneckých armád sa v niektorých barakoch pre 200 ľudí tlačilo aj 1600 väzňov[16]. Mŕtvych už krematóriá nestíhali spaľovať (kým v r. 1943 bolo v peciach likvidovaných 300 tiel mesačne, po preplnení tábora a prudkom náraste počtu obetí musela obsluha krematórií zlikvidovať až 4000 tiel mesačne!)[17].

Vo februári 1945 sa minuli zásoby uhlia, z komínov krematórií prestal stúpať dym. Telá ďalších mŕtvych väzňov rýchlo zaplnili miestnosti baraku X a následne sa začala využívať aj plocha za budovou nového krematória[18]. Je nepravdepodobné, že by za týchto okolností došlo v období december 1944 – apríl 1945 k vraždeniu v plynovej komore.

(Poznámka: Po oslobodení tábora v ňom americkí vojaci našli nie menej ako 9000 tiel. Tie boli navŕšené na hromadách v márniciach nového krematória, pred starým krematóriom, vo vagónoch i v ďalších kútoch dachauského pekla.)

 

IV./ ĎALŠIE TRI FOTOGRAFIE

Okrem fotografie, ktorá zaujala pána Magáta, existujú minimálne ešte tri podobné zábery:

the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 9: Telá nahromadené v márnici krematória v Dachau. (National Archives and Records Administration, College Park Source Record ID: 338-Cases Tried–box 289–file 000-50-2 USHMM)
(https://collections.ushmm.org/search/catalog/pa14698)
the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 10: Fotografia zo zbierky G. J. Dettore Collection (https://www.scrapbookpages.com/DachauScrapbook/DachauLiberation/WickerBody.html)
the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 11: Fotografia z prezentácie World Holocaust Day 27th January 2019 (Wilfred Watson)
(https://slideplayer.com/slide/16775616/)

Prvý z týchto záberov (Obr. 9) je z archívu fotografií dostupnom na stránke USHMM (United States Holocaust Memorial Museum). Autorom bol tiež americký vojak, svedok týchto hrôz. V poznámke týkajúcej sa proveniencie je uvedené meno Lawrence Rubin – ide zrejme o syna priameho účastníka oslobodenia tábora Dachau – veterána Dr. Seymoura Howarda Rubina (1924 – 2006)[19]. Popis k fotografii je správny – „Telá nahromadené v márnici krematória.“

 Tretia fotografia (Obr. 11) je len prevzatá z prezentácie World Holocaust Day 27th January 2019 vytvorenej pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu (autorom prezentácie je istý Wilfred Watson). Kto je autorom fotografie, sa mi nepodarilo vypátrať…

Druhá fotografia (Obr. 10) pochádza zo zbierky G. J. Dettore Collection. Vojak, ktorý ju vytvoril napísal na zadnú stranu tento text:

„Toto je hromada mŕtvych väzňov čakajúca na spálenie v krematóriu. Boli tu (ďalšie) miestnosti zaplnené ako táto. Zahynuli v plynovej komore. Ten navrchu, oblečený, bol zavraždený väzňami. Bol veliteľom v tábore.“

Pri vete „Zahynuli v plynovej komore.“ môže mať súčasný bádateľ isté pochybnosti, pretože pracuje s matériou, ktorú priamy účastník oslobodenia nemal k dispozícii. Vojak Billy (William)[20] (priezviska som sa nedopátral) to však napísal pod dojmom videného. Pri pohľade na hromady tiel v márnici a miestnosť vedľa – plynovú komoru[21] – mimovoľne došlo k syntéze vyúsťujúcej do rýchleho (ale pochopiteľného) záveru – „Zahynuli v plynovej komore.“ 

Aj emocionálne zručný človek má problém predstaviť si kvantum emócií, ktoré museli osloboditelia v danej chvíli spracovávať – ľútosť, súcit, hnev,  bezmocnosť, bolesť, túžba pomstiť sa…

Williamova správa je podobná informácii od L. E. Rosenbauma, odlišuje sa však od popisu k fotografii z USHMM (S. H. Rubin). 

Porovnanie týchto troch výpovedí:

Svedok Označenie miesta Poznámka, komentár
L. E. Rosenbaum plynová komora    (bez zmienky o vraždení v plynovej komore)
S. H. Rubin márnica (bez zmienky o vraždení v plynovej komore)
William ? („Väzni zahynuli v plynovej komore.“)

Z informácií v knihe A. Rawsona „In Pursuit of Hitler: A Battlefield Guide to the Seventh (US) Army Drivevyplýva, že Američania (najmä vojenskí hodnostári, dopisovatelia a pod.) boli už pred oslobodením tábora v Dachau informovaní o nacistických zločinoch, plynových komorách v táboroch v Poľsku atď. Rôzne správy a chýry sa šírili aj medzi radovými vojakmi.

Nezanedbateľný je i psychologický aspekt celej záležitosti, ktorý som už čiastočne načrtol. Hrôzostrašný výjav sa očitým svedkom nezmazateľne vryl do emocionálnych okruhov mozgu a pre mnohých bol veľmi traumatizujúci.

Keď sa Margeuritte Higgins, americká vojnová dopisovateľka, ktorá vstúpila do Dachau spolu s americkými osloboditeľmi, ocitla v päťdesiatych rokoch v Kórei a neskôr vo Vietname, len ťažko ju niečo mohlo prekvapiť. Na hrôzostrašné zážitky z Dachau sa nedalo zabudnúť…

Trauma v spojení s predtým započutými správami (či už viac alebo menej presnými) a tiež s nedostatkom informácií pre porovnanie, mohla v niektorých prípadoch viesť k rôznym nesprávnym  interpretáciám videného. Ide však o úplne prirodzený jav, ktorého následky nie je správne nazývať „americkou propagandou nemeckých zverstiev“.

Vynášanie unáhlených súdov o konaní a nekonaní  osloboditeľov nacistických táborov svedčí okrem iného aj o nedostatku emocionálnej inteligencie, súčasťou ktorej je aj umenie vedieť sa preniesť do sveta emócií druhého, do spôsobu jeho myslenia, postojov, konania v rôznych situáciách. Každý kto bezhlavo obviňuje osloboditeľov tábora v Dachau z klamstiev a šírenia dezinformácií, by si mal aspoň na okamih predstaviť, aké by to bolo ocitnúť sa tam spolu s nimi. Nikto z nás nevie, ako by v takejto situácii reagoval, akú správu o videnom by podal…

Rozhovory s americkými vojakmi 45. divízie, ktoré s nimi viedli vyšetrovatelia nacistických zločinov, novinári, spisovatelia, tvorcovia filmových dokumentov možno označiť ako prerozprávanie a rekonštrukcia traumatizujúcej situácie[22]. Aj tieto rozhovory boli pre svedkov dachauských hrôz určitou formou terapie. Rekonštrukcia totiž umožňuje emocionálnym okruhom nové, realistickejšie pochopenie traumatizujúceho zážitku. Pri vyrozprávaní hrôzostrašných detailov traumy sa spomienka začína meniť. Mení sa jej emocionálny význam a aj jej účinky na emocionálny mozog. Tempo prerozprávania (týždne, mesiace, roky) je individuálne (v ideálnom prípade kopíruje tempo, ktoré je prirodzené pre proces zotavovania sa z traumy). V týchto prípadoch sa často zdá, akoby existovali akési vnútorné hodiny, ktoré „dávkujú“ ľuďom neodbytné spomienky, ktoré postupne oživujú traumu a tie sa striedajú s týždňami a mesiacmi, kedy si ľudia z hroznej udalosti sotva niečo pamätajú.

Vojaci menej otrasení traumatizujúcim zážitkom (alebo rýchlejšie zotavení z tejto traumy) mohli podávať spoľahlivejšie svedectvá. Aj to iba vtedy, ak boli ochotní vypočuť si tiež správy bývalých väzňov o dianí v koncentračnom tábore. Robert Antelme, francúzsky spisovateľ zapojený počas 2. svetovej vojny vo francúzskom hnutí odporu a neskôr internovaný v Dachau, je v publikácii britskej politologičky Jenny Edkins „Trauma and the Memory of Politics“ citovaný nasledovne (ide o opis stretnutia amerických vojakov s oslobodenými väzňami v Dachau):

 „Vojaci sú zhrození z toho, čo vidia. Ale nie sú ochotní či schopní počúvať vysvetľovanie väzňov a ich opisy toho, čo sa v tábore stalo. … Netrvá im dlho, kým si zvyknú na  obraz spustošenia, ktorí odkryli. … Väčšina svedomí si vystačí len s niekoľkými slovami, aby získala definitívny názor na nepoznané.“

Robert Antelme zomrel v roku 1990, keď na scénu psychológie ešte len nastúpil koncept emocionálnej inteligencie, takže jeho opis vyznieva pomerne kriticky, chýba v ňom vhľad do myslenia vojakov. Za tým, čo Antelme subjektívne vnímal ako „zvyknutie si na obraz spustošenia“, mohla celkom pokojne stáť práve snaha o obranu emocionálneho mozgu, ktorá sa prejavila rýchlym vytvorením záveru, čím sa emocionálny aparát čiastočne odbremenil.

Predpokladám, že v Antelmeovom opise je zahrnutý fakt, že na komunikáciu s oslobodenými väzňami sa primárne zameriavali vojaci na to určení, napr. tzv. Ritchie Boys (zväčša mladí Židia, ktorí utiekli z Nemecka do USA, nechali sa naverbovať do armády USA a svoje znamenité schopnosti – vrátane znalosti jazykov – využili na boj proti nepriateľovi).

Do radov Ritchie Boys patril aj spisovateľ svetového formátu J. D. Salinger. Okrem nemčiny ovládal aj francúzštinu. V apríli 1945 bol medzi vojakmi, ktorí oslobodili Kaufering IV, podtábor Dachau. Práve on bol jedným z tých, v kom vojna zanechala veľmi silnú emocionálnu stopu[23] („Bez ohľadu na to ako dlho žijete, už nikdy nedostanete z nosa ten zápach horiaceho mäsa…“). Po porážke Nemecka musel byť hospitalizovaný, dôvodom bola bojová stresová reakcia a s ňou súvisiaca posttraumatická stresová porucha. Zo svojich zážitkov z vojny údajne čerpal aj pri písaní svojej poviedky Pre Esmé – s láskou a biedou, ktorej rozprávačom je traumatizovaný vojak.

Emocionálna inteligencia nás však učí snažiť sa pochopiť aj Antelmeovo rozpoloženie. Vieme, že F. Mitterand (1916 – 1996), účastník parížskeho hnutia odporu (a neskorší francúzsky prezident), ktorý sa tiež v r. 1945 podieľal na oslobodení koncentračného tábora Dachau, tam našiel Antelmeho v hroznom stave. Antelme sa potom zotavoval ešte dlhé mesiace.

Môžeme predpokladať, že mladý vojak S. H. Rubin bol jedným z tých, ktorí si pozorne vypočuli aj bývalých väzňov. V prospech tohto predpokladu hovorí aj doplňujúca informácia, ktorú sa americký vojak akiste dozvedel od bývalých väzňov, a teda že telá mŕtvych väzňov boli po zaplnení baraku X ukladané na hromady v priestore za budovou

Záver z vyššie uvedeného: Fotografia (Obr. 6) NIE JE  a ani nikdy nemala byť DÔKAZOM vraždenia väzňov v plynovej komore v Dachau! Rovnako nie ani tri ďalšie fotografie – (Obr. 9, Obr. 10, Obr. 11).

Ďalšia Magátova špekulácia:

„Je možné, že Američania v rámci úlohy „vyfoťme plynovú komoru s telami“, vzali mŕtvoly z márnice a hodili ich na kopu i s pánom v drahom obleku a nemeckým vojakom?“

    • Nie je to možné, pretože, ako som už spomenul, výjav pochádza priamo z márnice (ktorá bola navyše v posledných mesiacoch pred oslobodením tábora v Dachau preplnená). O tzv. „pánovi v drahom obleku“ ešte bude reč (VI. časť tohto článkuCIVILISTA).
  • Ak by niekto z nejakého záhadného dôvodu potreboval dodatočne upraviť miestnosť v baraku X a navodiť komusi dojem, že ide o plynovú komoru, tak by to snáď neurobil v márnici, ale v takom priestore, ktorý sa aspoň trochu podobá plynovej komore. Žiadnu takúto „úlohu“, ktorá je výplodom fantázie pána Magáta, však americkí vojaci nedostali.
  • Aj v prípade, že by v KZ Dachau dochádzalo k hromadnému vraždeniu väzňov, predmetná fotografia (Obr. 6) nemôže byť záberom „z plynovej komory s telami“. Vieme, že v táboroch, kde sa dokázateľne diali takéto zverstvá, bolo krátko po vykonaní ohavného činu (smrť plynom nastala za 10 až 15 minút[24]) nahnané do plynovej komory Sonderkommando, ktoré malo za úlohu okamžite premiestniť telá do márnic a následne zlikvidovať v peciach krematórií. Desivá dôslednosť nacistov sa odrazila aj v snahe nezanechávať za svojimi zločinmi viditeľné stopy.

Magát píše: „Už na prvý pohľad vidieť, že telá do miestnosti niekto nahádzal na seba post mortem.“

 Kým to dovoľovali kapacity márnice, tak väzni sem prenášali vždy „len“ telá mŕtvych spoluväzňov…

Nemecký vojak – k tomu sa Magát dostal vďaka malému detailu: „na fotografii v dolnom ľavom rohu vidieť nemeckú vojenskú obuv horských strelcov alebo Wehrmachtu...“

Ďalej sa ešte podrobnejšie rozpisuje o bagandžiach nacistov (zrejme aby sme všetci videli, ako sa vyzná), ale to nie je vôbec podstatné.

Netvrdím, že nejde o nemeckého vojaka, najmä ak zohľadním historickú skutočnosť, že mŕtvy esesák nebol po oslobodení koncentračného tábora v Dachau nijakou zvláštnosťou. Určite však nešlo o žiaden „komparz pre americkú propagandu nemeckých zverstiev.“

Pre doplnenie všetkých potrebných súvislostí spomeniem udalosť známu ako masaker v Dachau. Došlo k nemu 29. apríla 1945, v deň oslobodenia tábora.

 

V./ MASAKER V DACHAU

Opäť budem citovať z publikácie A brány se otevřely…: Osvobození 1945: Dachau – Osvětim – Terezín:

„Čo sa vlastne v nedeľu 29. apríla 1945 stalo? Podľa oficiálnej správy generála D. D. Eisenhowera americkí vojaci 45. divízie v Dachau oslobodili 32 000 väzňovzneškodnili 30 príslušníkov stráže tábora z SS-Totenkopfverbände. Pri neskoršom vyšetrovaní incidentu v USA bolo konštatované, že obetí mohlo byť na strane Nemcov približne 50. V osemdesiatych rokoch sa však objaví publikácia, ktorá údaj o mŕtvych navŕši vysoko nad 500. … Pravdepodobne pohľad na hromady mŕtvol, zúbožených väzňov a zázemie koncentračného tábora americkými vojakmi úplne otriasol. Skutočnosťou tiež je, že v Dachau Američania narazili prekvapivo na veľký počet ozbrojencov z radov SS, ktorí sa po tvrdých bojoch na východnom fronte zotavovali v neďalekej nemocnici. … Niektorí väzni sa chceli mstiť nenávideným kápom, poprípade tým dozorcom, ktorí z lágru neodišli. Koľkokrát Američania nedokázali zabrániť divokým popravám? Alebo nechceli zabrániť? Našli snáď pre priamočiaru odplatu dostatok pochopenia?  … Krátko pred poludním začali Američania zháňať zajatých Nemcov na jedno priestranstvo. Čo sa bude diať ďalej? Celkom určite tu panoval nepokoj a zmätok. Podľa jednej z verzií bola snaha riešiť chaos so zadržaním zajatcov výstražnou streľbou. To sa ale zmenilo na zabíjanie.  Na zemi zostalo ležať niekoľko desiatok mŕtvych. Situácia sa upokojila. Nepravdepodobný priebeh popoludnia mal podľa niektorých zdrojov pripomínať organizované vraždenie stoviek neozbrojených nacistov. Popierači holokaustu, revizionisti, neonacisti, tí všetci sa radi chytajú akejkoľvek príležitosti vylepšiť obraz hitlerovského Nemecka. Hry s číslami bývajú v týchto zápasoch o históriu tým najobľúbenejším argumentom.

O tejto udalosti nemlčal ani Šimon Pressburger (1904 – 1998), židovský rodák z Galanty, ktorý prežil väznenie v Auschwitzi, Sachsenhausene a v Dachau. V článku[25] uverejnenom dňa 16. 8. 2017 na informačnom portáli HISTORYWEB je uvedené:

„Šimon nezostal dlho v Auschwitzi. Najprv ho previezli do Sachsenhausenu, odkiaľ ho 17. novembra 1944 spolu s bratom odviezli do tábora v Dachau vzdialeného asi 20 km od Mníchova. Bol to prvý trvalý koncentračný tábor zriadený na území Nemeckej ríše. V roku 1942 tu vznikla sieť pobočných táborov, v ktorých využívali väzňov najmä na otrockú prácu pre nemecký zbrojný priemysel. Väznení pracovali v neľudských podmienkach na stavbe podzemných tovární. Šimon sa dostal do podtábora Kaufering, v ktorom budovali podzemnú továreň na výrobu lietadiel a rakiet. … V katastrofálnych hygienických podmienkach sa rýchlo šíril týfus. Šimon v tábore stratil posledného súrodenca. …  V Dachau prežil ešte dlhých šesť týždňov, kým ho 29. apríla 1945 oslobodili príslušníci americkej armády. Po príchode do tábora sa im naskytol hrôzostrašný pohľad. Našli tu 30 000 zúbožených väzňov a tisíce mŕtvych tiel naukladaných vo vagónoch, ako aj v areáli tábora. Niektorí tam ležali len zopár hodín, iní už niekoľko dní. Pod dojmom tohto hrozného výjavu, postrieľali doteraz neobjasnený počet nemeckých zajatcov.

the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 12: Fotografia zo zbierky amerického vojaka L. Vissasa – oslobodenie Dachau, vagón s mŕtvymi väzňami
(https://collections.ushmm.org/search/catalog/irn46857#?rsc=131473&cv=12&c=0&m=0&s=0&xywh=-69%2C-1%2C1747%2C1145)
the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 13: Márnica (9) susediaca s krematóriom (8) – pohľad, aký sa naskytol americkým vojakom po oslobodení tábora Dachau (Staatsarchiv, Nürnberg) (https://phdn.org/archives/www.mazal.org/archive/DACHPHO/Dach24.htm)

Hrôzostrašný pohľad ako z Danteho Inferna, ktorý sa naskytol americkým vojakom, je verne opísaný aj v závere eseje The Dachau Gas Chambers či v reportáži americkej vojnovej dopisovateľky M. Higginsovej (reportáž vyšla krátko po vojne v prestížnych novinách New York Herald Tribune)[26].

 

VI./„CIVILISTA“

Ešte jedna citácia z pôvodného článku:

„Mŕtvy civilista v drahom obleku, možno správca (pracovník) tábora

Na kope nahých tiel je pohodený muž v drahom obleku, vyzerá byť zbitý, keďže na košeli a na rukávoch má fľaky od krvi. Má oblečenú bielu košeľu, kabát, traky a tmavé nohavice. Bol to zločin Američanov, ktorí potrebovali naplniť „plynovú komoru“ kvôli fotografii?“

Predpokladám, že človek musí prijať veľa dávok IHR (= prečítať veľa článkov z jedného z najhorších možných zdrojov Institute for Historical Review), aby v stave revizionistického opojenia uvidel na fotografii z márnice koncentračného tábora Dachau „pána v drahom obleku“…

V máji 1945 mali v Dachau oblečené sviatočné oblečenie len nemeckí civilisti z okolia (aj to na príkaz Američanov). Civilistov však nikto nevraždil, ale niekoľko dní po oslobodení tábora boli povolaní Američanmi preto, aby:

  1. povynášali telá z tábora, odviezli ich na vlastných povozoch a pochovali na neďalekom mieste zvanom Leitenberg (dnes KZ-Friedhof Dachau Leitenberg)[27],
  2. videli na vlastné oči, akých zverstiev sa nacisti dopustili.

Vráťme sa však k popisu na zadnej strane fotografie zo zbierky G. J. Dettore Collection (Obr. 10):

„Toto je hromada mŕtvych väzňov čakajúca na spálenie v krematóriu. Boli tu miestnosti zaplnené ako táto. Zahynuli v plynovej komore. Ten navrchu, oblečený, bol zavraždený väzňami. Bol veliteľom v tábore.

G. J. Dettore (autor knihy Screaming Eagle Gliders) tiež zastáva stanovisko, že na hromade mŕtvych tiel spočíva oslobodenými väzňami zavraždený nacista – SS-Sturmscharführer Heinrich Wicker.

Druhú fotografiu zo zbierky G. J. Dettore Collection (Obr. 14) vytvoril Don Jacskon, príslušník ženijného vojska (tiež účastný oslobodenia koncentračného tábora Dachau). Mŕtveho identifikoval ako Heinricha Wickera.

the image contributes meaning to the current page/context
Obr. 14: Podľa autora fotografie, ženistu Dona Jacksona, je mŕtvym nacistom zobrazeným na tejto fotografii samotný Heinrich Wicker
(https://www.scrapbookpages.com/DachauScrapbook/DachauLiberation/WickerBody.html)
  • Napriek vyššie uvedeným zisteniam si myslím, že len na základe týchto štyroch (resp. piatich) fotografií nie je možné jednoznačne určiť, že ide o Heinricha Wickera. Väzeň to určite nie je (tento človek bol očividne omnoho lepšie živený). Zavraždený civilista nepripadá do úvahy, takéto konanie nemá motív ani opodstatnenie. Avšak môže to byť nejaký neznámy príslušník Waffen-SS, ktorého oslobodení väzni v pomste pripravili o život.
  • Tvár má naozaj veľmi dobitú, kabát je skrvavený. Väzni prahnúci po pomste ho zjavne nešetrili. Vidíme to najmä na zdrojovej stránke k Rubinovej fotografii (Obr. 9). Táto fotografia je v mojom článku zámerne rozostrená – dôvod: úcta k obetiam, ktoré tam ležia nezaodené, zúbožené…
  • Keď už spomínam tvár, tak ak by išlo o Heinricha Wickera, museli by sme zreteľne vidieť na ľavej strane jeho tváre dlhú jazvu[28] – predtým, než bol Wicker pridelený do služby v systéme koncentračných táborov, slúžil ako vojak na východnom fronte, kde utrpel strelné poranenie čeľuste. Na Rubinovej aj Rosenbaumovej fotografii je muž ležiaci navrchu hromady zachytený práve z tejto strany. Avšak netrúfam si povedať, či na jeho zašpinenej doráňanej tvári je alebo nie je možné zreteľne rozpoznať takúto jazvu…
  • Odev nebožtíka skôr pripomína dlhý vojenský kabát, než niečo podobné tomu, čo si vymyslel pán Magát… O trakoch by sa dalo povedať, že sa nápadne ponášajú na Wehrmacht Hosenträger, ale to tiež zrejme nebude kľúčovou informáciou…
  • Tiež si možno všimnúť, že zatiaľ čo na Rosenbaumovej fotografii (Obr. 6) vidieť tú vojenskú obuv, na  Rubinovej fotografii (Obr. 9) jej už niet… Williamova (Billyho) fotografia (Obr. 10) zachytáva výjav z iného uhla. Na fotografii z prezentácie (Obr. 11) tiež tieto čižmy nevidno. Opäť by sa dalo vytvárať nepodstatné domnienky, napr.:

– boli tam pohodené len tie vojenské čižmy, v márnici neležalo nijaké telo mŕtveho nemeckého vojaka…

– čižmy patrili práve tomuto záhadnému mužovi, zrejme z radov esesákov.

Aj keď presná identita tohto muža zostáva stále zahalená rúškom tajomstva, podstatný je záver: Američania sa nepokúšali o nič z toho, čo mylne uvádza pán Magát vo svojom blogerskom nepodarku.

Ak je informácia vo Williamovom  popise pravdivá a naozaj ide o veliteľa tábora, tak potom môže byť dotyčným jedine Heinrich Wicker. Všetci ostatní dôstojníci opustili tábor pred príchodom Američanov… O udalostiach, ktoré predchádzali oslobodeniu koncentračného tábora Dachau nás informuje publikácia A brány se otevřely…: Osvobození 1945: Dachau – Osvětim – Terezín:

„Na konci roka 1944 panovali v Dachau katastrofálne podmienky. Do lágru priebežne prichádzali evakuačné transporty (z Kauferingu, Ebrachu, Straubingu…) – pochody smrti plné slabých a chorých úbožiakov. Internovaní nesmeli padnúť do rúk nepriateľov Hitlerovej ríše. Niektorých nahnali do nákladných vagónov, ďalších do dobytčákov. Iných zase nacisti hnali v nekonečných peších pochodoch. Pochody smrti sa ako háďatá plazili späť do hniezda k svojej jedovatej matke. Tisíce väzňov pochody smrti neprežili.V pondelok 23. 4. 1945 nechalo vedenie Dachau nastúpiť všetkých židovských väzňov – dvetisíc osôb. Židia mali zmiznúť hneď, zohnať však voľnú lokomotívu sa zdalo byť nemožné. Esesáci ich teda nechali niekoľko dní zavretých v dobytčákoch… Vo štvrtok doobeda prišiel rozkaz, aby zostávajúci väzni nastúpili pripravení na odchod z tábora. Niekto poslúchol, väčšina sa snažila ukryť, kde sa dalo. Esesáci boli čoraz nervóznejší. Pôvodne sa malo vyraziť presne o dvanástej. Avšak ani v popoludňajších hodinách sa nič nedialo. Večer padlo rozhodnutie, že z tábora v sprievode stráží prednostne odídu Nemci, Rusi a Židia. Obzvlášť Židia boli na pokraji síl, do tábora prichádzali pešími evakuačnými transportmi. V ten deň bolo evakuovaných celkovo 8646 väzňov.“

26. 4. 1945 odišiel aj veliteľ tábora SS-Hauptsturmführer Eduard Weiter (veliteľom bol od 30. 9. 1943). Velenie prebral Martin Gottfried Weiss.

„V piatok 27. apríla, dva dni pred oslobodením Dachau, esesáci zavelili k evakuácii zvyšných väzňov. Kto ešte v tábore zostal, poslúchnuť už nechcel.“

Profesor Harold Marcuse sa vo svojej knihe  Legacies of Dachau: The uses and abuses of a concentration camp zmieňuje o odchode veliaceho dôstojníka M. G. Weissa. Stalo sa tak 28. 4. 1945. Spolu s ním odišla aj väčšina dozorcov. V tábore však zostalo ešte niekoľko stoviek nacistov.

Posledná citácia z knihy A brány se otevřely…: Osvobození 1945: Dachau – Osvětim – Terezín:

„Všade panovala neistota a strach. Dve divízie Wiking mali totiž Dachau zrovnať so zemou. Ale lietadlá spojeneckých síl ich zrejme napadli, takže sa nedostali do Dachau.“

28. 4. 1945 (deň pred príchodom Američanov) sa Victor Maurer, zástupca Červeného kríža, pokúsil presvedčiť nadporučíka J. Otta, pobočníka veliteľa Weitera, aby zostal v tábore a nechal zvyšné stráže na svojich miestach. J. Otto odmietol zostať v tábore. SS-Sturmscharführer Heinrich Wicker[29] následne tábor formálne vydal do rúk osloboditeľov.

29. 4. 1945 sa po Wickerovi zľahla zem… Predpokladá sa, že bol zavraždený väzňami (tak, ako uvádza vojak Billy, Don Jackson aj G. J. Dettore).

 

VII./ ZÁVER

Pán Magát spomína, že pracuje na akejsi knihe. Iste bude len tak oplývať „faktami“. Podobnými tým, ktoré sa stali predmetom mojej analýzy. Hlavnou prednosťou tejto knihy bude to, že sa bez nej čitatelia zaobídu…

Kto si však chce prečítať niečo súhrnné, a pritom neútočné, dôkladné a výstižné, nech siahne radšej po jedinečnom diele Hitler a holokaust[30], ktorého autorom je Robert Solomon Wistrich (1945 – 2015):

„Zamýšľať sa nad holokaustom je ako hľadieť do priepasti s nádejou, že náš pohľad neopätuje. Je to absolútne extrémny prípad, čierna diera dejín, ktorá nielen narúša naše povrchné predstavy o modernosti a pokroku, ale aj spochybňuje naše vnímanie toho, čo znamená byť ľudským tvorom.“

Svoj článok som otvoril Goetheho výrokom a rovnakým spôsobom ho aj ukončím:

„Omyl sa neustále opakuje v činoch, preto pravdu musíme neúnavne opakovať slovami.“

 

 

[1] https://www.kultur-blog.sk/muzeum-holokaustu-yad-vashem-a-wikipedia-siria-dezinformacie-kde-je-teraz-dennik-n/

[2] https://www.nytimes.com/1989/11/02/obituaries/martin-broszat-german-historian-and-war-crimes-expert-63-dies.html

[3] https://www.holocaustcentre.org.nz/uploads/1/1/5/2/115245341/interpretations-of-the-holocaust.pdf

[4] https://phdn.org/archives/www.mazal.org/archive/documents/Dachau-article.htm

[5] https://www.colorado.edu/post-holocaustamericanjudaismcollections/collections/harry-w-mazal-holocaust-collection

[6] https://www.youvisit.com/tour/89053/108463/ – virtuálna prehliadka KZ-Gedenkstätte Dachau

[7] na stránke KZ-Gedenkstätte Dachau sa nachádza informácia o 41 500 obetiach https://www.kz-gedenkstaette-dachau.de/en/

[8] https://www.scrapbookpages.com/DachauScrapbook/experiments.html

[9] https://www.holocaustremembrance.com/news-archive/austrian-model-hartheim-castle-exhibited-los-angeles-museum-holocaust

[10] prívlastok je odvodený od priezviska známeho popierača holokaustu Roberta Faurissona (1929 – 2018)

[11] https://www.theguardian.com/theguardian/1999/oct/15/features11.g24

[12] Kto si niekedy prečítal knihu podobnú knihe The Holocaust od M. Gilberta alebo si prezrel fotografie podobné fotografiám zhromaždeným v Pictorial History of the Holocaust od Y. Arada, prípadne navštívil osobne múzeum Yad Vashem v Jeruzaleme, prial by si, aby k holokaustu nikdy nedošlo.

[13] https://www.adl.org/blog/holocaust-denier-bradley-smiths-legacy-of-lies

[14] https://dennikn.sk/blog/1361074/ako-popierac-holokaustu-magat-naletel-na-fejkovu-fotografiu-pochadzajucu-zo-serialu-ducharske-dobrodruzstva/

[15] https://photos.yadvashem.org/photo-details.html?language=en&item_id=38051&ind=8

[16] https://www.yadvashem.org/odot_pdf/Microsoft%20Word%20-%206242.pdf

[17] „In Pursuit of Hitler: A Battlefield Guide to the Seventh (US) Army Drive“.  A. Rawson, 2008.

[18] https://collections.ushmm.org/search/catalog/pa14698

[19] The Great Drug War: And Rational Proposals To Turn The Tide. Arnold S. Trebach, 1987. s. 274.; https://www.legacy.com/obituaries/baltimoresun/obituary.aspx?n=seymour-h-rubin&pid=16844156&fhid=4743

[20] https://www.scrapbookpages.com/DachauScrapbook/DachauLiberation/aftermath02.html

[21] https://collections.ushmm.org/search/catalog/pa1058761

[22] „Dávkovanie“ traumy. Horowitz, M.: Stress Response Syndromes. Northvale, NJ: Jason Aronson, 1986.

[23] In Search of J. D. Salinger. Hamilton Ian, 1988.

[24] Šoa. Claude Lanzmann. – údaj je zo svedectva židovského rodáka z Galanty, Filipa Müllera, ktorý prežil päť likvidácií Sonderkommanda v Auschwitzi

[25] https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/prezil-konecnu-stanicu-v-dachau

[26] https://deadlineartists.com/contributor-samples/the-liberation-of-dachau-marguerite-higgins-new-york-herald-tribune/

[27] https://www.scrapbookpages.com/DachauScrapbook/DachauTown/HistoricPlaces/Leitenberg01.html – s pochovávaním sa začalo 13. mája 1945

[28] https://www.scrapbookpages.com/DachauScrapbook/DachauLiberation/Surrender2.html

[29] https://forum.axishistory.com/viewtopic.php?t=36603 – v najdlhšom príspevku fóra (z 30. 6. 2004) sa nachádza veľa doplňujúcich informácií o Heinrichovi Wickerovi

[30] https://www.jesensky.sk/Publikacie/Knizne-recenzie/Hitler-a-holokaust/ – článok s recenziou na toto dielo

Teraz najčítanejšie