Denník N

Keď Kollár hovoril, že všetci študenti si to zľahčujú, bolo mi do plaču

Boris Kollár počas brífingu ohľadom svojej diplomovej práce. Bratislava, 23. júna 2020. FOTO TASR - Michal Svítok
Boris Kollár počas brífingu ohľadom svojej diplomovej práce. Bratislava, 23. júna 2020. FOTO TASR – Michal Svítok

Dnes uplynul presne týždeň odo dňa, kedy sme sa dozvedeli o plagiátoch Petry Krištúfkovej a Borisa Kollára. Jedna diplomová práca razom ukázala smerovanie a politiku tej ktorej koaličnej strany. Zistili sme, že Igor Matovič si do svojho „batohu zmeny“ pribalil aj dvojaký meter a strana Za ľudí, ktorá žiada Kollárovo odstúpenie je vraj problémová. Politických komentárov je na túto tému dostatok. Mňa ale zaujíma, aký obraz táto kauza vrhá na slovenské vysoké školstvo a jeho študentov. 

Som študentkou Technickej univerzity v Košiciach a nehanbím sa to napísať ani povedať. Ak by som ale študovala na súkromnej Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici, asi by som sa tým nechválila. Celá táto kauza sa ma dotýka osobne. Nie preto, že by som niekedy v živote okopírovala akúkoľvek prácu bez citovania. To by mi ani moje svedomie ale ani moji docenti a profesori nedovolili. Dotýka sa ma to osobne, rovnako ako niekoľko tisícov poctivých študentov, ktorí sa vzdelávajú na slovenských vysokých školách. Tento článok píšem preto, lebo už siedmy deň myslím na každého jedného študenta, ktorý svoju semestrálnu, bakalársku, diplomovú či akúkoľvek inú prácu písal dôsledne, s predpísaným citovaním a s chuťou posunúť sa aj vďaka svojej práci vpred.

Dostali sme sa do bodu, kedy už „opajcovaná“ diplomová práca Borisa Kollára nie je o len ňom, ale je obrazom nášho vysokého školstva, o ktoré sa roky nikto nestaral. Práve vďaka neefektívnym systémom v školstve teraz môže Boris Kollár bez hanby tvrdiť, že on vypracoval svoju prácu lege artis, teda v súlade so zákonom. Kontrola originality, ktorou práce študentov prechádzajú je deravá a nevypovedá o tom, či práca je alebo nie je plagiátom. Toto je len jeden z problémov, ktoré kauza Kollára odhalila. Mohla by som písať o pochybných vysokých školách, ktoré tu nemajú čo robiť, o zákone, ktorým je potrebné raz a navždy vymedziť za akých podmienok je potrebné akademické tituly odobrať, o školiteľoch, ktorí si neplnia svoju prácu a o mnohých ďalších témach, s ktorými sa v školstve potrebujeme v najbližších rokoch vysporiadať. Teraz sa ale chcem vrátiť späť k študentom, na ktorých sa pri tomto celom zabudlo, a to ma mrzí najviac.

Verím, že v našej krajine existuje množstvo študentov, ktorí si svoju univerzitu vybrali dobrovoľne, zodpovedne, podľa svojich záujmov a podľa kvality vysokej školy, nie kvôli samotnému titulu. Verím, že tu máme študentov, ktorí sa chcú vzdelávať, posúvať vpred a neberú štúdium len ako povinnosť. A práve na týchto študentov sme, pri vysokom egu a neochote Borisa Kollára odstúpiť, zabudli.

Myslel niekto, pri tých akože odcitovaných pasážach práce, na ktoré Kollár pred našimi očami tak vehementne poukazoval, na študnetov, ktorí práve sedia doma a pozerajú sa na to? Premýšľali ste nad tým, ako sa cítia študenti a nie Boris Kollár? Všetky oči boli na ňom a nad nami študentmi sa len málokto zamyslel. Ja považujem za kľúčové sa pri debate o tejto kauze pozrieť na to, aké svetlo to vrhá na slovenských študentov. Nikdy nezabudnem na Kollárove slová, keď ešte na prvej tlačovke hovoril, parafrázujem, že mal veľa práce a že množstvo študentov si to takto zľahčuje. „Toto nemyslí vážne!“ povedala som vtedy zhrozene a táto jeho veta mi doteraz nedá spávať. Keď som si v tej chvíli predstavila to úsilie, ktoré vkladám hoci len do semestrálnej práce, ktorej predchádzajú častokrát mesiace študovania literatúry od rána do večera, aby som si problematiku osvojila, celý ten proces a drinu, ktoré si takéto práce vyžadujú, bolo mi do plaču. Nehovoriac o tom, že študenti, ktorí vysokú školu berú ako len prechádzanie z ročníka do ročníka sa stanú ešte lenivejšími a nezodpovednejšími, keď zistia, že sa vedia s podvodne získaným titulom a okopírovanou diplomovou prácou dostať až na pozície najvyšších ústavných činiteľov.

Chcem preto povzbudiť každého jedného poctivého študenta, aby ho táto alebo akákoľvek podobná kauza neodradila od zodpovedného štúdia. Drina a úsilie, ktoré do vzdelania dáte vás posunie vpred a verím, že v živote dosiahnete čokoľvek chcete. Pretože poctivá práca a štúdium, verte či nie, sú stále „v kurze“.

Teraz najčítanejšie

Daniela Surmiková

Doktorandka pôsobiaca na Katedre regionálnych vied a manažmentu na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Vo výskume sa venujem priestorovej a regionálnej ekonómii so zameraním na marginalizované rómske komunity a osobnú pohodu obyvateľstva. - ako spoločnosť sa nebudeme mať dobre, kým sa nebudú mať dobre tí najzraniteľnejší z nás -