Denník N

Prekonal som ťažkú závislosť od benzodiazepínov, hovorí muž, ktorý kvôli nesprávnej liečbe prišiel o rodinu

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

„Bral som vysoké dávky benzodiazepínov takmer 2 roky, hoci ich maximálna odporúčaná doba užívania je 6 týždňov. Tento lekár mi svojim pochybením spôsobil iatrogénnu závislosť na liekoch. Našiel som si novú psychiatričku, ktorá skonštatovala ťažký stupeň závislosti a odporučila mi detox.“ O svojich skúsenostiach s ambulantnou liečbou aj hospitalizáciou hovorí občiansky aktivista, ktorého život značne ovplyvnila depresívna porucha.

Ako si spomínaš na svoje detstvo?

Mám naň príjemné spomienky. Prežil som ho na dvore u babky, s bratrancami sme sa chodili vyblázniť do záhradkárskej oblasti. S bratom som mal vtedy ešte dobrý vzťah. V polovici 90. rokov však našu rodinu poznačila politická vražda a my sme sa v rodine odcudzili, dedičské konanie narobilo slušnú paseku. Išlo o môjho deda, bol jeden z vrcholných manažérov vo veľkom štátnom závode. Pre vyššie politické záujmy sa stal nepohodlným.

Bol si vtedy tínedžer, ako si túto tragédiu spracoval?

Musel som rýchlo dospieť. Všetci v našom meste o vražde hovorili. Spočiatku som sa chválil rovesníkom, kto bol môj dedo, cítil som sa kvôli nemu dôležito. Snažil som sa iným niečo dokázať, no neskôr som musel prevziať zodpovednosť a zvládnuť krízu vo vlastnej rodine.

Tušíš, z akého dôvodu sa u teba rozvinuli úzkosti a depresia?

Môže za to neopätovaná láska môjho otca. Myslím si, že generácia rodičov narodených v 50. a 60. rokoch má spoločné črty. Muži nie sú naučení milovať a byť milovaní. Ženy komunikujú a rozhodujú za svojich manželov. Hádky sa u nás riešili „tichou domácnosťou” a problémy sme nezvládli odkomunikovať. Dnes rodičov beriem takých, akí sú, svoju rodinu si človek nevyberá.

Čo ti pomohlo spracovať staré traumy?

Rodinné konštelácie a ďalšie druhy psychoterapie. Ku psychológovi som začal chodiť ako 22-ročný. Po roku terapie som začal navštevovať psychiatra a na vlastnej koži som zažil medicínsky systém, ktorý rieši dôsledky a nie príčiny problémov. Najprv som bral len antidepresíva. Chodil som na terapie do denného stacionára, cvičil jogu a pilates. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia som sa najprv zamestnal v korporáte, neskôr som prácu vymenil, no robil som prakticky neustále. Mal som veľa povinností, veľkú zodpovednosť a nebol čas zresetovať sa.

Ako dlho si vydržal pracovať pod tlakom?

Niekoľko rokov som bol v jednom kole. Najprv som obchodoval s bohatými ľuďmi, išlo o medzinárodný projekt, ktorý bol však cenovo podcenený a biznis padol. Prišiel som o množstvo peňazí, ktoré som mal získať na províziách. Jeden z projektov sa nám však podarilo dotiahnuť do realizačnej fázy. Vtedajší zamestnávatelia avšak zmenili pôvodný sľub o výške odplaty, v dôsledku čoho som sa neopísateľne rozčúlil a okamžite podal výpoveď. Odišiel som z bytu a odsťahoval sa k rodine mojej priateľky, ktorá bola v tom období tehotná. Následne som sa do týždňa psychicky zrútil.

Povedal si, že náš medicínsky systém rieši dôsledky a nie príčiny problémov. Aké máš skúsenosti so psychiatrickou liečbou na Slovensku?

Mám zlú skúsenosť s hospitalizáciou a čiastočne aj s ambulantnou liečbou. Štyri roky som navštevoval psychiatra, ktorý mal neštandardný prístup k liekom. Napríklad nechcel, aby som čítal príbalové letáky. Mal však dobré referencie a moju plnú dôveru. Bral som vysoké dávky benzodiazepínov takmer 2 roky, hoci ich maximálna odporúčaná doba užívania je 6 týždňov. Tento lekár mi svojim pochybením spôsobil iatrogénnu, čiže neúmyselnú, závislosť na liekoch. Následne sa u mňa objavili problémy s močením, preto som vyhľadal urológa a našiel som si novú psychiatričku, ktorá skonštatovala ťažký stupeň závislosti a odporučila mi detox.

Čo tvoja skúsenosť s hospitalizáciou v psychiatrickej nemocnici?

Do mesiaca po psychickom zrútení som zahájil „detoxikačnú” liečbu. Cítil som, akoby ma v nemocnici zbavili ľudských práv a dôstojnosti, neprebiehala tam žiadna systematická terapeutická liečba. Lekárov bolo málo a po 2 mesiacoch som bol tak nadopovaný liekmi, že som o sebe ani nevedel. Na reverz som odišiel, avšak mojej ambulantnej psychiatričke som sa priznal, že mám samovražedné myšlienky a tá ma vrátila do nemocnice na uzatvorené oddelenie, kde vládol tvrdý vojenský režim.

Ako dlho si bol na uzatvorenom oddelení a ako to tam vyzeralo?

Jeden mesiac, pričom na mňa aplikovali prístup bežný pri liečbe drogovo závislých ľuďoch. Postupne menili zloženie benzodiazepínov, ktoré mali moje telo oklamať. Stále som bral 5 druhov náhradných liekov, ktoré mi mali vypudiť z tela benzodiazepíny. V tom období sa mi narodila dcéra, ja si však na mnohé udalosti poriadne nespomínam, bol som v ťažkej depresii. Keď ma z nemocnice prepustili, nemal som dôvod ráno vstať z postele. Nevedel som sa postarať sám o seba, nie ešte o bábätko. Nikto ma na abstinenčné príznaky nepripravil.

Podarilo sa ti vďaka rodine túto situáciu ustáť?

Ako rodina sme túto situáciu nezvládli. Nevedeli sme, čo je to ťažká depresia a zbavovanie sa závislosti na benzodiazepínoch. Moja žena potrebovala podporu a pomoc, no ja som sa chcel zabiť v čase, keď mala naša dcéra len niekoľko týždňov. Pomohlo by mi, keby sme sa presťahovali, pretože sme bývali u partnerkinej rodiny, ona však nechcela odísť od nich, ale odo mňa. A tak som prišiel o svoju rodinu. Vlastne v relatívne krátky čas som stratil všetko, čo sa dalo v živote stratiť, okrem sebaúcty.

Stretávaš sa so svojou dcérou?

Dcéru som dlho nevidel. Keď sme ešte bývali spolu, bola v mojej blízkosti vystrašená a volala ma ujo. Počas tých pár stretnutí som bol v akejsi roli návštevníka, i keď nebývam ďaleko a som ochotný sa o ňu kedykoľvek postarať. Bývalá nechce, aby som im vstupoval do života. O dcéru sa „naťahujeme“, právny systém mi však nepomáha. Preto sa spoločensky angažujem a snažím sa zmeniť veci k lepšiemu. Prajem si, aby sa raz moja dcéra dozvedela, že som za ňu bojoval a urobil pre ňu maximum.

Ako v súčasnosti žiješ?

Presťahoval som sa na polosamotu pod lesom a žijem v chalupe starej mamy, v ktorej som ako dieťa strávil najkrajšie roky života. Bývam v chránenej vodohospodárskej oblasti, kde realizujem dobrovoľnícke aktivity. Keďže svojim myslením som akoby predbehol dobu a moje názory sa nezhodujú s názormi väčšiny, som takpovediac na okraji spoločnosti. Snažím sa zmeniť naše životné prostredie k lepšiemu, neustále sa vzdelávam a píšem blogy.

Ako vnímaš to, že bežný človek by toľko problémov neustál?

Pritom všetkom, čo sa mi udialo, som emócie odstrihol a teraz sa k nim postupne vraciam. Aj napriek mnohým aktuálnym problémom sa ráno budím s úsmevom na tvári, som uzrozumený so svojou minulosťou a sústredím sa na ciele, ktoré chcem dosiahnuť. Žijem tu a teraz. Beriem to tak, že čím väčší „prúser“ vznikne, tým sa toho viac naučím a bude väčšia sranda (úsmev). Časom by som chcel nájsť ženu, ktorá by zvládla takého silného individualistu.

Je podľa teba depresia vyliečiteľná choroba?

Myslím si, že depresia nie je choroba, je to dar. Dar a zároveň daň za spôsob života, ktorý sme sa ako spoločnosť rozhodli žiť. Každá prekonaná bolesť je obohacujúca a človek vďaka nej rastie. Ako hovorí Johann Hari, autor knihy Strata spojenia, depresia je zlyhanie životného štýlu. Ja som zásadne zmenil spôsob života, vrátil som sa k sebe a prírode.

Text: Ivana Čellárová

Korektúra: Jana Gavurová

Fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondent si želal zostať v anonymite. Názory respondenta rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.