Denník N

Participácia ako súčasť kultúrnosti národa

Včera, ako som dopozeral film Kosenie Jastrabej lúky, som uložil túto úvahu i do skupiny na FB. Je to podľa mňa jeden z najlepších filmov zo Slovenska. Zaujalo ma v titulkoch, že to napísal p. Rosenberg. Keďže tu v úvahe píšem o Marshallovi Rosenbergovi, je to milé…:

Po rodinnej oslave, podvečer, som mal chuť ísť si takto v nedeľu ešte zabehať.

Zvolil som si trasu smer kúpanie na Veľkom Draždiaku, a keďže hrádza býva ešte frekventovaná pohybom cyklistov, tak bežal som po relaxačnom chodníku Marsilius. Vedie stredom Petržalky (ako povedali pred rokmi úradníci, je to skôr idea, tento chodník…).

Bežal som tade i včera je to od nás cca 2,5 km. Včera to však nebolo také wellness, nekúpal som sa. Bol som včera s rodinkou, len tak na rýchlo na deke, slnko, pohodička. Oni sa kúpali. Susedia, stretnutie a tak…

Uvedomil som si, že trasa vlastne vedie cez tri regulárne lužné lesy a ocení to bežec práve v tomto dusnom dni. Skúsenosť je jednoznačne pozitívna. Spomína sa sadenie stromov na poliach, len les je les. Treba si ho vážiť. Na sídlisku oceniť.

Tiež som si uvedomil, že idea sa nenapĺňa už 5 rokov. Robíme skôr mediálne veci, cez úrady sa nevieme dostať. Podpora nie je ani od sponzorov veľká. Napriek vnímaniu klimatickej zmeny, na ktorú upozorňujeme roky prostredníctvom sadenia stromov, je to žiaľ tak. V informačnej dobe sa informácie až tak nešíria a hlavne dosah a efekt je nejasný.

Činov je pomenej. Reči sa hovoria, ale nenakŕmia…..

Teda postupne sme prešli k veciam s kultúrou, dramaturgiou, športom či tvorivosťou. Sú i výsledky.

Čo v rámci procesu činnosti sme spoznali, je tzv. nenásilná komunikácia M. Rosenberg (USA). Nič náročné, základy môže každý laik spoznať, osvojiť si, urobiť svet lepším. Zmeniť seba. Chápať iných i svet. Nie som dokonalý, učím sa, preto som z toho nadšený.

No a pekný príklad, je vlastne naša skúsenosť s našou novou samosprávou. Tešil som sa, zvolili nových ľudí, ktorí z občianskeho prostredia vzišli. Stretli sme sa, očakávali možno, že keď bola spolupráca so školami, keď sme točili film, tak to je asi niečo extra to naše OZ Presadíme. Potom asi z mojich rečí nadšenie poľavilo a asi bolo i sklamanie, keď pochopili, že spolupráca bola so školami skôr na úrovni „šakalov“ (termín z nenásilnej komunikácie).

A mám dojem, nemám ho overený, lebo sme sa od vtedy vlastne nestretli, skôr náznaky, formálne úsmevy, občas nejaká písomná správička. Majú toho možno veľa. Nechcem súdiť…

Podľa priebehu stretnutia si myslím, že sondovali, kto čo, s kým sa dá a keď i iná strana na nás povedala svoje, tak si urobili obraz.

No a čo je teda základ tej nenásilnej komunikácie? Aké sú možnosti v rámci tej participácie? Ak teda ide o to, podporiť aktívnych občanov, dať im odborné zázemie, spolupráca a podobne. Podľa mňa je to presne to, povedať si po akcii, ak vôbec išlo o kvalitu, čo sa podarilo, čo nie, na čom sa dá stavať. Jednoducho nevyliať so špinavou vodou i dieťa. Nie, toto je vinník, my si to odhlasujeme, my sme odborníci, máme toho veľa, máme zodpovednosť, máme peniaze, mzdu, verejní zamestnanci školstva a je to za nami.

Jednoducho taká akcia, kde sa stretnú skoro všetky školy s občianskym sektorom nikdy nebola a hlavne film s profesionálnym režisérom s podporou MČ Petržalka (finančná dotácia) nebol. A ani pieseň pôvodná… Dielo. Umenie…A asi ani nebude. Myšlienka asi nikoho predtým nenapadla, nik na to nezháňal peniaze, kritizovať či čo, je preto ľahšie.

Teda, mohli sme sa stretnúť, navrhoval som viac krát. Aj samospráve. Nič. Na podnety žiadna odpoveď.

Pritom dnes mi svokor vraví, že vo Vrakuni, kde býva napísal a oni mu odpísali a vyriešili. Tu som písal podnet, že aspoň na podnet, keď napíšu, ďakujeme, vážený občan, riešime, ozveme sa, lepšie to bude i pre nich, ako keď nič.

Teda ilúzia pominula. Skúsenosti nemajú veľké, zázemie asi tiež nie, alebo iné záujmy, priority. Možno stačí na štyri roky čo to…

Teda zásady nenásilnej komunikácie. Snaha pochopiť sa, debatovať, zdieľať vízie, hľadať zdroje, podporovať sa, dať príklad iný, to sa nejak nenaplnilo. Podpora nie je, a keď prídu iní, prídu, keď nie, tak nie. To čo bolo, keď sa “nepolieva, jednoducho zakape.

Teda deštruktívna komunikácia, hallo efekt, nálepkovanie, prípadne ohováranie, bez možnosti konfrontácie , otvorenej zoči voči, to stále nie je. Načo?

Máme nové nápady, pri behu človeka všetko možné napadne. Chodník Marsilius je hodný realizácie. Som sa rozhodol, ako viacerí z občianskeho sektora predo mnou, že vstúpim do politiky. Prestúpim. Moc, v rámci participácie nám zjavne dať nechce nik, a prečo sa o ňu „nepobiť“?

Vidím to na stranu Spolu. Spolu sme mohli riešiť veci už dva roky.

Slogan máme v združení (čím nehovorím, že všetci členovia sú nejak naklonení tejto strane, to je len môj osobný zámer…):

„Spolu dokážeme viac.“

Tak je to prirodzené. Teda Za 16 min, som bol z domu pri vode. Za 16 min, zas doma. Cítim sa fajn.

Aha, ešte čo je teda to násilie, ktoré možno ani nevnímame?

TO je tá formálnosť, povrchnosť. V škole nás neučili, čo je participácia. Ani tých, ktorí si zvolíme na čelo, ako symbol demokratov….

Jednoducho, každý je jedinečný, ak sa chce, dá sa pochopiť druhý, vcítiť, zaklad tej nenásilnej komunikácie..a robiť niečo spolu, dôstojne a s vyšším výsledkom, kvalitou. Spoznať zdroje, možnosti. dôvera apod… proces rastu a skúsenosti…Preto nenásilná komunikácia…pozícia „žirafa“ (termín nenásilnej komunikácie)…

sociálny kapitál…,

…že jeden z druhov kultúry by mohla byť práve tá participácia..veľa by sa mohlo zmeniť, ak by to tak bolo…

…hm…

(foto, ilustračné, plával na vode kus plastu, stopa po rybároch, fishing krmenie…plastový vrchnák…bolo i viac hodín a na lavičke, napriek snahe samosprávy o zákaze pitia na verejných priestranstvách sa usadili z nejakej partie, vodka, džús, fajčenie, reči o heroine, vášnivé prvé bozky mládých dievčat neznámeho veku….formálne to je fajn…ja si osobne policajta na Drždiaku nepamätám…tak možno to nie je verejný priestor…ale ako miesto na fetovanie (spolu s areálmi základných škôl, ktoré si tiež nejak veľmi reálne (nie formálne) nik po večeroch nevšíma (ako priestor, ktorý neexistuje, nikomu nepatrí, len verejnosti, ktorá na neho prispieva z daní…)).

Tak áno, myslíme si, že návšteva divadla, či počúvanie symfónie, to je niečo, čo je kultúra.

Zaplatiť si lístok a celá rodinka sa poskladá do radu na svoje stoličky. Hlava rodiny prípadne niekoho vyhodí s gestom opovrhnutia…., ak sedí na zlom sedadle.

Ale i podľa participácie spoznáš kultúru národa…parafráza…

Teraz najčítanejšie