Denník N

Simon Critchley – Poznámky k samovražde

Múdry človek žije tak dlho, ako by mal, nie tak dlho, ako by mohol.

Autorom knihy Poznámky k samovražde je britský spisovateľ a esejista Simon Critchley. V popise knihy sa píše, že podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je čudné, že sa o samovražde veľa nehovorí. Je to tabu. Keď sa v našej blízkosti vyskytne, nevieme ako na ňu reagovať a ako sa s ňou vyrovnať. Zdá sa mi, že sa tvárime akoby neexistovala, pričom globálne ide o desiaty najčastejší spôsob úmrtia na svete. Sám som osobne poznal viacero ľudí, ktorý buď spáchali samovraždu alebo sa o to pokúsili.

V úvode autor opisuje, ako bola samovražda vnímaná v minulosti a ako je vnímaná teraz. Samovraždu teraz vnímame ako nelegálnu, nemorálnu a bezbožnú, pričom v minulosti to tak nebolo. Autor na príkladoch ukazuje kontrast medzi moderným a starovekým pohľadom na samovraždu. Čiastočná akceptácia samovraždy v antických dobách sa o niekoľko storočí vplyvom kresťanskej teológie zmenila na absolútny zákaz.

V ďalšia časť je venovaná filozofickým úvahám o samovražde. Vyberám pre mňa najzaujímavejšie myšlienky: „Ak ľudský život vinou nešťastného osudu už nie je zdrojom radosti, človek má právo ho ukončiť“. „Múdry človek žije tak dlho, ako by mal, nie tak dlho, ako by mohol“. „Samovražda je legitímnym činom a čestným spôsobom ako skoncovať so stavom neznesiteľnej bolesti, či už telesnej alebo duševnej“, „Kto sa vzdá života, nepácha na spoločnosti zlo, iba prestáva konať dobro“, „Keď sa bytie stane neúnosným bremenom, neublížime sebe ani iným, ak sa ho vzdáme“, „Kľúčom akejkoľvek nádeje na šťastie je legitímna možnosť na samovraždu, najmä vedomie, že nebudeme musieť znášať nekonečnú bolesť, pričom sa nepreviníme proti zákonu ani neprivoláme na seba morálne výčitky“, „Aby sme sa mohli zabiť, musíme sami seba najprv začať nenávidieť a tak prekonať sebe lásku. Musíme sa začať vnímať ako objekt, ktorý nenávidíme. Nemôžem zabiť seba, môžem zabiť len nenávidený objekt.„.

Autor sa venuje aj strachu zo smrti. Uvádza, že strach zo smrti nemôže byť založený na skúsenosti, pretože nikto z nás smrť nezakúsi viac krát. Ľudské bytosti sa nerodia s prirodzeným strachom zo smrti, zasieva ho do nich náboženstvo. Podľa náboženstva, žiaden človek nemá právo vziať život bez poverenia Bohom, ktorý ho stvoril. Aj keď Sväté písmo na žiadnom mieste neodsudzuje samovraždu.

Zaujímavou témou boli tresty za vykonanie samovraždy. Ako potrestať človeka ktorý spáchal samovraždu? Môžeme sa dotknúť len toho, čo po sebe zanechal: jeho povesť a majetok. Príkladom je potupný hrob pri ceste a prepadnutie majetku v prospech kráľa. Tieto tresty mali motivovať ľudí aby nepáchali samovraždy. Samovraždy sú ešte aj dnes trestané, napríklad moslimských krajinách.

Veľká časť knihy je venovaná argumentom pre samovraždu a proti samovražde. Autor argumenty podrobne analyzuje a snaží sa ich vyvracať. Obvyklým a dlhodobo používaným argumentom proti samovražde ako trestnému činu je odvolávanie sa na nepríčetnosť, istú formu zníženej zodpovednosť alebo pominutie zmyslov. Obľúbený náboženské argument proti samovražde znie, že samovražda je neprípustná, pretože život je darom od Boha. Lenže dar, ktorý nemôžeme odmietnuť, nie je dar, ale nanucovanie. Ak je život darom, obdarovaný ho musí dostať bez akýchkoľvek podmienok a vecného bremena. Zákaz zabitia je v rozpore s mučeníctvom a smrťou nespočetného množstva svätcov, najmä z čias raného kresťanstva. Pretože títo ľudia bol odhodlaný pre lásku k Bohu obetovať svoj život. Ďalším zaujímavým argumentom je viera v posvätnosť života. Ak je život posvätný, nemôžeme schvaľovať trest smrti, zabíjanie vo vojnách, ani zabitie v sebaobrane. Rovnako by sme nemohli akceptovať ani zabíjanie zvierat.

Autor analyzuje aj argumenty proti samovražde: Ak vyhlásime, že človek má právo na samovraždu, hovoríme tým, že má absolútnu moc nad svojim životom a nad sebou. Nemôže to však byť pravda, pretože náš život závisí od života iných a zároveň ich život závisí od toho nášho. Ak je právo na vlastný život neodňateľné, ako si ho môžem sám odňať samovraždou? Prevyšujú naše povinnosti voči iným naše osobné dovolávanie sa správa na samovraždu? Je samovražda sebecká? Samovražda spôsobuje hlboký žiaľ milovaným a blízkym a môže vážne zasiahnuť aj ďalších ľudí. Potencionálnu ujmu spôsobenú samovraždou treba vyvážiť ujmou, ktorú by znášala trpiaca osoba, keby ju prinútili pokračovať v živote, napriek neznesiteľnej telesnej aj psychickej bolesti. A čo naše záväzky voči komunite?

Zaujímavou pre mňa bola časť venovaná listom na rozlúčku, kde autor na množstve príkladov opisuje rôzne typy listov na rozlúčku a prečo vlastne tieto listy píšu. Autor uvádza, že samovrah sa v liste rozlúčku vždy niekomu prihovára. Listy na rozlúčku sú poslednou snahou o komunikáciu. Samovrah si neželá zomrieť sám, ale v spoločnosti iných, ktorým adresu je tvoj list. Samovražda je veľmi často verejným činom. Ide teda snaha o upriamenie pozornosti. Častým motívom listov na rozlúčku je intenzívna sebanenávisť spojená s vyznaním hlbokej lásky alebo obviňovanie. Iný typ listov na rozlúčku nachádzame pri samovraždách z iných príčin ako je psychická fyzická bolesť. Človek sa rozhodne pre smrť v mene cieľa, v ktorom je presvedčený, že je dôležitejší on sam. Príkladom môžu byť samovražedné atentáty, samo upálenie alebo dobrovoľný vyhladovanie na smrť.

Záverom poviem, že pre mňa to bolo veľmi zaujímavé čítanie, rovnako o aj ostatné knihy z edície Skica.

Teraz najčítanejšie

Daniel Kraic

Na blogu budem uverejňovať články o knihách, ktoré som čítal.