Denník N

Trampoty s prokuratúrou

Budova Generálnej prokuratúry
Budova Generálnej prokuratúry

Snáď jednou z najdôležitejších tém, okrem nešťastnej diplomovej práce Borisa Kollára a „vysporiadanie“ sa vlády s touto hanbou, ktoré dnes rezonujú v politickom živote, je téma prokuratúry, jej vedenia či prípadných zmien zákonných ustanovení upravujúcich voľbu generálneho prokuratúra.

Táto téma si zaslúžila pozornosť verejnosti či už laickej alebo odbornej naozaj zaslúžene, keďže ide o zásadnú zmenu v chápaní voľby generálneho prokurátora. Zmena zákona o voľbe GP sa stretáva s viacerými názormi na oblasti týkajúce sa voľby, ako okruh subjektov, ktoré budú môcť navrhovať kandidátov na GP a aké právnické profesie sa budú môcť uchádzať o tento post.

Plodnou debatou k tejto udalosti bola debata organizovaná Jurajom Šeligom (Za ľudí), kde bolo prednesených viacero dobrých argumentov, ktoré by bola veľká škoda podrobnejšie nerozobrať.

Zúčastnením v debate bol aj poslanec Alojz Baránik (SaS). Poslanec Baránik argumentoval v prospech rozšírenia počtu právnických profesií na kandidatúru na post GP s odôvodnením, že bývalý generálny prokurátor je, parafrázujem, „čistý zločinec“ a k jeho znovuzvoleniu v roku 2011 chýbal len jeden jediný hlas. Ďalej sa poslanec pýtal aj na to, kde boli všetky tie roky tí čestní prokurátori, ak máme naozaj veriť v čistotu prokuratúry, prečo sa za tie roky takmer nik neozval?

Argument poslanca pravdepodobne vychádzal z obáv či zo strachu verejnosti, že ani orgán tak dôležitý ako prokuratúra nedosahuje nezávislosti a kvality, akú nutne potrebujeme. Obavy poslanca a verejnosti sa dajú s ľahkosťou prijať ako oprávnene z už asi každému známych nechutností ustavične „vytekajúcich“ z Threemy. Otázkou však ostáva, ako by sa dalo zabezpečiť to, aby v budúcnosti človek sediaci v pozícii GP takto znova nezlyhal?

V rozšírení počtu právnických profesií, ktoré môžu kandidovať na post GP má byť zrejme jedno z viacerých riešení, ako niečomu takému zabrániť, no len ťažko sa autorovi tohto textu chápe ako. Pozrime sa na to takto. V minulosti si mohli poslanci NRSR vybrať len kandidáta z radu prokurátorov, to znamená, že počet osôb spôsobilých na kandidatúru bol zásadne nižší, ako to je v prípade rozšírenia kandidatúry  napríklad na advokátov. Teraz predpokladajme, že vláda chce na pozíciu GP dosadiť „svojho človeka“ aby „dobre robil“. Najprv by sa musel takého človek nájsť, čo dúfajme, že z radov prokuratúry nie je ľahké, aj keď z minulosti vidíme, že aj takýto jedinci sa nájdu. Akonáhle však rozšírime počet kandidátov aj na advokátov, čo vládnej garnitúre bude brániť dosadeniu svojho bývalého člena?

Táto nedôvera v prokurátorský stav nás môže stáť omnoho viac a dosiahnuť priamy opak toho, čo chceme dosiahnuť dnes.

Dôležité je spomenúť aj obavu väčšiny prokurátorov z adaptácie neprokurátora pri nastúpení na pozíciu GP. S predpokladom očisty prokuratúry na Slovensku sa bude vyžadovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie vedenie, no ak by dané vedenie potrebovalo určitý čas na adaptáciu v prokurátorskom povolaní, nedosiahol by sa znova priamy opak?

Z hľadiska teórie zdania, ktorú v diskusii spomínal prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry Ján Šanta je zrejmé, že nominácia neprokurátora do tejto pozície môže znova posilniť zdanie verejnosti, že prokuratúra je len nástrojom vládnych skupín a nezávislosť je len súčasťou teórie, no praxi však nie.

Na výhrady poslanca Baránika sa v diskusii s výrazným hlasom a odmietavým postojom postavila aj nemenovaná prokurátorka, ktorá „nečinných“ prokurátorov, ale asi najmä sama seba bránila slovami, znova parafrázujem, že čo mala asi tak robiť, veď prokuratúra je predsa monokratický orgán a ak by sa ozvala, hneď by sa v jej práci dostavili problémy. Po takýchto slovách prokurátorky, ktorá má byť ochrankyňou práv jednotlivcov a štátu, sa v poslucháčovi dostaví nechuť, sklamanie a lámajúca ľútosť.

Samozrejme existuje  určité pochopenie z ľudského hľadiska pre prokurátorov, ktorí sa z rovnakých dôvodov báli ozvať, veď aj oni sú len ľudia, ktorí chcú uživiť rodinu a mať čo najpokojnejší život ako každý z nás. Rozdiel však spočíva v poslaní povolania. Kto iný má byť odvážny, pri korumpovaní samotného orgánu trestnej politiky štátu akou je prokuratúra, ako prokurátor?

Áno, v zásade platí to, že prokurátor by sa mal vyjadrovať najmä k veciam, o ktorých má dostatočné informácie či k veciam súvisiacim s trestným konaním. No nič im nebráni v tom, aby sa dokázali nahlas ozvať pri závažných podozreniach korupcie vo vnútorných štruktúrach prokuratúry. Otázkou zostáva to, čo môžeme očakávať od budúcej generácie prokurátorov, ak sú zvesti o výberových konaniach na pozíciu prokurátorov pravdivé, to si však pre tentokrát nechajme na iný text.

K tejto myšlienke si môžeme uviesť zjednodušený príklad s povolaním hasiča. Od povolania hasiča sa všeobecne očakáva záchrana ľudských životov v život ohrozujúcich situáciách aj napriek častému riziku pre zdravie hasiča, preto je veľmi ťažko predstaviteľná situácia, pri ktorej by hasič odmietol svoju povinnosť vykonať s odôvodnením, že ho domá čaká rodina a on takéto riziko nemôže podstúpiť. Jedná sa o veľmi skreslený  príklad, ale verím, že na pochopenie myšlienky autora tohto textu je postačujúci.

Do voľby GP neostáva veľa času, preto zmenu zákona o voľbe GP môžeme čakať už čoskoro a nám neostáva nič iné len dúfať, že si táto vláda vyberie podľa jej uváženia tú najlepšiu možnosť a Slovensko sa bude môcť znova posunúť bližšie k ideálu právneho štátu.

Teraz najčítanejšie

Róbert Lehocký

Som študentom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a bývalým študentom Gymnázia v Stropkove. Mojim cieľom je vyštudovať oblasť práva a venovať sa advokátskej činnosti. Venujem sa politickej situácii na Slovensku, keďže to považujem za jednu zo základných povinností každého občana Slovenskej republiky ako aj každého iného štátu.