Ako (ne)vzdelávať mladých alebo Ako nám takzvaná apolitickosť natrháva demokraciu

Na horách nerastie, v poli ju nesejú

Angažované mamičky na Modrom koníkovi tvrdia, že košické gymnázium, na ktorom trávim už tretí rok svojho stredoškolského štúdia – Poštová, je jedno z typických konzervatívnych gymnázií. Ja by som zmýšľanie našich žiakov plošne kategorizovala skôr ako liberálne a podľa pána riaditeľa sme zas dokonale apolitickí. A aj by to možno bola uzmierujúca odpoveď, keby vzdialené len na pár klikov našej myši neexistovali fotky pána riaditeľa a očividne veselo naladeného expremiéra Fica, kráčajúcich chodbami školy, či pána exprezidenta Kisku, stojaceho s kyticou v rukách pred vchodom gymnázia. A Poštová v tomto trende besied či návštev politikov nie je ani zďaleka prvá či posledná.

Na obranu vyhotovených fotografií je možné argumentovať, že obaja politici zastávajú (resp. v tom čase zastávali) nepochybne dôležité a úctyhodné funkcie a že odmietnutie takejto návštevy by asi z viacerých hľadísk nebolo úplne najľahšie. Avšak nie je možné popierať fakt, že týmto, aj keď nepriamym spôsobom, na seba daný funkcionár upriamuje pozornosť mládeže, čo častokrát vedie k tomu, že čerství voliči poznajú priemerne asi dvoch politikov. Tých, ktorí u nich boli v škole a „fajne si s nimi pokecali”.

Nielen vedenie, ale aj mnohí iní aktuálni učitelia zastávajú názor, že apolitickosť spočíva v tom, že spomínaní politici sa o naše gymnázium zaujímali sami a dokonca vopred navrhli tému na diskusiu. Aha, takže ak by sa najbližšie ohlásil pán Kotleba, že by s nami rád podiskutoval na tému rómskej problematiky, či pán Harabin by sa chcel prihovoriť s témou spravodlivého súdnictva, tiež by dostali rovnaký priestor? To si asi nikto z nás nedokáže predstaviť.

Nehnednú len lavice, ale aj žiaci

Je pár týždňov pred voľbami a prieskumy hrozia, že ĽSNS by mala čoskoro dosiahnuť cez 13 percent. Denník Sme už voči tomuto fenoménu začal svoju kampaň – ponúka učiteľom a žiakom predplatné na 30 dní zadarmo. Život na Poštovej však naďalej pokračuje, akoby sa nič nestalo, jedine tu a tam sa nejaký učiteľ pri načatí témy volieb polohlasne spýta, či nepoznáme v našom kolektívne voliča či sympatizanta ĽSNS.

A čo ak by sme nimi boli všetci? Ak by to učitelia vôbec mali ako zistiť, čo by s touto skutočnosťou spravili? Zabúdame na to, že aj Milan Mazurek, ešte predtým ako v tmavozelenom tričku obhadzoval matky s deťmi dlažobnými kockami, bol tiež len mladým hanblivým chalanom s polodlhými vlasmi, ako je každý druhý v našich laviciach. Pod tou jeho sa však, podľa osobných výpovedí jeho spolužiaka, skrýval Mein Kampf.

„Myslieť kriticky” je v dnešnom svete snáď už ako všemocný liek proti ignorácii, mantra, ktorú nám neustále opakujú naši učitelia, keď prichádza do debaty kontroverzná problematika. Avšak túto schopnosť dokážeme nadobudnúť len v priamej konfrontácii s dennými problémami, s vážením ich vzájomných dopadov. Kde sa potom stratila úloha nášho školstva, keď sa nezávislé médiá ako jediné snažia atakovať rastúce percentá mladých extrémistov? Kričíme na nich, že sa zelenajú, a pritom sami udržiavame systém nemej nečinnosti škôl, ktorý týchto ľudí zrádza. Pretože extrémistické zmýšľanie sa formuje dávno pred hodinami občianskej náuky v treťom ročníku.

Dokonale apolitické školy znamenajú aj to, že by sme mali dať priestor „obom stranám“ a rovno sa začať žiakov pýtať, či bol Tiso dobrý prezident? No neviem, či chceme vidieť, čo sa potom stane.

Kľukatá cesta k volebnej urne

Dobre, som nabiflená učebnicovú definíciu extrémizmu, či základný rozdiel medzi koalíciou a opozíciou, no načo mi je to platné, ak si doma sadnem za počítač a načítam stránku Kulturblogu, Hlavných správ či Magazínu 1 a absorbujem ich „praudy”? Školy sa musia prestať spoliehať na to, že dieťa bude vychované za zodpovedného voliča v kruhu rodiny pri nedeľnej polievočke. Rodičia sú zlí – za čias Márie Terézie nechceli púšťať svoje deti do školy, rodičia si kúpia Zem a Vek z regálu v Bille a niektorí by dokonca boli schopní liečiť rakovinu troškou Sava do žily. Netvárme sa, že školy nemajú šancu usmerniť žiakov demokratickým smerom, keď sa o to ani nepokúšajú.

Áno, bohužiaľ, pokiaľ vyrastám v zelenej rodine a od svojich pätnástich navštevujem s rodičmi mítingy ĽSNS, snaha učiteľov už asi veľa nezmení. Táto skupina však predstavuje omnoho menšiu časť v porovnaní s tými, ktorí jednoducho nepoznajú základné pravidlá argumentácie a nevedeli by rozlíšiť hoax od informácie z overeného zdroja. Ba čo je viac, niektorí sa možno len v živote nezaujímali o politiku a neboli k nej vedení, preto hľadajú priamočiare a jasne odkomunikované odpovede na svoje každodenné problémy. A práve takýchto ľahko manipulovateľných ľudí vypúšťame do sveta ako „zodpovedných občanov”.

Naše školstvo je pozostatok bývalého režimu, keď všetky ovečky poslušne odvolili jedinú možnosť, lebo si nechceli znepriateliť baču. Dnes už je ísť voliť právo, ktoré však naším školstvom zostalo skoro úplne opomenuté. Mladí voliči nevedia, prečo ísť voliť, koho a podľa čoho ísť voliť, a tak častokrát len slepo veria prázdnym sľubom, názorom svojej rodiny, či v nemom úžase zisťujú, že strany môžu mať niečo ako volebný program. Mať názor na stratifikáciu nemocníc? To by sme si najprv museli pamätať základné rozdiely medzi pravicou a ľavicou.

Plačeme, že máme nízku volebnú účasť, a pritom si vychovávame generáciu nezodpovedných voličov. A potom volíme z nenávisti, antisystémovo a toho, kto najviac kričí, alebo… nevolíme vôbec.

Ja riešenie nemám, má ho číslo…

My mladí (a všetci ostatní rovnako zanietení) sme možno dlho očakávaným predvojom zmeny, nedokážeme však holými rukami pohnúť zastaralým systémom našich vlastných škôl. Netuším, ako preusporiadať vyučovací plán tak, aby sa našlo viac času na diskusiu o aktuálnych správach, morálnych otázkach, politike, či význame demokracie ako takej. A netušia to ani tisíce slovenských žiakov, aj keď vedia, že mnohým diskusia v školských laviciach chýba. Ak by ste sa spýtali, tiež sa to dozviete. Lenže my všetci sme sa popri nedostatku či nízkej kvalite učebníc, opadávajúcej omietke a nekonečnom víre plagiátorských prác akosi prestali pýtať.

Prosím, prestaňme konečne hovoriť, ba dokonca hrdo vypínať hruď nad tým, aké sú naše školy apolitické. Pretože nie sú a dokonca aj táto zvláštna pozícia „napolceste” aktívne činí svoje škody. Kedy sa namiesto toho radšej začneme aktívne hlásiť k oboznamovaniu žiakov s demokratickými princípmi?

Prestaňme sa báť, že odňatie akéhosi čarovného závoja apolitickosti by znamenalo napríklad to, že by si politické strany a subjekty začali robiť aktívnu kampaň na školách a lanáriť tak nových voličov. Naše školy by aj naďalej mali zostať politicky neutrálne, nezávislé od akýchkoľvek politických osobností, no rozhodne by sme sa nemali štítiť diskusie o nich a o dopadoch riešení, ktoré pre našu krajinu ponúkajú.

Poďme sa všetci, žiaci aj učitelia, konečne a bez výčitiek aktívne začať rozprávať o školstve, o politike, o extrémizme, o problémoch, ktorým Slovensko aktuálne čelí na rôznych frontoch. Pretože naša krajina nepotrebuje len žiakov, ktorí si sami od seba predplatia seriózne noviny, ale každého jedného, kto je schopný vytvoriť si názor a má myseľ plnú nápadov.

Nezabúdajme, že aj pred ’89 sa túžba po zmene zrodila medzi študentmi a mladými.

Článok bol pôvodne publikovaný v tohtoročnom jarnom čísle školského časopisu Homo studiosus. Uverejnené so súhlasom redakčnej rady.