Denník N

Prekonal som ťažkú závislosť od benzodiazepínov, hovorí muž, ktorý kvôli nesprávnej liečbe prišiel o rodinu

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

„Bral som vysoké dávky benzodiazepínov takmer 2 roky, hoci ich maximálna odporúčaná doba užívania je 6 týždňov. Tento lekár mi svojim pochybením spôsobil iatrogénnu závislosť na liekoch. Našiel som si novú psychiatričku, ktorá skonštatovala ťažký stupeň závislosti a odporučila mi detox.“ O svojich skúsenostiach s ambulantnou liečbou aj hospitalizáciou hovorí občiansky aktivista, ktorého život značne ovplyvnila depresívna porucha.

Ako si spomínaš na svoje detstvo?

Mám naň príjemné spomienky. Prežil som ho na dvore u babky, s bratrancami sme sa chodili vyblázniť do záhradkárskej oblasti. S bratom som mal vtedy ešte dobrý vzťah. V polovici 90. rokov však našu rodinu poznačila politická vražda a my sme sa v rodine odcudzili, dedičské konanie narobilo slušnú paseku. Išlo o môjho deda, bol jeden z vrcholných manažérov vo veľkom štátnom závode. Pre vyššie politické záujmy sa stal nepohodlným.

Bol si vtedy tínedžer, ako si túto tragédiu spracoval?

Musel som rýchlo dospieť. Všetci v našom meste o vražde hovorili. Spočiatku som sa chválil rovesníkom, kto bol môj dedo, cítil som sa kvôli nemu dôležito. Snažil som sa iným niečo dokázať, no neskôr som musel prevziať zodpovednosť a zvládnuť krízu vo vlastnej rodine.

Tušíš, z akého dôvodu sa u teba rozvinuli úzkosti a depresia?

Môže za to neopätovaná láska môjho otca. Myslím si, že generácia rodičov narodených v 50. a 60. rokoch má spoločné črty. Muži nie sú naučení milovať a byť milovaní. Ženy komunikujú a rozhodujú za svojich manželov. Hádky sa u nás riešili „tichou domácnosťou” a problémy sme nezvládli odkomunikovať. Dnes rodičov beriem takých, akí sú, svoju rodinu si človek nevyberá.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Čo ti pomohlo spracovať staré traumy?

Rodinné konštelácie a ďalšie druhy psychoterapie. Ku psychológovi som začal chodiť ako 22-ročný. Po roku terapie som začal navštevovať psychiatra a na vlastnej koži som zažil medicínsky systém, ktorý rieši dôsledky a nie príčiny problémov. Najprv som bral len antidepresíva. Chodil som na terapie do denného stacionára, cvičil jogu a pilates. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia som sa najprv zamestnal v korporáte, neskôr som prácu vymenil, no robil som prakticky neustále. Mal som veľa povinností, veľkú zodpovednosť a nebol čas zresetovať sa.

Ako dlho si vydržal pracovať pod tlakom?

Niekoľko rokov som bol v jednom kole. Najprv som obchodoval s bohatými ľuďmi, išlo o medzinárodný projekt, ktorý bol však cenovo podcenený a biznis padol. Prišiel som o množstvo peňazí, ktoré som mal získať na províziách. Jeden z projektov sa nám však podarilo dotiahnuť do realizačnej fázy. Vtedajší zamestnávatelia avšak zmenili pôvodný sľub o výške odplaty, v dôsledku čoho som sa neopísateľne rozčúlil a okamžite podal výpoveď. Odišiel som z bytu a odsťahoval sa k rodine mojej priateľky, ktorá bola v tom období tehotná. Následne som sa do týždňa psychicky zrútil.

Povedal si, že náš medicínsky systém rieši dôsledky a nie príčiny problémov. Aké máš skúsenosti so psychiatrickou liečbou na Slovensku?

Mám zlú skúsenosť s hospitalizáciou a čiastočne aj s ambulantnou liečbou. Štyri roky som navštevoval psychiatra, ktorý mal neštandardný prístup k liekom. Napríklad nechcel, aby som čítal príbalové letáky. Mal však dobré referencie a moju plnú dôveru. Bral som vysoké dávky benzodiazepínov takmer 2 roky, hoci ich maximálna odporúčaná doba užívania je 6 týždňov. Tento lekár mi svojim pochybením spôsobil iatrogénnu, čiže neúmyselnú, závislosť na liekoch. Následne sa u mňa objavili problémy s močením, preto som vyhľadal urológa a našiel som si novú psychiatričku, ktorá skonštatovala ťažký stupeň závislosti a odporučila mi detox.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Čo tvoja skúsenosť s hospitalizáciou v psychiatrickej nemocnici?

Do mesiaca po psychickom zrútení som zahájil „detoxikačnú” liečbu. Cítil som, akoby ma v nemocnici zbavili ľudských práv a dôstojnosti, neprebiehala tam žiadna systematická terapeutická liečba. Lekárov bolo málo a po 2 mesiacoch som bol tak nadopovaný liekmi, že som o sebe ani nevedel. Na reverz som odišiel, avšak mojej ambulantnej psychiatričke som sa priznal, že mám samovražedné myšlienky a tá ma vrátila do nemocnice na uzatvorené oddelenie, kde vládol tvrdý vojenský režim.

Ako dlho si bol na uzatvorenom oddelení a ako to tam vyzeralo?

Jeden mesiac, pričom na mňa aplikovali prístup bežný pri liečbe drogovo závislých ľuďoch. Postupne menili zloženie benzodiazepínov, ktoré mali moje telo oklamať. Stále som bral 5 druhov náhradných liekov, ktoré mi mali vypudiť z tela benzodiazepíny. V tom období sa mi narodila dcéra, ja si však na mnohé udalosti poriadne nespomínam, bol som v ťažkej depresii. Keď ma z nemocnice prepustili, nemal som dôvod ráno vstať z postele. Nevedel som sa postarať sám o seba, nie ešte o bábätko. Nikto ma na abstinenčné príznaky nepripravil.

Podarilo sa ti vďaka rodine túto situáciu ustáť?

Ako rodina sme túto situáciu nezvládli. Nevedeli sme, čo je to ťažká depresia a zbavovanie sa závislosti na benzodiazepínoch. Moja žena potrebovala podporu a pomoc, no ja som sa chcel zabiť v čase, keď mala naša dcéra len niekoľko týždňov. Pomohlo by mi, keby sme sa presťahovali, pretože sme bývali u partnerkinej rodiny, ona však nechcela odísť od nich, ale odo mňa. A tak som prišiel o svoju rodinu. Vlastne v relatívne krátky čas som stratil všetko, čo sa dalo v živote stratiť, okrem sebaúcty.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Stretávaš sa so svojou dcérou?

Dcéru som dlho nevidel. Keď sme ešte bývali spolu, bola v mojej blízkosti vystrašená a volala ma ujo. Počas tých pár stretnutí som bol v akejsi roli návštevníka, i keď nebývam ďaleko a som ochotný sa o ňu kedykoľvek postarať. Bývalá nechce, aby som im vstupoval do života. O dcéru sa „naťahujeme“, právny systém mi však nepomáha. Preto sa spoločensky angažujem a snažím sa zmeniť veci k lepšiemu. Prajem si, aby sa raz moja dcéra dozvedela, že som za ňu bojoval a urobil pre ňu maximum.

Ako v súčasnosti žiješ?

Presťahoval som sa na polosamotu pod lesom a žijem v chalupe starej mamy, v ktorej som ako dieťa strávil najkrajšie roky života. Bývam v chránenej vodohospodárskej oblasti, kde realizujem dobrovoľnícke aktivity. Keďže svojim myslením som akoby predbehol dobu a moje názory sa nezhodujú s názormi väčšiny, som takpovediac na okraji spoločnosti. Snažím sa zmeniť naše životné prostredie k lepšiemu, neustále sa vzdelávam a píšem blogy.

Ako vnímaš to, že bežný človek by toľko problémov neustál?

Pritom všetkom, čo sa mi udialo, som emócie odstrihol a teraz sa k nim postupne vraciam. Aj napriek mnohým aktuálnym problémom sa ráno budím s úsmevom na tvári, som uzrozumený so svojou minulosťou a sústredím sa na ciele, ktoré chcem dosiahnuť. Žijem tu a teraz. Beriem to tak, že čím väčší „prúser“ vznikne, tým sa toho viac naučím a bude väčšia sranda (úsmev). Časom by som chcel nájsť ženu, ktorá by zvládla takého silného individualistu.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Je podľa teba depresia vyliečiteľná choroba?

Myslím si, že depresia nie je choroba, je to dar. Dar a zároveň daň za spôsob života, ktorý sme sa ako spoločnosť rozhodli žiť. Každá prekonaná bolesť je obohacujúca a človek vďaka nej rastie. Ako hovorí Johann Hari, autor knihy Strata spojenia, depresia je zlyhanie životného štýlu. Ja som zásadne zmenil spôsob života, vrátil som sa k sebe a prírode.

Text: Ivana Čellárová

Jazyková korektúra: Jana Gavurová

Fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondent si želal zostať v anonymite. Názory respondenta rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.