Denník N

Pacient stratený v systéme sľubov MZ SR

pixabay.com
pixabay.com

To, že slovenské zdravotníctvo 30 rokov žiadna vláda nepovažovala za svoju skutočnú prioritu, sa prejavuje stále intenzívnejšie a najviac pri nástupe každého nového ministra zdravotníctva a jeho tímu. Obyčajne v prvých rozhovoroch, ktoré médiám poskytnú vidno, že budú len politické figúrky alebo v tom lepšom prípade, že si problematiku rezortu, ktorý chcú riadiť, ešte nestihli naštudovať. Sú takí, ktorým sa to nepodarí ani za ich celé funkčné obdobie.

Hlavné problémy slovenského zdravotníctva sú roky tie isté, len ich nikto systematicky nerieši. Pokúsim sa načrtnúť v kocke aspoň tie najväčšie z nich.

Najväčším problémom je postupné personálne vymieranie a z toho plynúce problémy v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Priemerný vek ambulantných lekárov je okolo 60 rokov. Ak sa tento trend nezastaví, do piatich rokov ambulantný systém skolabuje. Bude to mať katastrofálne následky nielen na zdravie obyvateľstva, ale aj na preťaženosť nemocničného sektoru, kde to s vekom jeho zamestnancov a ich (ne-)dostatkom tiež nie je ružové. Keďže lekárov je v teréne málo, chýbajú aj všeobecní, aj špecialisti, čakacie doby sa predlžujú z mesiaca na mesiac. Problémom je, že ambulancie sú preťažené aj neindikovanými vyšetreniami a tie sa realizujú tak vo všeobecných, ako i v špecializovaných ambulanciách. Aj slovenský pacient si musí zvyknúť, že netreba chodiť k lekárovi s každou hlúposťou a mnoho problémov sa dá riešiť telemedicínou, ako nám názorne ukázala aj nedávna kríza. Úlohu call centier by v týchto prípadoch mali na seba prevziať poisťovne, ktoré by tým šetrili vlastné náklady. Takéto systémy fungujú všade v civilizovanom svete, len u nás si kompetentní myslia, že by to mali robiť už aj tak preťažení lekári. Niektorí počas krízy vybavili aj viac ako sto telefonátov denne. Toto by v okresnej pobočke poisťovne mali zvládnuť ich školení zamestnanci, resp.  lekári na dôchodku, s ktorými by poisťovňa podpísala zmluvu na telemedicínske služby. Zatiaľ ho má v ponuke len jedna komerčná poisťovňa. Pacienta strateného v systéme by rovnako mohli na vyšetrenie k špecialistovi navigovať títo konzultanti. Museli by však mať špeciálne inštrukcie, čo poradiť pacientovi v prípade, ak v jeho okrese takýto špecialista nie je a ďalší zmluvní desiati špecialisti pacienta nemôžu prijať z kapacitných dôvodov. O také situácie v praxi nie je núdza.

Zúfalá všeobecná lekárka z trenčianskeho kraja prosí o radu kolegov:
„Kolegovia všeobecní lekári, prosím o radu, ako riešiť situáciu s nedostatkom špecialistov. U nás v regióne nie je možné sa dostať na neurologické vyšetrenie, už som posielala pacientov do na poisťovne, tam im dali zoznam neurológov, ktorí pacientov odmietajú z kapacitných dôvodov zobrať, mimoregionálni zas odmietajú mimospádových. Aj súkromné pracovisko už je kapacitne plné. Neposielam veľa, ale keď fakt potrebujem, nemám kam tých ľudí poslať, z poisťovne ich pošlú preč a musím to riešiť ja. Podobne reumatológ, diabetológ ide do dôchodku, chirurg…už teraz mám z toho neurózu….“

Kolega neurológ z bratislavského kraja píše:
„Z praxe môžem povedať, že denne mám niekedy až 60% neindikovaných vyšetrení. Každá blbosť…. pritom ich bohužiaľ nik nevyšetri. Len im sestra u všeobecného lekára dá výmenný lístok na neurológiu… Potom sú ambulancie špecialistov preplnené a tí ktorí to potrebujú tak dlho čakajú alebo sa nedostanú na vyšetrenie vôbec. Problém bude niekde uprostred. Pacient si zvykol že môže ísť kam chce. Dožaduje sa vyšetrení u všeobecného lekára, vyhráža sa sťažnosťami a pod. Nakoniec im tie výmenné lístky na vyšetrenie dajú a majú pokoj ani sa niekedy nečudujem. Sme pre pacientov odpad, všetko povinní urobiť lebo… Lekár má rozhodnúť o vyšetrení nie pacient. Možno keby si za vyšetrenie doplácali, tak by si rozmysleli či budú robiť turistiku po lekároch. Počas korony bolo vidieť  „reálne“ koľko ľudí v skutočnosti vyžaduje neurológa. Gro pacientov som mal skutočne neurologických – radosť  pracovať….“

Podobne  to vyzerá vo väčšine okresov a krajov na Slovensku. Kedy toto konečne pochopia kompetentní, MZ a poisťovne? Asi nikdy. Drvivá väčšina lekárov robí pre pacienta maximum, čo vie, ale už nevládzeme riešiť nedostatky systému, ktoré sa tu 30 rokov len kotúľali pred každým novým ministrom ako horúci zemiak. Do každého nového ministra vkladáme nové nádeje, ale s každou jeho výmenou je to horšie a horšie. Mnohí z nás už rezignovali a ledva čakajú, kedy si nájdu nástupcu a sú medzi nami aj takí, ktorých ambulancie sú nepredajné, ale už toho majú plné zuby a skončia čo nevidieť aj bez toho, aby dostali aspoň symbolické odškodné predajom ambulancie za roky poctivej práce, pretože almužna, ktorú dostanú ako dôchodok, nepokryje ani ich pobyt v domove pre seniorov.

Druhým veľkým problémom je chronické podfinancovanie zdravotníckeho systému, najmä nemocničného. Ten si rozpredal svoje lukratívne činnosti finančným skupinám a teraz nemá z čoho v niektorých nemocniciach platiť ani odvody zamestnancov. Dlhy vznikajú stále väčšie, pretože nemocnice síce chcú zavádzať inovatívne postupy, ale tie niečo stoja a poisťovne nehradia všetky výkony v plnej výške trhových cien. Potom sa niet čo čudovať, že bez ohľadu na to, kto stojí na ich čele, vytvárajú nemalé dlhy. Myslieť si, že ak vymením riaditeľa, dlh sa zázrakom stratí, je ilúzia hodná Copperfielda.

Tretím problémom je enormné plytvanie silami a prostriedkami tak v ambulantnom, ako aj v nemocničnom sektore. Motivácia tých, ktorí šetria prostriedky v systéme, či už ambulantnom alebo nemocničnom, je prakticky nulová, takže taký je potom aj záujem o šetrenie. Prebujnená administratíva v ambulanciách aj v nemocniciach je enormná. Hlásenia na papieri sa posielajú za každú kravinu, dokonca aj za takú, ktorú je možné na pár klikov vyhľadať v systéme. Všeobecní lekári by o tom vedeli rozprávať.

Na toto nadväzuje akútna potreba reformy vzdelávania všetkých zdravotníckych pracovníkov bez rozdielu ich úloh v systéme. Zmeny vo vzdelávaní sestier sa v praxi neosvedčili a rezidentný program na podporu mladých všeobecných lekárov zlyháva. Atmosféra v nemocniciach je k mladým začínajúcim zdravotníkom, zvlášť lekárom často natoľko nepriateľská, že lekár so zaťatými zubami vydrží do atestácie a potom padá kade ľahšie, najčastejšie do zahraničia. Inak to nie je ani so sestrami. Konkrétnosti by boli na samostatný článok.

A na záver len jedna poznámka.
Ak si niekto myslí, že bez dostatočného navýšenia personálnych a finančných zdrojov, len  výmenou riaditeľov nemocníc a štátnej poisťovne dokáže skrátiť čakacie doby v ambulanciách alebo na operácie a zlepšiť ich finančnú kondíciu, hlboko sa mýli.

Či je to minister alebo jeho spolupracovníci, či poradcovia, resp. politici? Vyberte si.

Riešenia máme pripravené roky, len nás zdravotníkov nikto nepočúva. Ak by malo ministerstvo záujem si ich vypočuť, môže sa kedykoľvek obrátiť na naše odborné spoločnosti alebo aspoň zo slušnosti odpovedať kolegom, ktorí im poslali svoje návrhy.

Teraz najčítanejšie

Jozef Klucho

Jeden z prvých blogerov sme.sk, gastroenterológ, virtuálny medicínsky poradca na www.gastroenterolog.com a konzultant pre gastroenterológiu na www.celiakia.sk a www.edusan.sk Píšem články o medicíne, slovenskom zdravotníctve, hudbe 70-80-tych rokov a bežnom živote.