Kyjev sa zahráva s ohňom a Vladimir Nulevoj má teraz novú perspektívu

Rok po prezidentských a parlamentných voľbách sa ukrajinská politická elita začala nebezpečne zahrávať s ohňom. Najnovšia rezignácia medzinárodne rešpektovanej hlavy centrálnej banky Jakiva Smolija na protest proti „stupňujúcemu sa politickému nátlaku“ je veľmi vážnou krízou, ktorej riešenie rozhodne o ďalšom vývoji v Kyjeve. Nepochybne to ovplyvní aj ďalšiu podporu európskych a zámorských spojencov Ukrajiny nielen v jej ekonomických a spoločenských reformách, ale aj vzťahy Kyjeva a Moskvy. Tie sú kvôli pretrvávajúcej ruskej expanzii na území Ukrajiny naďalej kľúčovou otázkou bezpečnosti a prosperity slovenského východné suseda a výrazne ovplyvňujú aj tú slovenskú.

Ruský prezident Vladimir Putin si medzitým zorganizovaním hlasovania v celonárodnom referende zabezpečil doživotné vládnutie „vynulovaním“ svojich doterajších dvoch prezidentských období a ďalšími zmenami v ústave. Vladimir Nulevoj, ako sa neformálne začalo v Putinovi hovoriť, tak získava voľné ruky nielen na ďalšie diplomaticko-vojenské manévre okolo Ukrajiny, ale aj na pretlačenie svojich záujmov v Bielorusku, kde dostáva pod masívny tlak prezidenta Alexandra Lukašenka. Ten je teraz plne zamestnaný zabezpečením svojho opätovného zvolenia v nadchádzajúcich voľbách. Minsk otvorene a opakovane tvrdo napadol Moskvu, že sa cielene snaží o oslabenie Lukašenkovej pozície po tom, čo počas uplynulého roka odmietol požiadavku na vzdanie sa svojich zásadných kompetencií v prospech spoločného orgánu pod kontrolou Ruska.

Kyjevské „hry patriotov“

Nová vládna moc na čele s prezidentom Volodymyrom Zelenským a jeho stranou Sluha ľudu, ktorí úplne ovládli vrchol ukrajinskej moci po minuloročných demokraticky regulárnych voľbách, za prvý rok svojho vládnutia zanecháva veľmi rozpačitý dojem nielen medzi svojimi voličmi, ale aj v medzinárodnom prostredí. Dobre to odzrkadľuje pokles preferencií samotného Zelenského smerom k 30tim percentám, keď ešte pred rokom boli vyše dvojnásobné. Druhým vážnym signálom je strata väčšiny klubu Sluha ľudu vo Verchovnej rade, hoci pred rokom po voľbách disponoval prakticky ústavnou väčšinou. Poslanci síce ostávajú formálne členmi klubu, ale mnohé frakcie v jeho vnútri, ktoré kontrolujú rôzne oligarchické a záujmové skupiny, mnohokrát v strategicky dôležitých hlasovaniach hlasujú proti návrhom vlády a prezidenta, či vedenia strany.

Ukážkovým bolo schvaľovanie zákona o bankách, ktorý bol špecificky zameraný na zabránenie tomu, aby sa oligarcha Igor Kolomojskij mohol opätovne zmocniť kontroly nad pôvodne jeho Privatbankou. Tá pred pár rokmi pod vedením jeho manažmentu skrachovala a štát túto jednu z najväčších ukrajinských bánk, disponujúcou obrovskými vkladmi od obyvateľstva, musel urýchlene s pomocou medzinárodných zdrojov, osobitne Medzinárodného menového fondu (MMF), zachraňovať  rozsiahlou finančnou injekciou, ktorá dosiahla zhruba štyri miliardy eur.

Kolomojskij, ktorý mal dlhoročne blízky podnikateľský a aj osobný vzťah so Zelenským sa po voľbách snažil rôznymi procesmi v ukrajinských súdoch a politických kuloároch účelovo spochybniť celý proces záchrany Privatbanky a získať nad ňou, teraz už aj so zdrojmi štátu a MMF, opätovnú kontrolu. Bol to práve fond, ktorý za podpory EÚ, USA, Kanady, Japonska a ďalších kľúčových partnerov Ukrajiny dal Kyjevu ráznu a nekompromisnú podmienku: krajina dostane v rámci nového programu ďalší úverový niekoľkomiliardový balík, ktorým si zabezpečí nielen aktuálne splácanie starých dlhov, ale aj životne nutnú finančnú injekciu do štátneho rozpočtu, ktorý sa rúcal pod následkami krízy vyvolanej dopadmi pandémie koronavírusu Covid-19, avšak zákon musí byť jednoznačne prijatý v takom znení, že Privatbanka sa nevráti súdmi machináciami naspäť Kolomojskému. Zákon nakoniec prešiel vďaka hlasom proreformnej opozičnej strany Golos a niekoľných iných poslancov, ktoré nahradili hlasy nemalej časti poslancov z klubu Sluha ľudu, ktorí účelovou kritikou návrhu zákona sa snažili v konečnom dôsledku otvoriť cestu pre Kolomojského.

Ak by nebolo „koronakrízy“, možno by nakoniec Kolomojskij cez svojich poslancov a ďalšie protireformné politické zoskupenia v parlamente naozaj dosiahol, že by Kyjev podmienky svojich partnerov nesplnil. Nemalá časť ukrajinskej politickej elity, aj s masívnou propagandou cez svoje médiá, totiž cielene spochybňuje zmysluplnosť ďalšej spolupráce s MMF a dokonca sa zahráva aj s myšlienkou, že Ukrajina si môže dovoliť vyhlásiť aj default, čím jednoducho odpíše svoje zahraničné dlhy. To, že by sa hrivna zase prudko prepadla a ich majetky uložené v devízach a v zahraničí by sa týmto spôsobom opäť výrazne zhodnotili, už samozrejme svojim obyčajným voličom a divákom nehovoria.

Tieto hlasy po presadení zákona pokračovali v útokoch na nezávislosť a politiku vedenia Národnej banky Ukrajiny (NBU). Centrálna banka od revolúcie na Majdane v roku 2014 ustála veľmi bolestivý a nákladný proces masívneho ozdravenia celého ukrajinského bankového sektora, ako aj makroekonomickej stabilizácie celej krajiny. Kritici jej už paradoxne nemôžu vyčítať masívnu infláciu a devalváciu hrivny, ale naopak, opozícia a nemalá časť poslancov Sluhu ľudu tvrdo napádali práve výrazné posilnenie kurzu ukrajinskej meny, ku ktorému došlo v minulom roku, ako aj protiinflačnú politiku NBU, ktorá podľa ich mienky spôsobila udržanie neúmerne vysokej úrokovej miery, čím trpí finančná podpora celej ekonomiky. Argument, že to zachránilo celú Ukrajinu pred totálnym kolapsom neuznávajú.

Táto kritika je však len súčasťou hier, ktoré čoraz zreteľnejšie smerujú k oslabeniu základov systémových reforiem, ktoré sa podarilo presadiť v uplynulých piatich rokoch po revolúcii na Majdane. Mnohé z nich sa nielen zastavili, ale prechádzajú do čoraz viditeľnejšieho regresu. Prejavilo sa to aj na rýchlom páde proreformnej vlády premiéra Alexeja Gončaruka, ktorá sa udržala len pár mesiacov po minuloročných voľbách. Je pravdou, že tento kabinet mladých zapálených reformátorov, avšak bez väčších praktických skúseností, pôsobil svojim výkonom právomocí často veľmi rozpačito až chaoticky. Ale jeho zásadná reorganizácia a vymenovanie nového premiéra Denisa Šmigaľa, ktorý bol dovtedy riaditeľom jednej z najdôležitejších uhoľných elektrární formálne najbohatšieho ukrajinského oligarchu Rinata Achmetova, vyvolalo nové otázniky a pochybnosti. Achmetov napriek tomu, že svojimi váhavými manévrami medzi Kyjevom a Moskvou v krízových kľúčových dňoch a týždňoch roku 2014 umožnil, že Ruskom podporované ozbrojené skupiny obsadili a ovládli „jeho“ Doneck, po Majdane si v Kyjeve upevnil svoju pozíciu na úkor iných oligarchov, a to v nemalej miere aj vďaka tichému ale účinnému spojenectvu s exprezidentom Petrom Porošenkom.

Kým Achmetovovi sa viditeľne darí aj za tejto vlády, samotný Porošenko čelí rozsiahlemu vyšetrovaniu a nová moc na čele s jeho nástupcom Zelenským sa snaží o jeho trestné stíhanie všemožnými prostriedkami. Kvôli tomu bol zmenený aj generálny prokurátor a Kyjev už dostáva čoraz znepokojivejšie a naliehavejšie výzvy od svojich partnerov, že takýto postup a zneužitie vyšetrovacích orgánov voči Porošenkovi nápadne pripomína časy pred Majdanom.

Vladimir Nulevoj je doživotný pán Ruska

Moskva má už historicky veľmi dobre vypracované a overené postupy referenda, ktoré uplatnila povedzme v pobaltských krajinách po ich obsadení a následnom „dobrovoľnom“ pripojení k Sovietskemu zväzu v roku 1940, či pri podobne „dobrovoľnom“ pripojení Podkarpatskej Rusi po vojne v roku 1945, alebo posledne pri anexii Krymu v roku 2014. Teraz sa kruh uzavrel a referendom podobného druhu ruskí domáci voliči akože rozhodli o zmenách ústavy, ktoré umožnia Putinovi vládnuť doživotne, najdlhšie však zatiaľ do roku 2036.

Keďže doteraz demokratická ústava, doteraz demokratického Ruska, ktorá bola prijatá po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1993 obmedzovala moc jedného prezidenta len na dve volebné obdobia, ako sa to stalo tradíciou v demokratických režimoch na svete, kvôli tomu aby mohol Putin ostať v Kremli, muselo sa toto ustanovenie zmeniť. Tvorivá mocenská dielňa Kremľa prišla s originálnym nápadom: vynulovať doterajšie volebné obdobia a po skončení tohto Putin akože začína opäť od nuly. Prečo ho rovno nemenovali za doživotného alebo nezrušili jednoducho ohraničenie dvoch období, ako to urobili už dávnejšie vládcovia v postsovietskej Strednej Ázii, alebo čínski komunisti, ostáva trošku záhadou. Jediným vysvetlením je, že ruskí občania napriek všetkému nie sú ešte tak spracovaní masívnou propagandou, ako sa môže aj mnohým slovenským fanúšikom Putina zdať.

Kremľom zorganizované referendum označil samotný Kremeľ za veľmi úspešné. Podľa oficiálnych údajov malo hlasovať 65 percent voličov, a z nich 78 percent sa malo vysloviť za „vynulovaného Putina“.  Pri čítaní oficiálnych údajov bolo zaujímavé, že masívnu podporu dostal vládca Kremľa v moslimských regiónoch ako Čečensko či Dagestan. Naopak, menšinovú podporu zaznamenal vo väčšine regiónoch na Ďalekom východe, čo vzhľadom na mohutného čínskeho suseda môže byť dosť znepokojivé. Víťaznú náladu nezhoršili ani početné prípady mnohonásobného hlasovania, prudkého nárastu počtu voličov v okrskoch oproti doterajším zoznamom, či to, že výsledky boli opublikované ešte pred ukončením samotného hlasovania. Na oficiálnych výsledkoch nič nezmenia ani prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých viac ako polovica Rusov nepovažuje hlasovanie za férové.

Ďalšie kroky Putina

Vynulovaný Putin si tak formálne upevňuje ešte viac mocenské pozície a už si nemusí veľmi lámať hlavu nad demokratickou fasádou svojej moci. Ostatne „odhlasované“ zmeny v ústave výrazne oslabujú základné práva a zásadným spôsobom posilňujú moc ústrednej moci a silovikov. Táto zmena prišla pre Kremeľ vo veľmi vhodnom čase, keďže sociálna a ekonomická situácia v samotnom Rusku sa v dôsledku krízy spôsobenej pandémiou Covid-19 výrazne zhoršila. Negatívne trendy pociťovali bežní Rusi vo svojich peňaženkách, alebo ako sa v Rusku hovorí „vo svojich chladničkách“ už niekoľko posledných rokov, čo sa prejavovalo aj v rapídne klesajúcej dôvere k Putinovi. Teraz vládca Kremľa bude svojich občanov o ich dôvere k nemu presvedčovať výsledkami referenda.

Vyriešila sa tak aj čoraz viac naliehavejšia otázka následníka. Veľmi trefne, aj keď asi nechtiac, to vysvetlil Vladimir Volodin, šéf ruskej Dumy a kamarát expredsedu nášho parlamentu Andreja Danka, keď povedal, že po Putinovi príde Putin. Otázka následníctva, spolu so zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou, tlakom sankcií a prepadu cien a exportu ropy a plynu, začali čoraz citeľnejšie rozkolísavať stabilné vody moskovskej politickej a hlavne biznisovej verchušky, ktorej konflikty sa častejšie prejavovali aj na verejnosti.

Vladimir Nulevoj bude musieť teraz tieto „vášne“ upokojiť. Dá sa predpokladať, že to urobí razantne a na niekoľkých ukážkových prípadoch. Súčasne bude musieť svoje mocenské štruktúry pripraviť na nárast nespokojnosti obyvateľstva, ktorá sa môže viac prejaviť už na jeseň a v zime, keď na ľudí ešte viac dopadnú negatívne dôsledky ekonomickej a „covidovej“ krízy, vrátane stále vysoko pravdepodobnej ďalšej vlny pandémie. Spolu s úmerným približovaním dátumu referenda síce klesali oficiálne vykazované čísla novonakazených, hlavne v Moskve, avšak pospolitý ruský ľud si aj na sociálnych sieťach konfrontuje tieto čísla s realitou, ktorú vidí okolo seba.

Na potvrdenie svojej novej mocenskej situácie a na odvrátenie pozornosti svojich občanov, bude Putin potrebovať urýchlene nejaký zaujímavý zahranično-politický triumf. Už aj preto, že v novembri budú v USA voľby a doterajšie trendy naznačujú, že v Bielom dome by cirkusanta mohol zase nahradiť vážny protihráč.

Napriek všetkému doterajšiemu verbálnemu odporu sa ako najlepší a najľahší terč javí „baťka“ Lukašenko a jeho Bielorusko. Lukašenko síce blížiace sa voľby vyhrá, ale je už jasné, že svoje najlepšie roky má za sebou. Bieloruská spoločnosť tiež vrie a Moskva si nemôže dovoliť ďalšie demokratizačné experimenty ako v susednej Ukrajine. Práve aj kvôli tomu, aby si Putin otvoril ďalšie možnosti nátlaku na Ukrajinu, potrebuje čo najskôr „vyriešiť“ situáciu s Minskom. Novozvolený Lukašenko jednoducho dostane ponuku, ktorá sa neodmieta a bude snaha urýchlene „mierovou cestou integrovať“ Bielorusko, čím sa nepochybne upevní aj geopolitická pozícia Ruska v Európe. Môžeme špekulovať, že uznanie nového usporiadanie vzťahov okolo Bieloruska môže byť súčasťou širších dohôd, ktoré sa snaží Putin pretlačiť už dlhšie dobu. Naznačuje to v „diplomatických tancoch“ okolo francúzskeho a amerického prezidenta, alebo posledne vo svojom článku, kde navrhuje veľkú dohodu medzi stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN.

Druhá polovica tohto roka bude na východ od našich hraníc nepochybne veľmi zaujímavá a prinesie mnohé udalosti, ktoré budú mať vplyv aj na našu bezpečnosť a ekonomickú situáciu. Preto aj v perspektíve týchto hrozieb a neistôt je potrebné sledovať a posudzovať nielen zahraničnú politiku novej slovenskej vládnej koalície, ale aj tú ekonomickú, vrátane doterajších a budúcich personálnych výmien v citlivých štátnych orgánoch či štátom kontrolovaných podnikoch.