Denník N

Psychiatrické lieky sa majú vysadzovať opatrne

Znižovanie či vysádzanie psychiatrických liekov môže dopadnúť aj veľmi veľmi zle. Môže prísť relaps, ďalší psychotický atak a človek môže skončiť na uzavretom oddelení psychiatrie. Preto to nechcem a nesmiem unáhliť.

„Čo tým chcete dosiahnuť?“ spýtala sa ma psychiatrička, keď som jej vravela, že chcem znova znížiť antipsychotiká.

V tom momente ma zaskočila. Nevedela som jej odpovedať. Len som čosi motala o živote bez liekov, lebo veď všetky majú nejaké vedľajšie účinky. Dnes viem, čo chcem dosiahnuť. Hovorí sa tomu recovery, zotavenie, uzdravenie, regenerácia… Ona tvrdí, že bez liekov to nepôjde.

Iste, keď som ich užívala pätnásť rokov, nemôžem ich zo dňa na deň vysadiť. Relaps by na seba nedal dlho čakať. A možno by to ani nebol prejav choroby, ale následok nedostatku látok, na ktoré si už môj organizmus už navykol.

Niektorí tvrdia, že vysadzovať treba veľmi veľmi pomaly. Vraj, koľko rokov človek lieky užíval, toľko rokov ich má vysadzovať. Mozog si už na ne zvykol, lieky v ňom spôsobili zmeny. Pätnásť rokov som ich užívala, pätnásť by som mala vysadzovať? Pätnásť a pätnásť je tridsať. Tridsať rokov na psychofarmakách? Keď si vezmeme priemerný vek, ktorého sa ľudia dožívajú, tak je to takmer polovica života. Keď sme optimisti, tak tretina J.

Pätnásť rokov určite nebudem vysadzovať. Možno päť. Variantu, ktorá mi napadá (dva a potom príde relaps) práve púšťam z hlavy. Už istý čas viem, že existujú ľudia s afektívnou poruchou, ktorí sú bez liekov a fungujú. Prešli nielen znižovaním a vysadením liekov, ale aj vlastnou premenou. Tá je dôležitá. Bez tej by to nešlo.

Will Hall vo svojom videu o postupnom vysádzaní antipsychotík tvrdí, že vysadzovať by sa malo po desatinách. Avšak odoberte z drobnej tabletky desatinu!

Prvýkrát som dávku antipsychotík znížila vlani – o tretinu, o päť miligramov, čo je rozdiel dvoch gramáži, ktoré u nás dostať. Pociťovala som minimálne abstinenčné príznaky: nejaký nepokoj v nohách… občas som nevedela obsedieť na mieste, občas ma v spánku chytali křče v lýtkach… Šlo to. Teraz som chcela znova znížiť trebárs aj o polovicu alebo štvrtinu, z desiatich na päť miligramov. Ha! Ha! „Najnižšia dostupná dávka na Slovensku je desať miligramov a tú práve beriete,“ znelo strohé oznámenie psychiatričky. Čo s tým? Deliť drobnú tabletku na polovicu? Niektorí to tak robia. Mne sa to nepozdáva, tá tabletka je fakt drobná. Ďalšou možnosťou je brať tabletku len obdeň.

Už mesiac to tak robím. Dávkujem si antipsychotikum len každý druhý deň. Párny deň liek užijem, nepárny nie. Určitá hladina sa udržiava aj v ten nepárny deň, keď antipsychotikum neužijem. A abstinenčné príznaky? Takmer žiadne. Znova len občasný nepokoj v nohách. Zhoršenie stavu? Áno, mala som hypomániu, ktorá sa následne prehupla do krátkodobej depresie. Nič hrozné. Zvládla som to. Dalo sa to ustáť aj bez zvyšovania liekov alebo hospitalizácie. Avšak či to bol dôsledok zníženia antipsychotík alebo bežný prejav choroby, to nik nevie.

Znižovanie či vysádzanie psychiatrických liekov môže dopadnúť aj veľmi veľmi zle. Môže prísť relaps, ďalší psychotický atak a človek môže znova vykotviť na uzavretom oddelení psychiatrie. Preto to nechcem a nesmiem unáhliť. Opatrnosti nikdy nie je dosť. Nemám sa kam ponáhľať. Pomaly si organizmus na lieky zvykal, pomaly si musí odvykať. Ďalšiu zmenu dávkovania plánujem o rok, možno o trištvrte roka. Ako hovorieva moja priateľka osemdesiat ročná teta Kristína o plynutí času: „Ubehne to ako voda do mora…“

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.