Hlohovec, mesto mojej mamy

Teda ja neviem, či by som to mal volať mesto, pre mňa, veľkopanského meštiaka až hen, ze Žiliny, je to taká dzedzyna, skrátka diera, inými slovami Prievidza:

No ale poďme k meritu veci. V Hlohovci je Zámok, v ktorom som až donedávna vôbec nebol. Mama mi rozprávala, že po znárodnení po druhej svetovej vojne ho pretvorili v polepšovňu a odvtedy, obzvlášť však po roku 2000, len chátral. Po nejakom čase sa ho však ujala skupina dobrovoľníkov, v roku 2015 sa začalo s rekonštrukciou a pod patronátom primátora bol v októbri 2018 otvorený. Najvhodnejší čas prvýkrát sa tam pozrieť. Lenže čo to? Najprv treba prekonať tzv. Panskú záhradu, kde moja mama voľakedy svojho času v blahej pamäti medvedí cesnak zbierali. Tá sa však začína ešte na nábreží Váhu:

Chce sa mi povedať, že to, čo je na fotke vidno vo Váhu, sú zvyšky pilierov starého mosta, ale to už by som konfabuloval viac ako moja babka. V princípe sa treba, ako správny Moslim, obrátiť na východ a postupovať smerom nahor do neba zámku.

Mama trhávala medvedí cesnak kdesi pri Amfiteátri, sa mi vidí, ale na tom už dnes nezáleží, poberme sa teda od Dolnej brány, prekročme Zámocke jazierko  prešmyknime sa popri Nemocnici a okolo Amfiteátra hor‘ sa smerom k Panskému domu!

Hneď naproti stojí – ledva – Skleník:

Nič moc.

Vlastne ani nemám čo ľutovať, že som tu doposiaľ nebol.

Tak alebo onak, poberme sa ďalej. Mapa nám ukazuje Zámocké terasy:

Tuhľa je to v 3D:

V princípe aj toto mám v 3D:

Táto veža je už predzvesťou zámku:

Pred zámkom bola strašlivá šóra, asi ako na teplé rožky banány v Kauflande za socíku, lebo ho práve otvárali a celý týždeň bol zadarmo. Hurááááá! Vyfotil som ako šóru, tak aj zámok! Tu je:

A tu je zase z vtáčej dronej perspektívy:

Tak a teraz keďže som tam bol bohviekedy dávno, už ani nepamätám, tak si pustím hubu na špacír, napíšem tu o histórii zámku, poprekladám to nejakými fotkami, a koho to nezaujíma, môže sa na to celé vybodnúť, moja poklona vážení.

Prvé kronikárske záznamy známe ako Fuldské letopisy datujú založenie Hradu Hlohovec (v letopisoch pod názvom Galgocy) Bavormi medzi r. 870-880. V roku 884 ho nitrianske knieža Svätopluk dobyl a Bavorov z neho vyhnal. Aj napriek nejasnostiam o pôvodných zakladateľoch hradu záznamy poskytujú prvé hodnoverné svedectvo o jeho jestvovaní v 9. storočí.

 

O necelých 40 rokov po Svätoplukovej smrti podľa záznamov z iného diela (tzv. Anonymovej kroniky) Hlohovský hrad dobyli Starí Maďari.

V 13. storočí prešiel z kráľovských rúk do vlastníctva šľachtických rodov. Ako prví ho v r. 1275 získali Abovci, ktorí sa oň v roku 1294 delili s významným veľmožom Abrahámom Ruffom.

Veľký prerod starého románskeho hradu sa uskutočnil po roku 1349, kedy sídlo od kráľa Ľudovíta Veľkého získal jeho oddaný služobník palatín Mikuláš Kont a jeho dvaja bratia. Medzi rokmi 1350-1460, keď bol hrad v správe Konta a jeho dedičov, pánov z Iloku (Újlakiovci), šľachtické sídlo postupne prešlo gotickými prestavbami – kaplnka ukrýva unikátne stavebné prvky z tohto obdobia: portál a kamenné ostenia (obloženie muriva) okien.

 

Po vymretí Ilokovcov v roku 1525 sa na 111 rokov stal hrad a panstvo vlastníctvom rodiny Thurzovcov. Tí ho prebudovali na renesančnú pevnosť a pohodlné rodinné sídlo. Časť hradu (južný palác) už vtedy dostala podobu nápadne pripomínajúcu súčasný vzhľad kaštieľa.

V polovici 17. storočia noví majitelia Forgáčovci čiastočne zbúrali aj starú gotickú bránovú vežu.

Na krátky čas (medzi rokmi 1709-1716) panstvo Hlohovec získali páni z Mitrovíc.

S poslednými súkromnými majiteľmi (Erdődyovcami), vlastniacimi hrad od r. 1720 do r. 1945, sú spojené najväčšie stavebné úpravy. S rozsiahlou prestavbou začal od polovice 18. storočia Ján Nepomuk. Toto úsilie sa zavŕšilo úplnou prestavbou jeho synom, grófom Jozefom Erdődym. Jeden z najbohatších šľachticov Uhorska veľmi túžil urobiť z hradu luxusné panské sídlo plné starožitných relikvií a cenných dokumentov. Uchovávali tu napríklad trónny koberec kráľa Mateja Korvína alebo vzácny gotický oltár Narodenia, pochádzajúci z korunovačného Dómu sv. Martina v Bratislave.

Posledným privátnym majiteľom kaštieľa bol Dr. Vilmos (Viliam) Erdődy. Po prijatí pozemkovej reformy koncom 20. rokov 20. storočia začal s odpredajom časti cenného inventára do Budapešti. Na konci vojny (v marci 1945) zorganizoval prevoz vlakom niektorých umeleckých predmetov (archiválií, kníh, či obrazov) a cenného vybavenia do Nemecka. Vlak sa však dostal len do Viedne, kde pri spojeneckom bombardovaní Schwechatskej rafinérie dostal zásah a tieto cennosti zhoreli.

Rod Erdődyovcov je, mimochodom, najstarším žijúcim grófskym rodom Uhorska. Titul gróf získali ako jediný zo žijúcich rodov ešte pred vládou Habsburgovcov. Pomenovaní sú podľa terajšieho rumunského mesta Ardud (maď. Erdőd), odkiaľ pochádza ich zakladateľ kardinál Tomáš Bakócz, ktorý bol okrem iného aj kancelárom kráľa Mateja Korvína, uhorským prímasom, ostrihomským arcibiskupom, biskupom v Egri, či patriarchom Konštantínopolu.

Kaštieľ prešiel konfiškáciou do rúk ČSR ešte v ten istý rok (1945); v súčasnosti je jeho jediným vlastníkom mesto Hlohovec.

Ak už ste sa dopracovali až sem, nedá mi nespomenúť, že hoci exteriér bol z väčšej časti zrekonštruovaný, vnútorné priestory boli holé, bez vybavenia, v stave rekonštrukcie (asi ako keď maľujete byt). Mesto Hlohovec sa však nedalo a pripravilo AR (augmented reality) appku, ktorá zahŕňala aj nejakú hru a dokonca tuším v zámku aj zapožičiavali tablety.

Ešte pridám veľmi horúce (360-stupňové) panorámy zámockého nádvoria:

A ako bonus obrázky zo zámockej galérie:

Po ukončení návštevy hlohovského zámku sme ešte zamierili k Empírovému divadlu:

A odtiaľ naspäť dole na nábrežie na autobus:

Zrovna zapadalo sluníčko: