Neviem, či mi je na plakanie alebo do smiechu. Čo sa to vlastne so mnou deje? Čo sme to vôbec za ľudia? Kde sa vytratila ľudskosť, človečenstvo, teda láska k blížnemu? Prečo sa toľko držíme minulosti a riešime dôsledky a nie príčiny? Prečo žijeme v prítomnosti z minulosti a nie v prítomnosti pre budúcnosť? Alebo že by všetko predsa len bolo inak?

Včera som po dlhom období zavítal opätovne za pridelenou pracovníčkou Oddelenia pre sociálno právnu ochranu detí a sociálnu kuratelu Nášho Mesta. Privítal ma chladný výraz v tvári a osobne sa tomu ani veľmi nečudujem. Podal som to na príslušný ústredný orgán na prešetrenie činnosti dotyčnej osoby. Skôr ma však „uzemnilo“ vyjadrenie na záver, keď som s kópiami spisu nášho dievčatka odchádzal domov. Parafrázujúc slová dotyčnej osoby by ste sa mali pán Ďuriš viac snažiť komunikovať a spolupracovať s matkou maloletej a nespoliehať sa len na štát... Na otázku ohľadne ďalšieho smerovania nebudú uskutočnené ďalšie žiadne opatrenia, keďže „dieťa sa nachádza v situácii bez ohrozenia, nakoľko má dieťa zabezpečené všetky podmienky pre jeho zdravý vývin“ (zo spisu zo dňa18/05/2020).

Na stretnutí som si vyžiadal 26 úradných spisov k skopírovaniu. Do detailov nebudem zachádzať, keďže ide o čerstvú záležitosť, živý spis, prebiehajú aktuálne dve na sebe nezávisle vyšetrovania a dôjde k ďalšiemu trestno-právnemu konaniu, nielen voči mojej osobe. Po úvodnom prejdení kópii som nadobudol nasledovný celkový nový dojem. Časť záznamov je robených systémom copy+paste, absentuje nestrannosť, proaktivita, zmysel pre detail, či aktívna spätná väzba z druhej strany na jednotlivé podania do spisu opierajúc sa o časť nepotvrdených, neskontrolovaných, či nepodložených výrokov, nanešťastie neraz vytrhnutých z kontextu.

Moje dlhodobé konanie sa opiera o priamosť, otvorenosť, proaktívny a recipročný prístup, pričom vychádza z môjho neúspešneho niekoľkomesačného snaženia nájsť rodičovskú zhodu s matkou našej dcérky pred intervenciou štátu, ktorý bol napokon na môj podnet podaný skrze návrh na Okresný súd Nášho mesta z leta minulého roka.

V dobrej, teraz už viem že naivnej, viere som vychádzal z predpokladu, že „sociálka“ urobí všetky potrebné kroky v záujme dieťaťa v zmysle medzinárodne platných dohovorov. Keďže sa nám tejto pomoci nedostávalo, urobil som všetko nevyhnutné, aby som preukázal, že sociálno-právna ochrana detí na Slovensku systematicky nefunguje a nepracuje v najlepšom záujme detí.Neprináleží terajším účastníkom tohto konania morálne zhodnotiť, do akej miery účel svedčí prostriedkom. Mne zostáva len pevne veriť, že stav občianskej neposlušnosti s možnosťou na prípadný odpor voči výkonu štátnej moci pri tak zásadných integrálnych otázkach identity človeka a spoločnosti ako takej zostane raz vypočutý.

Z uvedeného dôvodu a minimalizovania možných dôsledkov z nálepkovania, keby som sa spojil s niektorou aktívne činných nátlakových skupín frustrovaných rodičov, som pristúpil k tomuto „experimentu“. Išiel som na hranu vlastných možností riskujúc vlastné zdravie, spoločenské postavenie, finančné zabezpečenie vystavujúc sa nedostatku nestranného a profesionálneho prístupu a ťahu na bránu kompetentných ľudí. Moja osobná integrita a ľudská dôstojnosť sú vystavené obrovskej skúške a otázke, či má vôbec zmysel pokračovať.

Takže popri čakaní na ďalšie predvolanie na Políciu SR, vyjadrenie Okresného súdu Banská Bystrica vo veci práve prebiehajúcej exekúcie, pojednávanie vo veci zmeny výšky výživného (september 2020) a napokon na výsluch na Prokuratúre SR… ideme ďalej :-)

Som však hrdým otcom svojho dieťaťa, ktoré milujem a opätovne zdôrazňujem, že som neodišiel od vlastného dieťaťa a jeho matky, ale z prostredia, ktoré by ma zabilo. To ale neznamená, že toto rodinné prostredie nie je v poriadku. A áno, som psychiatricky pacient, ale povaha môjho ochorenia nie je dôvodom spochybňovania mojich rodičovských práv. Len mám trochu inú štartovaciu čiaru. V čase, kedy som si mohol osvojiť základné rodičovské zručností a kompetencie počas prvý šesť mesiacov života vlastného dieťaťa, tak som bojoval o svoj vlastný život. Pre všeobecné nepochopenie povahe a podstate tohto kľúčového obdobia, kedy sme všetci zlyhali, sme sa dostali tam, kde už cesty späť nieto.