Denník N

Turecku hrozí kolaps, ale aj tak zvyšuje svoju agresivitu

Čoraz vážnejšie ekonomické a finančné problémy svojej krajiny prezident Erdogan kompenzuje nárastom agresívnych akcií vo svojom okolí. Vo východnom Stredomorí potláča ekonomické a bezpečnostné záujmy Cypru aj Grécka a po vojenskom zásahu v Líbyi môže migrantmi ešte viac vydierať Európu. Aktivity Ankary už stačili poškodiť aj doteraz výborné vzťahy s Ruskom.

Turecko sa ocitá v čoraz zložitejšej situácii a podľa niektorých správ jeho centrálna banka je už prakticky bez devízových rezerv. Finančný kolaps tejto strategicky dôležitej krajiny na rozhraní Európy a Blízkeho východu, navyše členskej krajiny NATO, by nepochybne vyvolal veľmi vážne následky, ktoré si momentálne vieme len ťažko predstaviť.

Režim a popularita prezidenta Tayypa Erdogana stála doteraz na dvoch pilieroch: konzervatívnej proislamskej ideológii, ktorej súčasťou bola aj snaha o obnovu vplyvu Turecka v regiónoch, kde kedysi dominovala Osmanská ríša. Druhým vážnym faktorom bola úspešná ekonomická politika, ktorá čerpala v nemalej miere výhody z politicko-geografickej polohy, ktorá umožňovala rozvíjať čulé obchodné a výrobné vzťahy na jednej strane s Európskou úniou a na strane druhou s krajinami Blízkeho východu ale aj ďalších častí Ázie ale aj Afriky. Jedným z pilierov tejto ekonomickej politiky bol aj cestovný ruch, keď sa turecké čiernomorské pobrežné rezorty stali populárnou destináciou pre bohatých turistov z moslimských krajín Perzského zálivu, zatiaľ čo pláže Stredomoria pravidelne zaplavovali návštevníci z Európy.

Turecko celé uplynulé desaťročie vykazovalo rôzne úrovne deficitu svojej platobnej bilancie, keďže import dlhodobo prevažoval nad exportom. Bilanciu sa však darilo balansovať prílevom investícií, ktoré podporovali boom tamojšej ekonomiky. Tento trend sa však začal obracať, a turecká ekonomika už v roku 2018 začala vykazovať vážne problémy, čo sa odrazilo aj na prudkom oslabovaní domácej meny. Erdogan na narastajúce problémy reagoval utužovaním politickej kontroly nad hospodárstvom, vrátane centrálnej banky, ktorá postupne prakticky stratila svoju autonómiu na úkor politických záujmov prezidenta. Tohtoročná pandémia koronavírusu Covid-19 nielen ťažko zasiahla obyvateľstvo krajiny, čo si nakoniec vynútilo od vlády uplatniť podobne prísne reštriktívne opatrenia, ako v Európe, ale jej následky ešte viac zasiahli už tak oslabené turecké hospodárstvo. Pričom je zrejmé, že ťažkosti ešte neskončili, pretože ekonomicky dôležitý turistický ruch pocíti naplno jej následky až teraz počas letnej sezóny, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou nebude takmer vôbec konať.

Agentúra Bloomberg už varovala, že mesačná májová bilancia platobného účtu Turecka skončila rekordným deficitom za posledné dva roky, keď prekročil hranicu piatich miliárd dolárov. Tento vývoj sa odráža aj na devízových rezervách centrálnej banky, ktoré od začiatku roka podľa jej výkazov rapídne klesli z úrovne 40 mld. na májových 26 mld. dolárov. Bývalý poradca ministerstva financií a ekonóm Mahfi Egilmez však tvrdí, že ak by sa z tejto sumy odrátali swapové krátkodobé finančné podpory iných centrálnych bánk, ktoré jej poskytli za poslednú dobu krátkodobú výpomoc, tak ich čistá úroveň v skutočnosti dosiahne záporných vyše 13 mld. dolárov! Takúto pomoc poskytol v tomto roku hlavne Katar, ktorý práve v máji zvýšil objem svojej „swapovej finančnej linky“ z piatich na 15 mld. dolárov.

Egilmez popisuje, ako sa turecká centrálna banka na príkaz prezidenta a vlády snaží za každú cenu zabrániť ďalšiemu prepadu kurzu líry špeciálnymi operáciami vykonávanými s použitím svojich devízových rezerv s ostatnými tureckými bankami, ktoré sú pod štátnou kontrolou. „Hlavným dôvodom poklesu devízových rezerv o 28,5 mld. USD medzi začiatkom roka a dneškom je predaj týchto rezerv. Okrem toho klesla aj výška cudzej meny na bankových účtoch,“ varoval ešte začiatkom apríla Egilmez.

Turci intenzívne hľadajú finančnú pomoc

Vláda však negatívne správy o stave centrálnej banky a jej devízových rezerv opakovane poprela. Naposledy začiatkom júna minister financií Berat Albayrak tvrdošijne tvrdil, že rezervy sú dostatočné a dosahujú údajne až 53 mld. dolárov. Lenže podľa agentúry Reuters samotný minister v tom istom čase priznal, že turecká centrálna banka vedie „veľmi intenzívne technické rokovania“ s inými krajinami o vytvorení alebo rozšírení swapových finančných liniek. V tejto súvislosti sa spomínala hlavne Veľká Británia a Japonsko. Avšak počas nedávnych rokovaní Ankary a Tokia na najvyššej úrovni sa o takejto dohode neobjavila žiadna zmienka. Podobne nie je nič známe ani o prípadnej dohode s Londýnom.

Medzinárodní experti tvrdia, že Ankara nedostane pomoc ani od amerického Fedu. Ten už podobné finančné linky vytvoril napríklad s Mexikom alebo Brazíliou. Avšak s Tureckom nie a dôvodom je práve strata autonómie centrálnej banky.

Ďalším dôvodom pre neochotu amerického Fedu môže byť politické napätie medzi Ankarou a Washingtonom. Prezident Erdogan pred časom demonštratívne nakúpil od Ruska nové systémy protivzdušnej obrany S-400 napriek ostrému odporu Spojených štátov, ktoré varovali, že v takomto prípade obmedzia vojenskú pomoc Turecku a zastavia dodávku úplne novej generácie stíhačiek. Turci, ako člen NATO, takýmto spôsobom mali vážne oslabiť a narušiť spoločnú vzdušnú obranu celého južného krídla aliancie.

Agresívne Turecko v Stredomorí

Medzinárodná politika a aktivity prezidenta Erdogana a jeho armády vzbudzujú obavy a nesúhlas spojencov, vrátane Európanov, aj v oblasti východného Stredomoria. Turci tu agresívnym spôsobom, aj za použitia vojenskej sily, presadzujú svoje ekonomické a teritoriálne záujmy na úkor Cypru a Grécka. Osobitne sa to prejavuje pri nárokoch na rozpracovanie sľubných ložísk zemného plynu, keď Turci násilne vytlačili zo šelfu a ekonomickej zóny Cypru prieskumné plavidlá európskych koncernov a pod vojenskou ochranou tam začali pôsobiť lode, ktoré si najala Ankara. Turci týmto spôsobom chcú narušiť aj dohodu o spoločnom podmorskom plynovode Izraela, Cypru a Grécka, ktorý má z morských zón týchto krajín priviesť surovinu až do Európy. Tento vývoj núti ich vlády čoraz viac koordinovať svoj postup a záujmy v oblasti. Keďže grécka armáda, ale hlavne Izrael, sú dlhoročnými strategickými partnermi USA v oblasti, Erdogan si koleduje o to, že sa čoskoro bude naň stupňovať nielen tlak dosiaľ skôr platonickej EÚ, ale že ešte viac sa bude stupňovať nátlak Washingtonu.

Turecko koncom minulého roka podpísalo navyše s oficiálne medzinárodne uznanou vládou Líbye dohodu o vzájomnom rozdelení ekonomickej morskej zóny na východe Stredozemného mora, ktorá však výrazne obmedzila medzinárodné nároky nielen Cypru ale aj Grécka. Medzi oboma krajinami sa vlastne vytvorila jedna súvislá ekonomická zóna vedúca naprieč celým Stredozemným morom. Súčasne Ankara poskytla Tripolisu masívnu vojenskú pomoc, vďaka ktorej bol v uplynulých týždňoch z hlavného mesta a západných regiónov Líbye vytlačený konkurent vlády, poľný maršál Haftar. Turci súčasne zriaďujú v západnej Líbyi dve vojenské základne, čím chcú získať dlhodobo strategicky výhodné pozície pre kontrolu situácie nielen v tejto severoafrickej krajine, ale aj nad značnou časťou východného a centrálneho Stredomoria.

Erdogan inváziou do Líbye navyše získava prístup k jej obrovským ložiskám ropy aj zemného plynu. V neposlednom rade získava vplyv aj na veľmi citlivý koridor, ktorým sa pokúšajú státisíce migrantov z oblasti Sahelu dostať do Európy. Spolu so svojim „blízkovýchodným koridorom“, sa tak môže ešte viac zahrávať s vydieraním EÚ pri podpore masívnej nelegálnej migrácie.

Hádka s Putinom a hrozba tureckého domina

Na strane druhej akcie Turkov v Líbyi prispeli k tomu, že sa doteraz blízke vzťahy Ankary s Moskvou začali výrazne ochladzovať. Rusi totiž vojensky a politicky podporujú práve maršala Haftara. O komplikovaní vzťahov medzi oboma krajinami svedčí aj citeľný pokles dodávok zemného plynu z Ruska do Turecka, keď Turci na úkor ruského potrubného plynu čoraz viac uprednostňujú nákup skvapalneného plynu tankermi. Dokonca Turci Rusom neplatia za už odobraný plyn a ich dlh len za minuloročné dodávky má predstavovať dve miliardy dolárov. Táto situácia vedie k tomu, že nedávno s veľkou pompou, Erdoganom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom otvorený nový plynovod Turkish Stream, hneď po svojom sprevádzkovaní išiel do citeľného útlmu.

Prípadný finančný kolaps Turecka a narastajúca agresivita Erdogana vo východnom Stredomorí znamená pre celú EÚ a NATO vážnu výzvu. Poskytnutie akejkoľvek pomoci Ankare bez toho, aby Erdoganov režim okamžite prestal vydierať Európu migrantmi a aby stiahol svoje nepatričné nároky na morské zóny vo východnom Stredomorí ohrozujúce Cyprus a Grécko, je nemysliteľné. Na strane druhej hospodárske a finančné zrútenie Turecka nie je v našom záujme, pretože by to nepredvídateľne zasiahlo nielen regionálne a svetové trhy, ale by určite destabilizovalo aj bezpečnostnú situáciu nielen v juhovýchodnej časti EÚ, ale v celom veľmi citlivom regióne Blízkeho východu.

Turecko skrátka bude pre nás ešte veľký problém, ktorým sa budeme musieť zaoberať. Aj keď tohtoročnú letnú dovolenku tam asi kvôli situácii s Covid-19 absolvovať nebudeme.

 

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.