Musíme sa porozprávať o bullshiteroch – vládnu nám

Bullshit nie je len nadávka. V angličtine je to už roky zavedená osobitná filozofická kategória. Skôr než sa dostaneme k jej definícii, tak si dajme ukážku.

Je možné, aby minister financií nevedel, že vždy sa dá pracovať lepšie? Nie, musíme predpokladať, že túto základnú informáciu má, inak by už bulvár dávno písal, že pri odchode z domu mu niekto stále zaväzuje šnúrky na topánkach a na chodbách ministerstva vždy slušne odzdraví, keď prechádza okolo zrkadla. Toto nemôžme považovať za klamstvo z toho jednoduchého dôvodu, že týmto nikoho neoklame. Jediné vysvetlenie, prečo takúto hlúposť niekto dokáže vypustiť z úst na verejnosti, je také, že ministrovi na pravde (a tým pádom ani na klamstve) nezáleží, on len chce vyzerať ako frajer.

V roku 2005 vyšla knižne krátka esej amerického filozofa Harryho Frankfurta z Princetonskej univerzity. V nej zadefinoval rozdiel medzi bežným klamárom a bullshiterom takto (voľný preklad z wiki): „Klamár, tvrdí Frankfurt, pravdu pozná a zaujíma ho, ale úmyselne vytvorí konštrukciu, v ktorej zavádza, namiesto toho, aby povedal pravdu. Bulshittera pravda nezaujíma, jeho jediný cieľ je vyvolať dobrý dojem.“

Je úplne jedno, či je bullshit produkovaný zámerne alebo z neznalosti. Funguje a najlepšie výsledky dosahuje, keď sa produkuje v obrovských množstvách. Tlačovky Igora Matoviča, twitter Donalda Trumpa, prejavy Andreja Danka, to všetko sú ideálne príklady bullshitu v jeho prirodzenom prostredí. Najviac to sťažuje prácu novinárom, lebo už zo svojej podstaty sú tieto prejavy nekonzistentné, veľmi ťažko sa analyzujú a neuveriteľne ťažko sa z nich vytvára príbeh, ktorý sa potom dá predložiť čitateľovi – pravidlá písania príbehov vyžadujú aspoň náznak logiky a v serióznych médiach dokonca musia brať ohľad na realitu.

Z podobného dôvodu sú voči bullshiterom bezbranní aj fact-checkeri. Poctivo overiť pravdivosť výroku politika je niekoľkonásobne náročnejšie, než tento výrok vyprodukovať v návale náhlej inšpirácie. Igor Matovič je v tomto smere už prakticky neoveriteľný – veď kto má čas verifikovať všetky jeho momentálne nápady? Výsledok je totálny zmätok, ktorý najviac vyhovuje tým, čo sa sústreďujú na vyvolávanie dobrého dojmu a nie na presviedčanie a argumentáciu. Jedným slovom bullshiterom.

Bullshit tu bol aj pred tým a vždy tu bude, nie je to nič nové. Jeho rozsiahle politické zneužívanie (ako zbraň hromadného ničenia, alebo ako kobercové bombardovanie podstaty reality) to už relatívna novinka je. Oplatí sa ešte pripomenúť, že esej s názvom „On bullshit“ bola Frankfurtom napísaná a uverejnená už v roku 1986, ale knižne vyšla až počas vlády Georga W. Busha. Bol to veľký úspech. Predaj knihy, nie vláda dabljú…