Mýtus úspechu švédskeho sociálneho štátu

Neexistuje otrepanejší mýtus „fungujúceho sociálneho systému“ než spomenutie švédskeho sociálneho štátu. Príbuzní mojich starých rodičov, ktorí po roku 1968 emigrovali do Švédska, Uppsaly a neskôr Lundu, ale aj mnohí ďalší, ktorí o tomto systéme iba počuli, na neho nedajú dopustiť. Je preto načase tento mýtus raz a navždy podrobiť stretu s realitou.

Legenda švédskeho sociálneho štátu v sebe v skutočnosti kombinuje niekoľko mýtov sociálneho štátu. Prvým je mýtus Švédska ako úspešnej krajiny aj pri existencii sociálneho štátu. Druhým je udržateľnosť švédskeho modelu, kde si spoločnosť svojimi rozhodnutiami chráni tento model. Tretím je mýtus jeho úspešnosti pri ochrane sociálne slabších a teda zabezpečenie ich vyššej životnej úrovne cez prerozdeľovanie od bohatších k chudobnejším.

Švédsky úspech

Faktom bezpochyby je, že Švédsko sa v dvadsiatom storočí stalo príkladom hodným nasledovania. Nie je to však vďaka sociálnemu štátu. Tento zázrak začala priemyselná revolúcia, ktorá spustila vo Švédsku sériu trhových reforiem, ktoré nastavili vlastnícke práva mužov a žien, spravili pozemkovú reformu, zadefinovali akciové spoločnosti, znížili clá a zrušili mnohé obmedzenia obchodu ako aj privilégiá cechov. Spolu s tým boli vo Švédsku odstránené obmedzenia úrokov a povolené zakladanie bánk ako spoločností s ručením obmedzeným. Všetky tieto reformy sa udiali do roku 1870.

Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Švédsko ho pocítilo cez prudký rast priemyslu, najmä vďaka mnohým vynálezom a podnikateľským úspechom. Švédsku vďačíme za vynálezy ako dynamit, guľôčkové lôžko, chladnička alebo slnečný ventil, ktoré viedli k zrodu najznámejších švédskych firiem ako Electrolux alebo AGA. Popri tom sa práve Švédsko stalo domovom ikon svetového priemyslu ako Volvo, Saab či Ericsson. Skoro všetky tieto giganty vznikli v 19. alebo na začiatku 20. storočia, dávno pred zrodom švédskeho sociálneho štátu. V neposlednom rade Švédsko profitovalo z faktu, že sa vyhlo obom svetovým vojnám ako aj ďalším konfliktom a žije nepretržite v mieri od roku 1809.

Základ a zrod švédskeho úspechu teda nastal podstatne skôr a primárne vďaka protrhovým reformám, ktoré zo Švédska spravili model hodný nasledovania. To čo prišlo po 2. svetovej vojne, začalo zrážať Švédsko na kolená.

Udržateľnosť švédskeho systému

Druhým mýtom je konštantné tvrdenie, že švédsky sociálny model je/bol dlhodobo udržateľný. Sociálny štát vznikol v plnej kráse hneď po druhej svetovej vojne. Tento systém zaviedol penziu, zdravotné poistenie, rodičovské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa. Výsledkom bola aj zmena rodinnej politiky. Vznikol model dvoch živiteľov, matky a otca. S tým súvisela aj politika inkluzívneho verejného systému starostlivosti o deti v podobe predškolských zariadení. Výsledkom bol finančne náročný systém, ktorý sa snažil riešiť problém chudoby. Problém však je, že podľa štúdií práve príjmová nerovnosť nebola problémom, ktorý by trápil Švédsko v období ekonomického rastu.

Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977. Kríza sa dostavila v podobe výrazného deficitu verejných financií, ktoré sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch. Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol vývoj jeho verejného dlhu. Ten počas obdobia sociálneho štátu od začiatku 50. rokov stúpol z úrovne približne 30 % na vyše 84 % v roku 1996.

Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny. Celkovo bola politika sociálneho štátu neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine. Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70. rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol stav, v ktorom náklady na zamestnávanie rástli podstatne rýchlejšie než umožňovala produktivita. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90. rokoch. Táto kríza bola vnímaná ako zlomový bod, ktorý zmenil trend sociálneho štátu vo Švédsku a viedol k reformám, ktoré znamenali koniec tejto legendy, ktorá skončila tak ako každý podobný pokus niekde inde.

Týmto sa vyvracia aj druhý mýtus, že sociálny model v severských krajinách bol úspešným a dlhodobo udržateľným. Ako v každej inej krajine, aj vo Švédsku narazil ambiciózny model na realitu, ktorej čelil reformami, aby zachránil aspoň niečo.

Sociálna situácia chudobných

Posledným mýtom švédskeho sociálneho modelu je jeho schopnosť postarať sa a pomôcť najchudobnejším. Aj v tomto ohľade je to iba mýtus. Úspešný sociálny systém má motivovať ľudí a pomáhať im dostať sa späť do pracovného procesu. Okrem iného preto, lebo je od toho závislý. Od polovice 90. rokov sa miera závislosti na tomto systéme drží pri úrovni 8 percent obyvateľstva. To značí že štyridsať rokov od svojho vzniku napriek najvyššej úrovni dane z príjmu na úrovni 80 %, nedokázal švédsky sociálny štát vytvoriť efektívny mechanizmus, ktorý by dokázal odstrániť chudobu bez toho, aby vytvoril vrstvu ľudí, od neho závislých. Cenou, ktorú za tento pokus krajina platila, bolo zdecimovanie rastu HDP na priemernú úroveň 1,6 % medzi rokmi 1975 až 1995. Boli to až následné reformy, ktoré znova naštartovali krajinu.

Výsledkom je, že úspech švédskeho sociálneho modelu je len mýtus. Je to mýtus, ktorý sa živí cez neznalosť histórie Švédska a jeho liberálnych reforiem, cez neznalosť krátkej životnosti plného modelu, ktorý sa dostal do krízy za 30 rokov existencie a po štyridsiatich rokoch musel byť kompletne zreformovaný. A v neposlednom rade cez ilúzie o výsledkoch, ktoré dosiahol. Je načase sa o Švédsku baviť realisticky.

Martin Reguli

Autor je člen tímu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte a spoluautor štúdie Sociálny štát: realita namiesto mýtov.