Fotograf s nezameniteľným rukopisom. Zdenko Hanout a jeho spomienky na Ennia Morriconeho
Hudobný a filmový svet v pondelok navždy opustil jeden z najvýznamnejších skladateľov filmovej hudby Ennio Morricone. Médiá po celom svete okamžite zaplavili fotografie výnimočnej osobnosti svetových hudobných dejín. Len akosi intuitívne sme vedeli, že ho na fotografiách aj tak najpútavejšie zachytil práve slovenský fotograf. Jeho rukopis je nezameniteľný a ak ste niekedy videli dokonalú fotografiu z koncertu popovej, rockovej alebo opernej hviezdy, z divadelnej či koncertnej sály, hudobného festivalu, jej autorom je Zdenko Hanout. Dvadsať rokov fotí európske hudobné festivaly Nova Rock, Sziget, Colours of Ostrava, Pohoda, Viva Musica!, či Bratislavské Jazzové dni. Pred jeho objektívom stáli Metallica, Kiss, Faith No More, Depeche Mode, B. B. King, Cranberries, Jessie J., Limp Bizkit, Iron Maiden, Rammstein ale aj Dalibor Jenis, Štefan Kocán, či Adriana Kučerová. Pravidelne fotí produkcie Štátnej opery v Banskej Bystrici, či príležitostne v Slovenskom národnom divadle. Jeho fotografie majú zvláštnu silu vás presvedčiť o tom, že “to musíte vidieť”. Od roku 2015 bol súčasťou produkčného tímu turné Ennia Morriconeho s výnimočným statusom “all access”.
Zdenko, ako si sa stal súčasťou tímu Ennia Morriconeho?
Podarilo sa mi osloviť holandskú produkčnú spoločnosť, ktorá zastrešovala jeho koncerty. Pôvodne sa to malo týkať len bratislavského koncertu. Keď som im však ukázal moje dovtedajšie fotografie, spolupráca sa rozšírila nad bežnú novinársku akreditáciu, ktorá je štandardne viazaná na prvé tri skladby, alebo konkrétnu minutáž.
Novinári mávajú na nafotenie k dispozícii len úvodné tri skladby?
Áno, je to zaužívaný model. Zažil som ale aj koncerty, ako napríklad islandského multiinštrumentalistu Ólafura Arnaldsa, kde si produkcia určila na fotografovanie prvé dve skladby a poslednú v playliste.
Možno mali vtedy zaujímavé a vizuálne silné efekty, ktoré chceli mať zaznamenané, alebo svetlá, s ktorými sa vyhrali…
Sú na to rôzne dôvody. Ennio Morricone zasa dával možnosť fotiť vždy len prvých desať minút koncertu. Fotilo sa vždy z toho istého miesta po jeho pravici, kde na základe zmluvy bolo povolených päť až desať fotografov a tí po desiatich minútach museli odísť. Rozloženie orchestra bolo v každom meste identické, za orchestrom bolo vždy rovnaké čierne pozadie. Takže novinári aj v rôznych krajinách mali z každého koncertu fotky v podstate toho istého priestoru a fotené ešte aj z rovnakého uhla a preto všetky vyzerali úplne rovnako. Získať nejaké iné fotografie za takýchto podmienok bolo v podstate nemožné. A už vôbec nie zo zákulisia alebo z backstage. Ja však vždy hľadám cestu, aby moje fotografie boli iné.
Nakoniec si ich ale presvedčil, aby ti dovolili oveľa viac…
Celková dôvera prišla postupne, čo je prirodzené. Morriconeho agentúra bola na začiatku ku mne prísnejšia, lebo ma nepoznali. Ale ako sa začala spolupráca a postupne sme sa zblížili, tak prišlo aj viac priestoru a možností na fotografovanie. Začalo sa to skúšobným procesom s Enniom a Českým národným symfonickým orchestrom v Prahe. Bola to výzva, lebo Morricone aparáty a kamery všeobecne nemal v obľube. Jedna z podmienok bola, že nesmie byť rušený. Vtedy napríklad vznikla prvá fotografia, kde mám zachytený aj priamy očný kontakt.
Bol si však jediný, kto získal exkluzivitu na fotenie celého koncertu – all access – a mohol sa pohybovať kdekoľvek…
Mám vďaka tomu celkom unikátne fotografie – napríklad ako Morricone odchádza s partitúrou v ruke z pódia, alebo ako bozkáva sólistke ruku po známej skladbe, ktorú každý pozná, alebo s pohľadom na orchester a divákov zároveň a ďalšie iné zaujímavé zábery. Takéto fotky iní novinári nemajú, lebo v tej chvíli okrem mňa už nikto oficiálne nesmel fotografovať.
Byť súčasťou takejto produkcie znamenalo čo najlepšie zapadnúť do profesionálneho tímu a vedieť, ako v ňom fungovať. Každý mal presne dané svoje kompetencie a povinnosti. Mojimi bolo zabezpečiť čo najreprezentatívnejšie výstupy z koncertov. Zahŕňalo to aj prieskum priestorov a možností ako sa dostať na konkrétne miesta, prípadne vybaviť povolenia od lokálnej produkcie.
Keď som sa v pražskej O2 aréne potreboval dostať na štvrté poschodie a urobiť fotografiu zhora, potreboval som dvoch miestnych technikov, ktorí ma púšťali cez viaceré dvere a bezpečnostné výťahy. Trvalo asi desať minút sa tam vôbec dostať. A teraz si treba uvedomiť, že je potrebné mať presne načasované, pri ktorej skladbe tam chcem byť a mať zistené, či sa dá odtiaľ vôbec v tej chvíli odfotiť práve to, čo potrebujem. A či sa to oplatí.
Holanďania mi ale poskytli slobodu, aby som mohol robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a vytvorili mi také podmienky na fotografovanie, aké som potreboval.
Po niekoľkých rokoch a vzájomnou spokojnosťou so spoluprácou prišla pozvánka na fotografovanie dôležitého a zároveň posledného koncertu vo Veľkej Británii, v londýnskej O2 Aréne.
Mal si vlastne unikátnu možnosť zobraziť Ennia Morriconeho pri práci…
Áno a veľmi som si to vážil. Totiž pred každým koncertom prebiehala niekoľko minútová skúška s celým orchestrom, prevažne náročnejších častí, kde sa vychytávali a dolaďovali už len drobnosti. Ennio mal neskutočný sluch, aj preto som mal taký veľký rešpekt pre fotografovanie zblízka (aby som ho spúšťou aparátu nevyrušil v koncentrácii). Na londýnskom koncerte som si však počas skúšky sadol medzi hráčov orchestra, aby som ho mal optikou čo najbližšie a podarila sa aj takáto fotografia:
Nie je to klasický formát 3:2, ale chcel som zachytiť len jeho pohľad s gestom rúk.
V čom sa líšil londýnsky koncert oproti tomu v Bratislave?
Keďže išlo o jeho posledný koncert v Londýne, mal úplne inú atmosféru a prišlo sa naň pozrieť a vzdať mu poctu viacero vzácnych hostí. Medzi nimi napríklad speváčka Kylie Minogue, alebo autor filmovej hudby Hans Zimmer (Piráti z Karibiku, Gladiátor, The Lion King na motívy Eltona Johna – poznámka autorov), ktorí sa s Enniom stretli neskôr aj v zákulísi, kde som bol pri tom a fotograficky to zdokumentoval. Na konci nasledovalo niekoľkominútové standing-ovation, zimomriavky a posledný odchod Maestra Morriconeho z londýnskeho pódia.
Môžeme spoločnú fotografiu Kylie Minogue s Enniom Morriconem použiť v našom rozhovore ?
Tie fotografie nemôžem poskytnúť, ani uverejniť.
Keď urobíš fotky z koncertu, má ten, kto je objektom fotografie právo povedať, že na tomto zábere sa necítim byť pekný, túto fotku nedávajte von? Prechádzajú tvoje fotografie aj filtrom fotografovaných umelcov ?
Ennio toto vôbec neriešil. Mal na to ľudí, ktorí boli okolo neho. Je prirodzené, že sa niekto chce vyjadriť k fotografiám, kde hrá hlavnú úlohu. Niektorí umelci, napríklad v opere, sú na to obzvlášť hákliví, čo vo väčšine prípadoch rešpektujem. V prípade fotografií z Morriconeho koncertov ale neboli v tomto smere žiadne výhrady.
Koľko fotografií urobíš z jedného takéhoto koncertu?
Nedá sa to paušalizovať, veľmi záleží od toho, čo fotím – či ide o komorný koncert v intímnych priestoroch, alebo celovečernú akciu na štadióne v rátane fotenia zo zákulisia. Samostaná kategória je fotenie tanečných produkciií, kde sa pohyb sníma sekvenčne. Neraz prídem domov a mám pred sebou editovanie 2 500 surových záberov. Treba ich postupne prejsť, urobiť prvý výber, druhý výber, postprodukciu, finálny výber. Niekedy je dodacia lehota klientovi 24 hodín, niekedy týždeň. Záleží, ako budú fotografie použité – či pre médiá, či do pripravovaných tlačovín, alebo do archívu. Keď som nedávno fotil pre SND novú produkciu Rusalky, ktorá má čistého času tri hodiny, spravil som 2500 záberov.
Ale nerád rozprávam o kvantite. Dôležitý je predsa výsledok vo forme najužšieho výberu – čo môže byť päť alebo päťdesiat najlepších fotografií, kde som o každej jednej z nich presvedčený, že do reprezentatívneho výberu patrí.
Hrubého materiálu totiž môže byť niekedy príliš veľa. Naučil som sa preto vždy si radšej počkať na záber a fotiť menej. Potom je logicky aj menej postprodukcie a stráviš menej času za počítačom. Rádovo sú to však počas jedného celého koncertu stovky záberov. A občas aj z miest, kde sa človek bežne nedostane.
Dobrým príkladom je povedzme táto fotografia z Morriconeho koncertu v Prahe:
Je pre mňa vzácna. Vzadu za pódiom boli zavesené čierne plachty, avšak presne v strede bola škára. Tak to bola veľká náhoda. Použil som širokouhlejší objektív, bolo však potrebné urobiť fotografiu tak, aby ma nebolo vidieť vôbec, alebo čo najkratšie. V takých chvíľach musíš mať vopred premyslenú kompozíciu, nemôžeš skúšať na mieste, lebo ťa zaregistrujú. Mal som predstavu v hlave, len bolo nutné počkať na ten správny čas, kedy bude vhodné svetlo. Uprednostňujem vždy si radšej počkať na záber, mať ho vopred premyslený a až potom fotiť, nestrieľať naslepo.
Na to, aby človek mohol robiť takéto zábery spoza všelijakých plachiet bez toho, aby si to tam v tom momente skúšal, musí zrejme dobre poznať daný priestor, mať ho tak povediac obšlapaný zo všetých strán. Na akciách, z ktorých vídavame tvoje fotky, ťa takmer nikdy nevidieť, nestretneme sa, nezaregistrujeme, často až z výstupov v médiách následne zistíme, že si akciu fotil. Máš snáď nejaký neviditeľný plášť?
Robím si vždy prieskum prostredia, aby som vedel, kde sú káble, kadiaľ sa dá ísť tak, aby ma nikto nevidel. Nepôjdem predsa hlavnou uličkou, popred návštevníkov, obvešaný všetkými aparátmi. Podstata je nerušiť, byť čo najviac nenápadný. Súčasťou prieskumu prostredia je aj napríklad dohodnúť sa s osvetľovačmi, aby ma vopred zasvätili do toho, čo kedy a ako budú svietiť, kedy sú vyšpičkované veci. Keď som teraz robil turné s manželkou Elvisa Presleyho Priscillou, komunikoval som so zvukármi – kedy sú highlitové momenty a kde vtedy musím byť, lebo takéto špičkové produkcie sú častokrát kolosy na veľkých štadiónoch a nedá sa z jednej strany štadióna dostať na druhú za pár sekúnd. Potrebuješ vedieť, kde presne vtedy budú sólisti na pódiu stáť. Takže prieskum prostredia je vždy súčasťou prípravy.
Ja si robím prieskum aj keď opakovane fotím pre Viva Musica! v kostolíku na Panenskej, pretože zakaždým sú inak rozložené nástroje, svetlá, káble, inak sú umiestnení muzikanti a podobne. Takže nemusí ísť len o veľkú produkciu vo veľkom priestore.
Spomínal si Priscillu Presley. Ako si sa dostal k spolupráci s ňou?
Jej turné v Európe „Elvis in Concert Live on Screen“ zabezpečovala tá istá holandská spoločnosť, ktorá produkovala aj Ennia Morriconeho. Pôvodne som si šiel nafotiť zopár pekných obrázkov na koncert vo Viedni, avšak keď výsledok uvidela Priscilla, rozhodla sa so mnou spolupracovať na druhej časti turné v roku 2018. Fotografoval som s ňou koncerty v Helsinkách, Göteborgu, Štokholme, Osle, Kodani, Miláne a Zürichu. Každý deň sme boli v inom štáte a inom meste. To by bolo na samostatný článok.
Náplňou koncertov boli piesne jej exmanžela Elvisa Presleyho ?
Keď ešte Elvis žil, boli mu sympatické orchestrálne aranžmány piesní. Tak to teraz takto urobili, zo starých nahrávok izolovali samostatne jeho hlas bez hudobného doprovodu a postavili živý orchester a kapelu. Keď si bol v tom priestore, mal si pocit, že Elvis vystupuje naživo, pretože ho premietali na obrovských paneloch a prestrihovali so zábermi hrajúceho živého orchestra, takže to pôsobilo ako verná ilúzia, že Presley je na koncerte osobne. Priscilla potom niekoľko krát vyšla na pódium a hovorila o svojom bývalom manželovi, aký bol človek, o spoločných zážitkoch z dovolenky a tak podobne.
Potrebuješ pri svojej výhradne vizuálnej práci mať aj vzťah k hudbe, ktorú fotíš?
Mám výhodu v tom, že sa mi páči veľmi veľa hudobných štýlov a viem si užiť rovnako rockový koncert ako klasické orchestrálne veci. Ale áno, na zachytenie optimálnej atmosféry potrebujem mať k tej hudbe vzťah a vnímať ju svojim vlastným spôsobom.
Fotí sa inak rockový koncert, než koncert vážnej hudby?
Samozrejme. Každá hudba má iné frázovanie. A kompozície fotografie klasickej hudby sú oveľa statickejšie a ide v nich aj o zachytenie úplne inej emócie. V rockovej hudbe je fotografia viac akčná, zachytíš v nej práve tú akciu. Pri fotení klasiky treba oveľa viac rozvíjať kreativitu. Vždy ide aj o vytvorenie balansu medzi priestorom a muzikantom. Zatiaľ čo v prípade rockovej hudby je na pódiu spevák respektíve niekoľkočlenná kapela, v prípade napríklad symfonického koncertu je na pódiu mnohopočetný orchester.
Taktiež sú na fotografiách zvyčajne zachytávané úplne iné momenty – napríklad typická momentka je, keď komunikuje orchestrálny hráč s dirigentom. Moja skúsenosť je, že ak fotím jedno aj druhé, obohacuje ma to.
Potrebné je byť pohotový a vedieť sa rozhodovať rýchlo. Tým, že som bol predtým ako fotograf odchovaný na rýchlom systéme “troch pesničiek”, dalo mi to veľmi veľa. Na takéto klasické novinárske fotografovanie musíš mať dobrý postreh a veľmi rýchlo vycítiť kompozíciu. Schopnosť okamžite stvárniť ako komunikujú muzikanti s obecenstvom, ako komunikujú medzi sebou. A máš na to väčšinou len tie tri skladby a potrebuješ urobiť zmysluplný výstup. Tak takáto skúsenosť ťa rokmi naučí byť v strehu a keď zrazu dostaneš možnosť fotiť celý koncert, tak sa to dá veľmi dobre zúžitkovať.
Toto je jedna z mojich obľúbených fotiek Iron Maiden z koncertu vo Viedni, kde som strašne zmokol, ale povedal som si, že to bude stáť za to.
Fotografia predáva, je to silný marketingový nástroj. Vo svojom portfóliu máš fotky našich operných spevákov Dalibora Jenisa či Štefana Kocána. Pochopili už naši umelci silu fotografie? Ako novinári často narážame na to, že mnohí umelci nemajú dobré fotografie a keď chceme s nimi urobiť rozhovor, nemajú žiadnu dobrú, alebo používajú stále tie isté.
Vizuál predáva. Mali by mať hlavne aktuálne dobré portréty. Ak napríklad scrolluješ Facebookový feed, skús si niekedy odmerať, ako dlho sa vydržíš pozerať na jedno miesto. Určite je to pri scrollovaní menej než sekunda. A to som ešte prehnal. Ani nie pol sekundy. Stále to posúvaš a posúvaš a prvé, čo ti padne do očí, je obrázok. Ak ťa zaujme, tak sa zastavíš a otvoríš ho a prečítaš si aj príspevok. Lebo tých ľudí, čo followujeme, je neskutočne veľa a nemôžeš každému venovať neobmedzené množstvo času. Takže keď ti padne do oka fotografia, na to aby si vyhodnotil, či ťa zaujme, máš ani nie pol sekundy. Ak je dobrá, tak to stačí, zaujme vždy, najmä ak vynikne medzi ostatnými. Ak je priemerná, tak to nestačí, je to príliš krátky čas.
Aj v rámci kultúrnych inštitúciií platí to isté. Snažím sa im už roky hovoriť, ako by ich obrazové výstupy mali vyzerať, niektorí to chápu, niektorí nie….
Raz som potreboval fotografiu z opernej inscenácie – fotku sólistu spredu, ostrú. Dostal som sólistu zboku, zaostrené na zbor za ním vzadu. Tak som si to nakoniec musel ísť nafotiť sám. Z toho vidieť, ako je finálna podoba fotografie stále podceňovaná.
Veľmi ma taktiež mrzelo, keď som videl, aké fotografie používalo v minulosti SND napríklad pri propagácii Dona Giovanniho s hviezdnym medzinárodným obsadením. Také by som najradšej ani nepoužil. Dobrá fotografia je predsa základom marketingovej komunikácie. Ak máš hosťa, svetového speváka, myslím si, že si zaslúži ostré fotografie, s emóciou, reprezentatívne, hodné jeho mena.
Tebe sa za posledné obdobie podarilo práve fotografiami veľmi posilniť vnímanie Banskobystrickej opery. Kedykoľvek vidíme tvoje zábery ich produkcií opery či operety, máme vďaka nim okamžite chuť tam vyraziť na predstavenie.
Štátna opera v Banskej Bystrici si veľmi dobre uvedomuje, že vizuál predáva, kde veľakrát jedna dobre zvolená fotografia na sociálnej sieti osloví niekoľko tisíc ľudí bez akéhokoľvek boostovania (platenia za to, aby Facebook príspevok viac šíril). Dobre postavený vizuál má väčšiu šancu šíriť sa organicky. Dnes na sociálnych sieťach vidieť množstvo zbytočne sponzorovaných príspevkov, ktorým by skôr prospela adekvátna fotokvalita a lepší copywriting, než bezduché míňanie prostriedkov na ich šírenie.
Aj v prípade sólistov aj inštitúcií je alfou a omegou, že ak chcem pritiahnuť ľudí na predstavenia, je nevyhnutné komunikovať s vonkajším svetom prostredníctvom dobrých vizuálnych výstupov. Je to základ budovania akejkoľvek značky. Verím, že si to čoskoro osvoja aj naše kultúrne inštitúcie a umelci.
Tento rozhovor vznikol ako spomienka na Ennia Morriconeho. Postupne sme sa síce dostali aj k iným témam, ale pri fotografovaní hudby sme zostali po celý čas. Vráťme sa teda na záver ešte raz k Morriconemu. Predpokladám, že zo spolupráce s Maestrom ti zostalo mnoho momentiek. Je niektorá z nich taká, ktorá má pre teba špeciálnu hodnotu?
Ennia Moriconeho počas svojej kariéry zvykla na svoje koncerty sprevádzať jeho manželka Maria. V manželstve spolu šťastne nažívali 63 rokov. Keď som sa dopracoval k momentu, že som Maestra poprosil o spoločnú fotografiu, Maria bola nablízku, chytila ma za ruku a vznikla spoločná fotografia. Má pre mňa veľký význam. Ennio Moricone bol pre mňa inšpiratívny človek a stretnutie s ním bolo ľudsky aj profesionálne veľmi obohacujúce.
Peter Bleha
Natália Dadíková
Fotografie použité v rozhovore podliehajú autorskému zákonu a nie je dovolené ich kopírovať.
Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix
