Kvalitné školstvo nie je v súlade s našou kultúrou.

Keď sa v roku 2018 ukázalo, že vtedajší predseda parlamentu svoju rigoróznu prácu okopíroval a svoj titul JUDr. získal nečestným spôsobom rozpútala sa verejná diskusia o plagiátorstve na slovenských vysokých školách.

Tento prípad mal pre nás byť varovným znamením, červenou kontrolkou, ktorá nás mala doviesť k tomu aby sme prehodnotili svoj pohľad na vysoké školstvo a náš celkový prístup ku vzdelávaniu.

Danková rigorózka otvorila debatu o vzdelaní a akademickej cti našich čelných predstaviteľov. Avšak nezachytila podstatu problému. Prečo vôbec podvádzal?

Prípad rigoróznej práce Andreja Danka sa prevalil po tom, čo českí ministri z vlády Andreja Babiša museli odstúpiť po tom, ako sa ukázalo, že ich záverečné práce obsahovali plagiáty a tak po vzore svojich českých kolegov začali novinári z Denníka N kontrolovať práce slovenských vrcholných predstaviteľov štátu.

To ako sa celá táto kauza vyvíjala je už známa história. Dôležité je však ponaučenie, že Danková rigorózna práca nebola náhodou, tak ako nebolo náhodné jeho správanie po prevalení kauzy.

Dnes sa objavili ďalší vrcholní predstavitelia, tentokrát z vládnej strany Sme rodina, ktorí podľa zverejnených informácií mali falšovať svoje záverečné práce. Poslankyňa a bývala splnomocnenkyňa vlády pre rodinu Petra Krištufková a Boris Kollár, mali podľa zverejnených informácií svoje práce odkopírovať.

Miroslav Beblavý vysvetľuje, prečo je práca Krištufkovej plagiát:

Strana Spolu o práci Borisa Kollára:

Je preto jasné, že Danko nebol žiadnou výnimkou.

Vzhľadom na to akým spôsobom pristupuje naša spoločnosť k akademickým titulom je nepochybné, že ak sa súčasný stav nezmení, tak Danko, Kollár a Krištufková nebudú poslední, ktorí prišli k titulom podvodným spôsobom.

Na Slovensku, ale aj v Čechách, sme si vytvorili kult titulu. Nemať titul je u nás považované za znak menejcennosti a naopak vysokoškolské vzdelanie sa považuje za samozrejmosť. Rodičia sa na svoje deti pozerajú ako na budúcich vysokoškolákov a absolventov vysokých škôl.

V kombinácií s pretlakom vysokých škôl na Slovensku a tým, že vysoké školy bojujú o študentov a nie naopak (až na výnimky) to znížilo hodnotu akademických titulov ako takých a vytvorilo feedback loop. Tituly sa stali tak nekvalitnými, že ich za samozrejmosť (opäť vo všeobecnosti) považujú aj zamestnávatelia a tak sa z našej viery, že tituly sú nevyhnutnosť stala skutočnosť.

Výsledkom toho je, že aj ľudia, ktorí nemajú kapacitu na to, aby robili vedeckú prácu, sú nútení ju robiť. Preto je úplne prirodzené, že jediný spôsob ako nahradiť svoj deficit je podvod. Toto prosím nie je myslené ako urážka, napísať vedeckú prácu v ktoromkoľvek odbore je náročné a priniesť inovatívne myšlienky do rozsiahleho odboru je niečo, načo treba veľa energie a nie pre každého je to cieľ. Najmä nie ak je jeho motivácia čisto získať titul, aby nebol diskriminovaný na trhu práce.

Z tohto nášho nastavenia vyplynulo, že najmä odbory, ktoré nie sú axiomatizované, teda nevychádzajú zo základných právd, ktoré sú pevné a nemenné, ako matematika, fyzika a prírodné vedy z nich vychádzajúce, ale skôr z vývoja spoločnosti a nášho osobného vnímania sveta okolo nás, sa pre mnohých stali vhodným miestom kde vyrobiť svoj titul. Celkovo to znížilo naše vnímanie a dôstojnosť týchto odborov, aj keď ich skutoční absolventi si výsmech nezaslúžia v žiadnom prípade.

V ideálne nastavenom školstve a v ideálne nastavenej spoločnosti by sa na školách nepodvádzalo, lebo na to nie je dôvod. Podvodom na škole človek nezíska žiadnu „reálnu“ výhodu. Nestane sa schopnejším, či lepším vo svojom odbore. Podvod na škole človeka v ničom nerozvíja a keďže primárnou úlohou vzdelávania je osobný rozvoj, systém a spoločnosť, ktorá núti tento rozvoj iba predstierať je zlá.

Je na čase, aby sme prehodnotili náš pohľad na vysokoškolské vzdelanie ako na povinnosť a je na čase, aby sme prehodnotili to akú dôležitosť dávame vysokoškolským titulom. Napríklad tým, že si ich nebudeme písať.

Na mieste je seriózna otázka, či má zmysel, aby systém nižších, nevedeckých, titulov vôbec existoval. Tzn. či je naozaj dôležité, aby si absolvent bakalárskeho, či magisterského štúdia mal právo písať titul. Môže to znieť pre niekoho trochu absurdne, lebo od malička žijeme v kulte jednotkárov, magistrov, inžinierov a bakalárov, ale vo svete to vôbec nie je neobvyklé. K menu si absolventi svetových univerzít píšu iba tituly tretieho stupňa, teda doktorské. Predsa len doktorát je výsledkom akademickej práce. Magisterské štúdium je iba prípravou na takúto prácu!

Najmä v spoločnosti, ktorá je takýmto spôsobom skazená predstavou, že tituly sú zárukou inteligencie, postavenia a prestíže je na mieste otázka, či by nebolo dobrou súčasťou ozdravného procesu nášho školstva aj takýto, aj keď symbolický, krok.

Už druhý krát je druhý najvyšší ústavný činiteľ človek, ktorého titul nie je výsledkom akademickej práce, ale jeho osobnej túžby po hodnosti.

To ako hlboko je v nás zakorenený tento kult titulov a ako sme s ním zžití sa dá najlepšie pozorovať na dvoch reakciách na tak isto nečestnú vec tej istej osoby.

Keď sa prevalila kauza kapitán okolo Andreja Danka spoločnosť, oprávnene pobúrilo a veľmi emotívne reagovala na to, že predseda parlamentu získal hodnosť, na ktorú nemal zásluhy a tak zneuctil tých, ktorí ju dostali za svoje zásluhy. Keď sa prevalila kauza rigorózka, keď ten istý človek rovnako získal hodnosť, na ktorú nemal zásluhy a tak zneuctil tých, ktorí ju dostali za svoje zásluhy, reakcia bola o dosť vlažnejšia. Akoby sme to nebrali tak osobne. Akoby zneuctenie vedeckého stavu nebolo tak isto dôležité ako zneuctenie vojenského stavu. Áno, vedci nás neobraňujú v boji klasickom, ale ako sme pocítili v posledných mesiacoch v nemenej dôležitom pre našu existenciu.

Ak sme schopní akceptovať, že predsedom parlamentu je človek ktorí zneuctil akademický stav podvodom, tak nebudeme mať problém akceptovať, že dekanom fakulty sa stane človek, ktorému nejde o to, aby rozvíjal a pomáhal zastrešovať vedecký výskum, ale o zisk osobného postavenia.

Vďaka našej reakcií na plagiátorov v politike sme dnes prišli o najlepšiu slovenskú fakultu z hľadiska odborného výkonu a uplatnenia absolventov.

V dobe, ktorá je postavená na kvalitnom vzdelaní, obsahu a inováciach si luxus papalášizmu, spiatočníctva a funkcionárstva nemôžme dovoliť. Zlé školstvo nás stojí nielen roky absolventov, ktorí úplne zbytočne vyrábajú svoje tituly, ale aj roky, počas ktorých budeme stále iba dobiehať našich západných susedov. A dnes sme v stave školstva, že ich ani nemusíme nikdy dobehnúť. Navždy budeme okrajom Európy, výrobnou halou, chudobnými príbuznými. Z nášho vlastného pričinenia, pretože kvalitné školstvo v súčastnosti nie je v súlade s našou kultúrou.

Ako to viem?

Pretože nech sa udeje čokoľvek, Petra Krištufková zostane poslankyňou NR SR, dokonca si nechá aj svoj titul a bude si ho hrdo písať. Pretože Boris Kollár zostane predsedom parlamentu a bude mlžiť o tom, ako to nebol podvod a v akých všetkých vesmíroch jeho práca spĺňa akademické normy. A pretože nikomu to nepríde nie, že neslušné a nedôstojné, ale ani len divné. Ľudia nebudú protestovať, aby Boris Kollár (aspoň) odstúpil z postu predsedu parlamentu a nebudú požadovať, aby sa vzdal svojho titulu, pretože to nie je v súlade s našou kultúrou.