Zmysluplná
Minule som vysávala, vysávam rovnako, ako píšem, vášnivo a úzkostlivo, všetko po sebe znova prechádzam, aby som si bola istá, že je to čisté, vraciam sa zas a znova, prezerám si vykonanú prácu a upadám do hlbokých pochybností o svojich schopnostiach, nie som si istá, či mám právo upratovať, či mám právo žiť.
Ako to už po upratovaní býva, a to každá žena pozná, nech mi nikto nehovorí, že nie, lebo áno, ako to už býva, len čo som doklepla posledný centimeter, len čo som sa otočila, že vytiahnem zástrčku, že zaviniem kábel a odnesiem vysávač do jeho temnej nory, kde bežne dlie, len čo som sa otočila, vidím: špina.
Vždy niečo, vždy.
Nemožné!
V každom prípade, podišla som bližšie a nebol to chuchvalec, nebol to takzvaný prašný zajko, čo odniekiaľ, hnaný vzdušnými vírmi, na poslednú chvíľu vybehol a práve tu nerozhodne zastal, bol to papierik. Pravidelný štvorec, veľmi malý, menší než necht na malíčku.
Zdvihla som ho prstom, bruškom som ho nalepila a zdvihla, stálo na ňom: 12.
Neviem, kde sa to tam vzalo.
Ale kým prašného zajka by som určite zlikvidovala, prach je prach, číslo som nezahodila možno práve preto, že nevyzeralo ako jednoznačný odpad. Položila som ho na stôl. Zabudla naň.
Zrejme splynul s inými papiermi. Potom som za stolom čosi písala a keď som vstala, papierik som mala zachytený vo vlasoch, rozoznala som ho okamžite.
Mám vo vlasoch dvanásť, napadlo mi.
Dvanásť čoho?
To neviem.
Prednáška o príbehu
Minulý rok prišiel do Bratislavy poľský filmový režisér Krzysztof Zanussi, na jednej našej umeleckej škole vysvetlil, ako jeho meno súvisí s rovnomennými pračkami a potom púšťal svoje filmy a vysvetľoval, ako sa robí umenie, a spomínal na mladosť, všetci robíme chyby, nadchne nás technický pokrok a používame zoom všade, kde ho netreba, a tak ďalej.
Ja som tam šla preto, lebo tam šiel muž, ktorý sa mi páčil. Zrejme som sa aj ja páčila jemu, šli sme tam spolu, a ešte s nami išiel Jožo, predstavte si, čo chcete.
Možno práve taký Jožo je potrebný, aby človek nemusel, až sa vráti domov, pripísať tento večer na zoznam svojich životných zlyhaní, lebo veď to nebolo rande, šli sme s Jožom.
Zanussi povedal, predstavte si postavu, povedzme muž, stojí v okne na piatom poschodí, chystá sa skočiť. Toto je prvý záber. Toto je príbeh. Pred vami je tisíc možností. Muž na chodníku, ktorý očividne práve skočil, na tom nie je nič zaujímavé, všetko už sa stalo. Začiatok drámy je toto – človek na parapete.
Parafrázujem.
Nedávala som príliš pozor, strážila som spoločnú opierku a svoj a jeho lakeť. Túžba, strach.
Americké haiku I
old woman, wrapping
her cat’s gifts
—centering the bows
Sporadická
Dostaneš predjedlo, potom dostaneš polievku, potom hlavný chod a dezert. Prichádza to k tebe jedno po druhom, pomaly sa rozvíja zápletka tvojho obeda, dôkladne rozvrhnutá, aby si ju vedel stráviť.
Tanier máš pred sebou, jeden.
Jedla sa vlastne nedotýkaš, iba príborom, napichávaš a režeš.
Hygienický aristotelovský postup; nestratíš sa.
Naproti tomu nejaký východný človek má pred sebou mnoho mištičiek, možno dokonca mnoho mištičiek rôznych veľkostí, a rukami si naberá a kombinuje. Asi to tiež má svoj ustálený postup, ale svojím spôsobom je to de-hierarchizácia a ne-lineárnosť.
Iná paradigma?
Latinské slová!
Poviem latinské slová a napadne mi slovo gréckeho pôvodu, totiž sporadický, sporadikos, roztrúsený, ďalej zo: spora, asi niečo ako siatie.
Iný obed. Takýto: sporadikos. Roztrúsený. Iný systém. Dlážka, z ktorej by sa dalo jesť. Dvanásť. Kto jedol z mojej misky? Kýblik!
Kedysi, už dosť dávno, vo sne
som bola muž, niečo cez tridsať, stála som pred peknou vilou a na niekoho čakala. Vo vile zrejme sídlila malá internátna škola, dohromady asi desať detí. Ja som ich mala na starosti, ako učiteľ či vychovávateľ.
Chvíľu som stála pri hojdačke, ale deti šantili a občas podaktoré vybehlo, a ja som vedela, že niekto príde a bolo by lepšie, keby sme to vybavili niekde, kde nás deti nevidia, tak som potom zašla ďalej, na kraj záhrady.
Bolo slnečno, povetrie príjemné.
Potom dorazil ten človek, na ktorého som čakala, vytiahli sme kordy a chvíľu zápasili, ale netrvalo to dlho, porazil ma, zasunul mi kord do brucha a ešte sa tam pošpáral – bez nenávisti, skôr vecne.
Ja som spadla na zem, chytila si ranu a odplazila sa do vily.
Odplazila som sa až na poschodie, mám pocit, že z toho plazenia ten sen viac-menej pozostával, ale to už nemôžem tvrdiť s istotou, v každom prípade som sa dostala hore a tam už som nevládala ďalej, zostala som ležať na chodbe a dlaňami namočenými vo vlastnej krvi som na stenu veľkými písmenami napísala:
VŠETKO IVANOVI
Ktovie, či by taký závet platil.
Malone umírá
Čas, který mi zbývá, je tedy rozdělen na pět. Pět čeho? Nevím.
Možno Beckett vysával, alebo varil, robil niečo obyčajné, a našiel papierik, alebo sa niečo stalo, slovom, možno za každou na pohľad absurdnou vetou je niečo konkrétne a relatívne zmysluplné.
Relatívne, poviem, a sme doma.
Futrál s husličkami
Príbehy nás upokojujú, môžu byť tragické a šokujúce, ale príbehy čičíkajú, v kauzálnych súvislostiach je útecha, niekedy ani kauzálne súvislosti netreba, úplne stačí, že jedna vec nasleduje po druhej, a už sa zdá, že to musí mať nejaký zmysel.
Nešťastie usporiadané do nejakého naratívu je znesiteľnejšie.
Na druhej strane, na to, aby sa vytvoril súdržný naratív, niektoré veci sa musia vypustiť, alebo sa scvrknú, odsunú ako podružné.
Príbehy kastrujú svet, píše Macsovszky v Lešení a lanách, myšlienky a činy sú spochabený hmyz pod nočnou lampou, vtesnávať ich do príbehu je fašizmus.
Lenže čitateľ je idiot, potrebuje rozprávku – ako inak mu odovzdať posolstvo?
Aké posolstvo?
Živíme sa tým odmalička, príbeh na raňajky, príbeh s kakaom, počkaj, a vlastne aj v noci, občas sú také sny – majú príbeh. Možno aj zmysel.
Macsovszky píše o nejakom Druhom zmysle, ktorý sa takto vytesnený odsťahoval kamsi na pôjd, trochu si vymýšľam, ale mám pocit, že pri knižke, ako je táto, je to úplne namieste.
Macsovszky odhaľuje konštrukciu a ukazuje na ňu. To znie tak obyčajne postmoderne, aha, píšem o písaní, ale naráža na celú paradigmu, na to, čo sa odsunulo bokom, aby si momentálny obraz sveta zaistil svoju pozíciu, aby vyzeral ako ten „pravdivý“.
Nesmierne ma to bavilo a celý čas som si hovorila, že je treba mať jednu takúto knižku v literatúre národa, kým sme ešte v tomto vývojovom štádiu a bavíme sa o národoch, možno o to viac, že sme ešte v tomto vývojovom štádiu, mať jeden text na okraji, ktorý sa k okraju hlási, ktorý upozorňuje na dogmu a nesnaží sa ju nahradiť nejakou inou.
Mohla by som niečo odcitovať.
Jediný, komu sa smutne banálne očakávania splnili, som tu ja.
Túto knihu určite možno obdivovať za to, čo hovorí, aj za to, ako to hovorí, ale milovať sa ju dá jedine preto, že sa na konci zrazu mihne spojenie futrál s husličkami.
Vo všeobecnosti, keďže sa tu priebežne uskakuje pred príbehom, prípadne sa príbeh naháňa a rúbe, umiera pod rukami, keďže je to možno jemne ironické, ale v každom prípade dosť vecné a nezaujaté, o to väčšmi zapôsobí, keď sa z ničoho nič mihne čosi ako príbehovosť.
Sme na akomsi drevenom móle, je to výbežok do neznámeho mora.
Ako keď hladnému, takému vyhladovanému, že si hryzie hánky, hodíš keksík.
Říše znaků
Roland Barthes v tejto svojej knižke rozoberá haiku, hovorí, že mu vôbec nerozumieme, je to forma, ktorá úplne zvádza, aby si ju každý vyskúšal, a všetci skúšajú a tešia sa zo svojich výtvorov, lebo to má päť, sedem a päť slabík, a tak to asi bude haiku.
Haiku je zachytenie niečoho, je úplne jedno čoho, nie je to zachytenie prelomovej udalosti, nemá žiadny zvláštny zmysel, ani neupozorňuje na to, že je niečo pekné, ten spadnutý jesenný list alebo čo, ani nehovorí, že je život prchavý. Haiku nechce niečo znamenať.
Preto sa recituje dvakrát.
Lenže Západ všetko kropí zmyslom ako autoritárske náboženstvo, píše Barthes, pre nás je nemysliteľné, aby niečo bolo niečo, a nikam ďalej to nesmerovalo. Nám je každá drobnosť ohňostrojom asociácií, možných významov a súvislostí.
V nedeľu spolu
ideme na výlet
Jožo nepríde
Matematika mi nikdy nešla. Ani len napočítať do sedem.
Krátkosť haiku nie je formálna, hovorí Barthes, nejde o obratné zhustenie myšlienky, ani o výstižnú kresbu skutočnosti. Všetko, čo sa povie o haiku, je zrejme nutne dezinterpretácia, alebo možno skôr nadinterpretácia; dá sa vysvetliť jedine (práve) tým, že sa zopakuje.
Je to zrušenie priestoru medzi označovaným a označujúcim, ak má niekto rád túto terminológiu.
Americké haiku II
second husband
painting the fence
the same green
To je samozrejme tiež zle, aj keď to nepochybne mnohých nadchne.
Autorkou je Carol Montgomery, ďalšie takéto a podobné nájdete na stránkach Haiku Society of America. Neviem, či už samotný názov spoločnosti tak nejako nevystihuje to najlepšie zo Západu za posledných niekoľko storočí, vidím kolonizátora, ktorý chytá sošku do spotených rúk, lebo sa mu páči, možno ju daruje niekam do múzea, občas sa pri nej niekto pristaví, že och, to je pekné, tí barbari niekedy vedia… Na víkendovom kurze keramiky pre každého splieska niečo podobné. Založí spoločnosť.
ABBA
Pozrela som si dokumentárny film o švédskej skupine ABBA a jeden pán sa tam pozastavoval nad tým, aké hlúpe sú tie texty, akoby to opísali z krabice od mlieka, taký polopatizmus, prípadne to najohranejšie z frazeologického slovníka, kto si to dovolí, spievať, že oooh, nemám už žiadne eso v rukáve, a podobne.
Na druhej strane, poznamená zrazu, pre nich to bol cudzí jazyk, možno si jednoducho nerozumeli.
To mi pripadá ako skvelý postreh.
Jasné, že vedeli, čo hovoria, iba necítili tú šokujúcu bezprostrednosť, nepripadalo im to polopatické.
Predstav si, že ideš a vynadáš niekomu po švédsky, to ťa vôbec neuspokojí, možno vieš, čo hovoríš, ale necítiš to ako vlastnú reč.
Zároveň si predstavujem, že takto svojím spôsobom unikli vrodenej severskej rezervovanosti, ktorá by ich nútila zakopávať svoje duševné poryvy hlboko pod ležérny zovňajšok, že v cudzom jazyku našli azyl, možnosť vyjadriť všetko, čím nám vnútro preteká a od čoho sa nám v kŕči krivia ústa, lebo chceme aj nechceme, milujeme a bojíme sa, sme zraniteľní, Jožo s nami nebude naveky chodiť von a to je možno dobre, ale možno to bude zas tá istá zelená na plote, a tak ďalej.
Podsúva sa, pravda, jedna logická námietka, že ak si úplne nerozumeli, respektíve necítili, čo spievajú, potom to asi ani nemohlo mať terapeutický efekt.
Nechcela som toho toľko napísať o ABBE.
Henry Miller, Sexus
Pojem „nesmysl“ je jedním z nejvíce zavádějících slov v našem slovníku. Má pouze negativní význam, stejně jako smrt. Nikdo nedokáže vysvětlit nesmysl: lze ho pouze demonstrovat. Dodávat, že smysl a nesmysl jsou vzájemně zaměnitelné, znamená jenom rozvádění otázky. Nesmysl náleží jiným světům, jiným dimenzím, a gesto, s jakým ho ze sebe občas dostáváme, konečnost, s jakou jej odmítáme, je jen dokladem jeho zneklidňující povahy. Cokoliv nejsme schopni pojmout do našeho úzkého systému myšlení, zamítáme. Hloubka a nesmysl tak mohou mít určité nečekané spojitosti.
Poznámky ku kompozícii
Táto poznámka je ezoterická. Ak je jangový princíp dynamický a smeruje zvnútra von, potom je zrejme prozaický, kým jinový ako pasívny a zameraný dovnútra je lyrický.
Ak je jangový orientovaný na výkon, potom je to možno tá aristotelovská čiara, postupne vystaviaš, akumuluješ a vyvrcholíš v nejakej pointe, čau.
Jinová próza by bola tie mnohé misky.
Misky som ináč tiež vzala Rolandovi. Iba som ich posunula do iného svetla.
Mám pocit, že absolútne všetko v tomto článku je vytrhnuté z kontextu, ale veď niečo také ani len nie je možné, určite nie medzi nami, a zmysel je aj tak všade, nedá sa mu ubrániť, stačí pozdraviť a už na teba niekto reve, čo si tým chcel povedať.
Balla, jedna stará poviedka
Odkiaľ máme kritériá? A dokedy budú platiť? Odrazu som ohromne krásny.
Osemnásť
Tento článok sa nemohol nepodariť.
Zároveň tu forma natoľko prerástla s obsahom, že sa to nedá rozanalyzovať v laboratórnych podmienkach, jedno do druhého sa zakvačilo a presiaklo.
Ak začneme človekom, ktorý leží na chodníku, väčšina z nás asi začne uvažovať o tom, čo tomu pádu predchádzalo, čiže to vyhodnotí ako vyvrcholenie nejakej drámy, ako záver, ktorý zasa predpokladá nejaký úvod a jadro.
Asi by ma skôr zaujímal príbeh, ktorý by nebol o konflikte, nikam by príliš nesmeroval, a potom by sa niekde skončil, a my by sme nemali pocit, že mu niečo chýba.
Vieš, čo myslím?
