Denník N

Tancujúce lesné víly na lúke pod Plaveckým hradom.

Neuveriteľný rozprávkový výjav na lesnej zelenej lúke. Venované tým švárnym rúčim devám, ale aj mládencom na záverečnej fotke, ktorým som ešte v stredu 17. júna sľúbil, že o nich niečo napíšem. Síce trochu s omeškaním, ale sľub som nakoniec dodržal.

Krásne slnečné ráno ma priam vyzývalo na moju vysnívanú cyklojazdu k Plaveckému hradu. Pred troma dňami mi to nevyšlo nepoznajúc terén a optimálnu trasu, uviazol som zabahnenom stúpaní severnej prístupovej lesnej cesty. Teraz už vyzbrojený dôkladnou prípravou, strávenou študujúc turistickú mapu a po četovej konzultácii s cyklokamarátom, som bol odhodlaný naplniť svoju misiu a vystúpať k vytúženému cieľu – hradbám Plaveckého hradu.

Už aj uháňam novoobjavenou cestou naprieč Vojenským obvodom Záhorie od Studienky k Plaveckému podhradiu. Piesok vystriedal asfalt a ku koncu už len štrkovitý povrch s kamienkami a ja krútim pedálmi ako besný pes odstreľujúc kamienky spod mojich zubatých plášťov. Zvyšujúc svoju rýchlosť odpaľujem ich intenzívnejšie a razantnejšie napodobujúc streľbu pohyblivého guľometného hniezda. Ani som sa nenazdal a vychádzajúc z voňavého borovicového lesa som na obzore vzhliadol tmavošedú siluetu Plaveckého hradu.

V jase júnového slnka sa svižne blížim k podhradiu tešiac sa na môj gravitačný zápas. A už je to tu, najskôr asfaltová cestička  popri cintoríne a hneď za ním vľavo stúpajúca kamenistá stezka. Tá ma doviedla na rozľahlú lúku s vysokou trávou bičujúcou do mojich krútiacich sa lýtok. Stúpanie je neustále strmšie a strmšie a ja upotený a upachtený so slnečnými lúčmi opierajúcimi sa o môj prehriatý chrbát pomaly sa vnáram do húštiny tmavého lesa.

Ako tak vyžmýkaný do posledných kvapiek potu stúpam k hradu v tieni lesného porastu popri malebnej lúčke, spozoroval som tam tancujúce lesné víly v priezračných trblietavých šatičkách.

Uvažujem, však som namôjveru nič fantaziogénneho nepožil. Pravda stúpanie je síce krátke, ale  riadne strmé, dá poriadne zabrať a v tej mojej hlave asi veľa okysličenej krvi nezostalo, tak asi vidím aj to čo vlastne nevidím.

Celý vyčerpaný od námahy som s píniovozeleným horáčikom hrdinsky vystúpal až k hradbám. Zosadol som z bicykla a zhlboka sa v predklone vydýchal sledujúc kvapôčky môjho potu ovlažujúce snehobielu vápencovú skalu. Tam som sa aj dobre najedol, výdatne napil aj dostatočne oddýchol.

Takto spokojne vydýchaný s vykŕmenými svalovými vláknami spúšťam sa opatrným zjazdom naspäť do dediny mysliac na môj nešťastný tigríkový pád spred roka. A zase kukám mojim už sviežim zrakom na tú lúku a tam opäť vidím očarujúco krásne lesné víly v priezračných trblietavých šatičkách ako tancujú bosými nôžkami jemnučko hopkajúc po stebielkach orosenej trávy. Opatrne som zišiel z bicykla a oprel ho o kmeň košatého stromu. V duchu si hovorím, odfotím si ich a doma uvidím, či uvidím.

A už im aj kričím: „Hej, nádherné lesné víly, smiem si Vás odfotiť?“ Oni na to jemnulilinkým šepotavým hláskom „Môžeš statočný princ.“, odpovedám nesmelo „Statočný síce som, ale som len obyčajný veterinár“. Víly reagovali rezonujúcim do éteru sa rozptýľujúcim mrazivým tónom „Tak si nás môžeš všetky vyšetriť …“.

Oooj, aj som sa veru hororovo vydesil, rýchlo ich odfotil, nasadol na bicykel, roztočil naplno pedále a bleskovo upaľoval ignorujúc moju nepríjemnú minuloročnú skúsenosť.

Zrazu stojím v našej obci doma pred kovanou čiernou bránkou uvedomujúc si, že si neviem spomenúť ani čo len na nejaký kratučký úsek z mojej cesty návratu. Akoby som preletel záhadnou vesmírnou červíčkovou dierkou v strmom rýchlom zjazde v húštine tmavých tieňov. Asi som po ceste naháňal čas a vlastne čoby, však niečo podobné som už vlastne zažil nespočetnekrát.  A tak som pokojne pokračoval v mojom tradičnom pobicyklovom rituáli. Sprcha, horúca kávička s mliekom a bohatou dávkou nášho domáceho sladučkého medu. V kľude som ju na gauči popíjal a popritom zajedal vianočku s maslom a aby toho medu nebolo málo, tak ten tam tiež nechýbal. Taká medová pochúťka má pre mňa blahodarný účinok po každej výdatnej námahe. Potom celý vzrušený od zvedavosti som zapol môj smartfón s poškodeným displejom a pozrel sa na tú fotku z lúky v lese pod Plaveckým hradom.

A čo nevidím, žiadne tancujúce víly v priezračných trblietavých šatičkách, ale rúče devy stojace v hlúčiku v šatách čiernych ako kŕdeľ havranov a dokonca za nimi aj traja rúči mládenci takisto celí v čiernom.

Hádam musím tvrdšie trénovať a menej snívať v hustom lese.

58 km, 406 vm: https://www.strava.com/activities/3628358179

Teraz najčítanejšie

Ján Pancák

Veterinárny lekár, vášnivý snívajúci cyklista, ktorý najradšej píše o svojich cyklopotulkových zážitkoch.