Dcéra Thomasa Manna unikla nacistom vďaka účelovému manželstvu s básnikom Audenom

Nedávno som natrafila na túto fotografiu, ktorá je zverejnená na stránkach Britskej knižnice. Alec Bangham odfotil britského básnika W. H. Audena s Erikou Mannovou, dcérou Thomasa Manna. Vzali sa 15. júna 1935 len formálne, keďže obaja uprednostňovali rovnaké pohlavie, aby Erika získala britský pas, keďže hrozilo, že jej nacistický režim vezme občianstvo.

Tak ma to zaujalo, že som si začala hľadať informácie k Erike Mannovej a tomuto dnes už viac-menej zabudnutému manželstvu, a našla som, že jej prvým manželom bol nemecký herec Gustaf Gründgens. To meno si pamätám z románu Mefisto, ktorý napísal Klaus Mann. Počkať, Klaus Mann? Áno, brat Eriky Mannovej. A pomaly sa predo mnou začal rozkladať jeden zo zaujímavých príbehov umelcov, tentoraz z doby nacistického Nemecka.

Klaus s Erikou boli dve najstaršie zo šiestich detí spisovateľa Thomasa Manna, a práve oni dvaja ho v roku 1933 varovali z cesty po južnom Francúzsku, že by asi nebolo rozumné vracať sa do Nemecka (v tom čase býval v Nide na Kuršskej kose, kde pracoval na románe Jozef a jeho bratia). Celá mannovská rodina okrem Eriky a Klausa emigrovala v tej turbulentnej dobe do Švajčiarska. Thomas Mann získal československé občianstvo (a pas) v roku 1936, ale po nemeckej okupácii Československa emigroval do Spojených štátov.

Ale vráťme sa v čase o kúsok späť, do dvadsiatych rokov. Erika študovala divadlo a hrala v Berlíne aj Brémach. V roku 1924 jej herec Gustaf Gründgens ponúkol, že bude režírovať hru Anja und Esther. Hra mala premiéru v októbri 1925 za značnej pozornosti verejnosti. Gustaf s Klausom Mannom hrali hlavné mužské úlohy, a Erika s Pamelou Wedekindovou hlavné ženské. Ako to už tak chodí (Vonnegut by mal zo mňa radosť), počas roku príprav na premiéru sa Klaus zasnúbil s Pamelou a Erika s Gustafom. Popritom mala vzťah s Pamelou, ako aj Klaus s Gustafom.

Časy aj atmosféra v Nemecku sa ale menili a umeleckému bohémstvu a slobodomyseľnosti priali stále menej. Klaus s Pamelou zrušili zasnúbenie v roku 1928, a o rok neskôr sa rozpadlo aj manželstvo Eriky a Gustafa. Erika Mannová bola otvorene protinacistická, a Gustaf, no, ten využil priazeň nacistov pre svoju kariéru. Hoci sa o ňom aj napriek jeho druhému manželstvu všeobecne vedelo, že je homosexuál, nacisti ho tolerovali.

Erika s Klausom (a herečkou Therese Giehsovou) založili v roku 1933 v Mníchove kabaret Die Pfeffermühle, ktorého predstavenia boli z veľkej časti protinacistické (a písala ich hlavne Erika). Vydržal dva mesiace, kým ho nacisti zavreli, a Erika z Nemecka odišla ako posledný člen rodiny Mannovcov. Pri tom sa jej podarilo zachrániť mnoho z papierov Thomasa Manna z ich mníchovského domova (a Die Pfeffermühle otvoril znovu v Zürichu v roku 1936).

Aby som sa dostala aj k úvodnej fotografii, v roku 1935 už bolo jasné, že nacisti chcú Eriku Mannovú zbaviť občianstva (jej strýko Heinrich Mann bol prvým, komu nacisti po prevzatí moci občianstvo vzali). Požiadala preto herca Christophera Isherwooda, Klausovho priateľa a tiež geja, či by si ju nevzal, a ona by tak mohla získať britské občianstvo.

Christopher nechcel (mal z manželstva hrôzu), ale poradil jej, aby požiadala básnika W. H. Audena, a ten neváhal. Vzali sa v roku 1935, a hoci sa prakticky nepoznali a nikdy spolu nežili, zostali až do konca života dobrými priateľmi. Auden jej v roku 1936 venoval úvodnú báseň básnickej zbierky Look, Stranger! a ona mu po smrti zanechala malé dedičstvo. Auden rok po svadbe s Erikou presvedčil Johna Hampsona, aby si vzal jej kamarátku Therese Giehsovú, ktorá bola kvôli protinacistickým aktivitám tiež v ohrození.

Gustaf Gründgens, miláčik nacistického publika, poslúžil Klausovi Mannovi ako predloha pre hlavnú postavu románu Mefisto, ktorý bol aj jeho vrcholnou hereckou úlohou. Román patrí k najvýznamnejším dielam Klausa Manna a zároveň k najslávnejším literárnym kauzám dvadsiateho storočia. Táto ostrá protifašistická satira nám predstavuje významného nemeckého herca Hendrika Höfgena, ktorý začína svoju kariéru medzi dvoma svetovými vojnami v dobe zanikajúcej Weimarskej republiky a pokračuje po vzniku Tretej ríše v roku 1933.

Opisuje silnejúci vplyv nacistov v Nemecku z pohľadu zákulisia vtedajšieho umeleckého sveta. Mnohé postavy príbehu majú reálnu predlohu (síce tu vystupujú pod inými menami, ale je jasné, koho zobrazujú) a tak sa tu stretnete okrem iného s Hermannom Göringom, Marlene Dietrichovou, autorovým otcom Thomasom Mannom, či Josefom Goebbelsom.

Klaus Mann napísal Mefista v exile v Holandsku, kam emigroval po nástupe nacizmu v Nemecku. Podtitul knihy Román jednej kariéry sa vzťahuje ako na kariéru hlavnej postavy, tak aj na skutočný príbeh Gustafa Gründgensa. Je smutným paradoxom histórie, že práve Gustaf Gründgens so svojimi vplyvmi a kontaktmi stál za zablokovaním vydania knihy v Nemecku, čo sa Klaus Mann dozvedel krátko pred svojou smrťou a doteraz sa špekuluje, že to bola tá povestná posledná kvapka, kvôli ktorej skončil svoj život. Klaus Mann, zničený neúspechmi svojich kníh a dezilúziou z povojnového vývoja, spáchal v roku 1949 v Cannes samovraždu a tak sa vydania Mefista v rodnom Nemecku nedočkal.

Erika Mannová sa po vojne zúčastňovala norimberských procesov a bola pri tom, keď premietali prvé filmové dôkazy z vyhladzovacích táborov. Ťažko niesla Klausovu samovraždu, a keď sa v Amerike dostala do hľadáčika protikomunistických mccarthyovcov, s rodičmi sa vrátila do Švajčiarska. Pomáhala otcovi s písaním a bola jednou z jeho posledných dôverníčok. Pochovaná je v Zürichu.