Stretávame sa s vysokým percentom škôl, ktoré pochopili, že musia byť otvorené zmenám, čo niekedy zahŕňa aj risk

V neziskovej organizácii LEAF ste počas pandémie zorganizovali viaceré webináre pre učiteľov a rozbehli ste aj koncept Ranných káv riaditeľov s hosťom na aktuálne témy vzdelávania, ktoré moderovali experti v danej problematike. Kedy prišiel prvý nápad, aby ste poskytovali podporu aj pre riaditeľov?

Začiatky sú v našom mentoringovo-koučingovom programe Premena školy zvnútra, v ktorom sme sa okrem podpory a rozvoja učiteľov začali viac venovať aj vedeniu školy. Aj z Individuálneho rozvojového programu učiteľa, ktorý vediem, máme skúsenosť, že jedno bez druhého nefunguje a sú to prepojené nádoby. Uvedomili sme si, že riaditelia majú veľký záujem, motiváciu a chuť vstrebávať nové veci. Zároveň sme si potvrdili, že prepojenie ľudí zo sveta biznisu a lektorov, ktorí školia ľudí vo firmách s učiteľským prostredím, je prínosné pre obe strany.

Aké témy najviac rezonovali?

Veľmi dobre im padla podpora v rámci krízového manažmentu. Celkovo sa manažérske komunikačné témy javili ako veľmi užitočné. Zároveň sme začali spolupracovať s portálom ucimenadialku.sk. Snažili sme sa ponúkať rôznorodé spektrum tém, ktoré boli bytostne prepojené so situáciou, keď sa nestretávame so žiakmi, kolegami či tímom osobne. Všetci mali otázniky, pochybnosti, neboli jasné inštrukcie zo strany štátu… Riaditelia potrebovali vedieť, kde nájdu inšpiráciu a zároveň podporu.

Tieto témy ste vytvorili sami alebo na základe diskusie s riaditeľmi?

Permanentne sme v komunikácii s niektorými riaditeľmi škôl. Zároveň sme všetci v učiteľských programoch v LEAF z učiteľského prostredia – sama som robila vo vedení školy a viem si tak predstaviť, čo to v tom chode znamená. Opakovane sme od riaditeľov dostávali spätnú väzbu, že máme dobrú ruku a nech v tom pokračujeme (úsmev). Čo sa týka prepojenia s odborníkmi, riaditelia veľakrát ani nepoznajú ľudí, ktorí by mohli byť pre nich užitoční či témy nemajú sformulované. Vzdelaním a praxou sú skôr učiteľmi, a tak často nemajú hlbší vhľad a skúsenosť s manažmentom. Vo výsledku išlo teda o kombináciu podnetov a našich skúseností.

Pracovali ste s nimi už predtým vo vašich programoch alebo pribudli aj niektorí „noví”, ktorí v danej chvíli hľadali konkrétnu pomoc?

Menšia časť z riaditeľov boli takí, s ktorými sme už boli v kontakte, väčšina sú to však noví a nepracovali sme s nimi. Práve v tomto sa ako pozitívum ukázalo, že sme partneri ucimenadialku.sk. Je to prirodzený kanál pre vedenie školy a veľa z týchto príležitostí sme dávali ako pozvánku na tento portál. Povedomie sa tak rozšírilo ďalej a dostali sme sa do kontaktu s riaditeľmi a vedeniami škôl z celého Slovenska. To je na online priestore super, že v ňom nie sú žiadne bariéry.

V čom bola komunikácia s riaditeľmi iná než s učiteľmi?

Sú veľmi motivovaní a majú veľkú chuť sa zlepšovať a cez svoje zlepšenie umožniť rozvoj a posun celej školy. Ide to ako kaskáda. Sú si vedomí, že potrebujú nasávať informácie, aby dobre komunikovali a posúvať to ďalej tímu učiteľov, aby tí mohli ďalej dobre komunikovať so žiakmi a rodičmi. Povedala by som, že sú cieľavedomí a majú široký záber. Cieľová skupina riaditeľov je oveľa širšia a vyžaduje si rôznorodú komunikáciu – voči zriaďovateľovi, pedagogickým zamestnancom, rodičom, žiakom… Vidím v nich otvorenosť robiť na sebe a cez seba zlepšovať celú komunitu a prostredie. Rozmýšľajú tiež koncepčnejšie, aby škola mala víziu. Riaditelia nesú veľkú zodpovednosť za smerovanie a výsledky školy a sú na nich vyvíjané tlaky. Veľakrát to potrebujú ustáť.

Sú riaditelia, s ktorými ste doteraz pracovali, otvorení zmenám alebo sa ich skôr boja a vyhýbajú sa im?

Stretávame sa s vysokým percentom škôl, ktoré pochopili, že musia byť otvorené a to niekedy zahŕňa aj risk. To, že pri tom niekedy príde k omylom, je už súčasť procesu, ale keď chcú školu posunúť ďalej, je to nevyhnutné. Vnímam z ich strany vysokú mieru otvorenosti a vďačnosti za to, že niekto ako my je pre nich ochotní vytvárať prostredie, kde môžu s dôverou otvorene komunikovať. V regiónoch riaditelia často zažívajú súperenie, vnímajú sa ako konkurencia. Zároveň je pri nich príznačná istá miera neistoty – keď robia niečo nové, nemajú stopercentnú istotu, ako to dopadne a obávajú sa, že možno vyjdú ako neschopní. Keď však vidia, že aj ostatní, ktorí sa našich aktivitách zúčastňujú, sa snažia a podporujú ich, veľmi to oceňujú.

Od 1. júna sa začali otvárať školy. Ako ste následne pristupovali k výberu tém aj k tomu, že flexibilita prispôsobiť sa webináru bola už obmedzenejšia?

Veľa priestoru sme venovali slovnému hodnoteniu, za sebou máme aj empatickú komunikáciu. Vychádzali sme z toho, že výška únavy tímov a rodičov bola dosť vysoká. To, ako komunikujú, musia sa prispôsobovať zmenám, nároky stále stúpajú… Je veľmi dôležité, aby k tomu pristúpili empaticky a aby boli otvorení, nezvyšovali napätie a stres. Rovnako sme otvorili tému inklúzie. Má totiž veľmi veľa úrovní – napríklad skĺbiť žiakov v škole a online. Tých, ktorí sú zo sociálne slabšieho prostredia a nemali možnosti pri zavretých školách sa vôbec učiť a tých z bežnej strednej vrstvy, ktorí zabezpečenie majú. Aj tých, ktorí majú špecifické problémy učenia. Dôležité je to celé vystavať tak, aby bolo rôznorodé spektrum žiakov na jednej úrovni. Táto téma nám vyskakovala aj počas bežného chodu školy, ale teraz bola ešte vypuklejšia.

Webináre však neboli vaša jediná forma „pomoci“ a podporu pre riaditeľov škôl ste rozdelili do viacerých oblastí. Akých?

Podporu sme najprv rozdelili do dvoch fáz. Prvá bolo fungovanie v online systéme a trvalo do letných prázdnin. Zameriavali sa na Ranné kávy či online stretnutia s hosťami. Riaditelia nachádzali inšpiráciu, odpovede na svoje otázky, navzájom si odovzdávali skúsenosti, a tak sa vzdelávali. Druhá fáza začína od septembra a s prvou ju prepája koučingové sprevádzanie niektorých členov vedenia školy. Jeho podstatou je pomôcť danému riaditeľovi nájsť riešenia situácií a odpovede na otázky, ktoré ich trápia, zasadené v kontexte ich školy. Nehovoríme im priamo, čo robiť, ale cez otázky ich navádzame na  istú cestu. Robíme to cez fokusovanie a zameranie pozornosti na to, aby oni sami prišli s plánom krokov, ktoré sami podniknú.

Je to koncipované ako individuálna podpora?

Áno, pravdepodobne to bude prebiehať formou individuálneho rozhovoru. Z toho pretlaku informácií, čo riaditeľ v hlave má, sa to cez stretnutia uprace, aby mohli vnímať, čo sú ich silné stránky a s akými kartami môžu hrať. Je to len o tom, že si poukladajú karty na stôl a urobia si plán. Každý je v tom špecifický, má iný plán, situáciu aj silné stránky, nedá sa to preto zovšeobecniť. Riaditeľom pomáhame s myšlienkovým procesom a odpovede na otázky už z nich prichádzajú samy. Možno to znie tak, že prečo, keď odpovede mám, budem potrebovať kouča. Zo skúseností však viem, že niekedy bez iného pohľadu tieto odpovede neuvidíme, aj keď ich máme na dosah ruky. Kouč ako keby pomyslene posvieti baterkou do tmavých kútov, kam nevidíme. Je to také rozmýšľanie s pohľadom dopredu – aké prekážky ma môžu čakať a ako ich viem prekonať na ceste za cieľom.

Akú majú tieto rozhovory pravidelnosť?

Konzultácia s riaditeľom je rozdelená na dve až tri stretnutia, medzi ktorými je dôležité, aby prebehli aspoň dva týždne.

Prečo?

Po rozhovore si zúčastnení musia jeho výstupy uvedomiť, aby spravili nejaké kroky. Pri ďalšom rozhovore tak už vieme nadviazať na to, čo reálne urobili a vieme korigovať ich dlhodobejší plán. Tým, že človek nie je sám, má podporu kouča, to je jednoduchšie. Zároveň tam funguje niečo ľudské. Ak človek vie, že o dva týždne sa bude s niekým rozprávať o konkrétnych krokoch, tak sa snaží tie kroky naplniť, keď chce pokračovať ďalej. Pomáha to ľuďom zostať fokusovanými na tému. Pravdepodobnosť, že človek inšpiráciu, ktorú získal, skutočne zapracuje, sa tiež zvyšuje.

Očakáva sa od riaditeľov v prípade participácie v budúcnosti – nejaký dobrovoľný príspevok alebo je ich podpora zadarmo?

Doteraz to prebiehalo zadarmo. Pokiaľ by sa však z toho vyvinula dlhodobejšia spolupráca, boli by sme nútení zaviesť účastnícky poplatok. Do budúcna to bude asi potrebné. Väčšia časť grantu pôjde na prezenčné stretnutie, menšia časť na naše organizačné zabezpečenie. Vnímame záujem a budeme na neho musieť flexibilne reagovať.

Čo ste sa vy ako organizátori pri tom všetkom naučili?

Uvedomili sme si, že vieme byť užitoční väčšiemu počtu ľudí a škôl, než sme boli doteraz. Veľmi nám hrá do karát to, že v školách bola doteraz voči onlinu istá neochota. Učitelia a riaditelia nevedeli napríklad používať Zoom hovory a ani sa im do nich nechcelo. Limity tak boli dané aj tým. Momentálne však majú už všetci s tým skúsenosť a pre väčšinu to tak nepredstavuje stres.

Dá sa tak povedať, že pandémia pomohla školám k prechodu na online vzdelávanie?

Áno, teraz budeme omnoho viac vecí vedieť ponúkať aj vo virtuálnom svete. Teší ma zistenie, že ľuďom dlhodobo záleží na zlepšovaní kvality vzdelávanie. Pomoc tak nie je tak limitovaná iba na čas, kedy ľudia nemohli fungovať bežným spôsobom.

A ako to zasiahlo učiteľov?

Naučili sa pracovať, aj keď neboli na novú situáciu stopercentne pripravení a rátali s chybami. Všetci boli otvorenejší učeniu sa za pochodu. Pomohlo to tak aj im.