Denník N

Prečo budú knihy vždy „pálené“? (Nad knihou Obecné dějiny ničení knih)

„Domnievam sa totiž, že kniha nie je ničená ako fyzický objekt, ale ako súčasť pamäte, t.j. ako jeden z pilierov identity človeka a spoločenstva.“

Fernando Báez

 

„Odstráňte mudrcov, vyžeňte géniov, to bude pre ľud najlepšie.“ Lao-c,

Keďže prichádzam s knihami do styku každý deň už niekoľko rokov (súčasť koníčka aj práce), bol som veľmi zvedavý na titul od Fernanda Báeza Obecné dějiny ničení knih (Host, 2012). Ako učiteľ histórie a literatúry som mal vždy úctu ku knihám a ničenie – nie to ešte pálenie kníh – som si spájal primárne s barbarstvom a autoritatívnymi totalitnými režimami. O to väčším prekvapením pre mňa bola Báezová kniha, o ktorej aj sám veľký Umberto Eco napísal, že nás pri jej čítaní bude „mraziť“. Prečo?

Ľudia ničia knihy od nepamäti. Už filozof Platón (428 – 347 pred n. l.), známy svojimi spismi s rozhovormi so Sokratom (ktorý mimochodom nič nenapísal), bol popri filozofovaní známy aj svojou averziou voči knihám, ktoré nepodporovali jeho svetonázor (s. 78). Veľký grécky lekár a „praotec“ medikov – Hippokrates z Kósu – zapálil pri jednej príležitosti knižnicu s lekárskymi spismi v chráme mesta Knidos. Dôvodom mala byť jeho frustrácia nad márnosťou života a nevyhnutnosťou smrti (načo liečiť, keď aj tak raz umrieme?) alebo neschopnosť zmieriť sa s prístupom lekárskych spisov laickej verejnosti. (s. 80-81) Podobných prípadov známych aj neznámych osobností, civilizácií starých aj nedávnych nájdeme mnoho na vyše 500 stranách tejto „tučnej“ knihy.

Pri jej listovaní ma popri kvantách faktov, informácií a pikošiek zaujali aj dôvody a hlbšie súvislosti, ktoré motivovali ľudí a celé civilizácie páliť knihy. Tento záujem možno odbiť odpoveďou, že ide o dávnu minulosť, ktorá sa nás v 21. stor. už netýka. Realita je však taká, že stredovek – dodnes nesprávne vnímaný ako temné obdobie – prežili knihy, ktoré však už neprežili 20. stor. Stovky spisov prežilo inkvizičné ťaženia, spálené kláštory či „pleseň“ stredoveku, no „modernú“ éru 20. stor. už nie. Na ničení „pamäte ľudstva“  sa aktívne podieľali v dejinách totalitné a autoritatívne režimy, ktoré zažívali svoju renesanciu práve v 20. stor. Ktorýkoľvek totalitný režim sa vždy bál a bude báť kníh, pretože nie je nič horšie, ako kniha plná slobodných myšlienok a plurality. (s. 318) Ešte pred vypuknutím holokaustu v Nemecku sa odohrával tzv. bibliokaust – masové a systematické pálenie a likvidácia kníh. V Nemecku „horel Remarque“, pálili sa židovskí spisovatelia aj celé knižnice. Všetko pod dohľadom Hitlerovej pravej ruky – propagandistu a sčítaného Josepha Goebellsa, ktorý mal doktorát z filológie, čítal gréckych klasikov, recitoval básne a písal dramatické texty. Bez spolupráce širšej verejnosti by však ani Hitlerova pravá ruka nezmohla nič proti miliónom kníh.

Za takýchto okolnosti by sme si predstavili, že to bol práve nevzdelaný dav, ktorý trhal a hádzal knihy do ohňa s „krvou podliatymi očami“. Takýto obraz je však viac ako mylný – boli to práve vysokoškolskí učitelia, profesori a docenti spolu so svojimi študentmi, kto prvý pálil knihy na námestí. Minulosť musela ustúpiť potrebám prítomnosti, a preto musela byť nadobro zničená. To potvrdil Goebells v jednom zo svojich prejavov:

„Konáte preto správne, keď v túto polnočnú chvíľu odovzdávate plameňom démona minulosti […] Minulosť ľahne popolom a nová éra povstáva zo žeravých plameňov v našich srdciach.“ (s. 361)

Pri jednej príležitosti horeli knihy za sprievodu Beethovenovej hudby, čo dávalo celému procesu likvidácie kníh až kultúrno-spirituálny rozmer. Pri neúspešnej invázií Nemecka do ZSSR bolo zničených – a to je potvrdený údaj – vyše 100 miliónov kníh… (s. 381) Myšlienka nemeckého prozaika Heinricha Heineho (sám bol vo svojom čase jedným z najcenzurovanejších autorov svojej doby) „kde sa pália knihy, tam sa tiež pália ľudia,“ (Almansor, 1821) je až hrozivo aktuálna v kontexte dejín ničenia kníh, ktoré prináša vo svojej syntéze Báez. Heine odhalil dejinnú zákonitosť, ktorá sa potvrdila od vzniku prvých ľudských spoločenstiev – všade, kde sa dvíha odpor voči knihám, kde sa knihy kontrolujú či ničia, tam sa nakoniec kontrolujú a „ničia“ aj ľudia. Osud kníh je tak úzko spätý s osudom ľudí.

Ničenie kníh či ľahší variant bibliokaustu – cenzúra či zákaz publikovania, nie sú dodnes minulosťou. Knihy popredného židovského historika a intelektuála Yuvala Noaha  Harariho sú na zozname zakázaných kníh v krajinách ako je Libanon (zoznam desiatok ďalších titulov zakázaných v tejto krajine nájdete tu) či Irán (odkaz tu). V Rusku musela Harariho kniha 21 stor. Lessons for the 21st Century (čoskoro vyjde aj v slovenčine) vyjsť až po proputinovskej cenzúre, ktorej sa nepáčili Harariho tvrdenia na adresu prezidenta Putina (odkaz tu). Prísna kontrola vydávania kníh existuje aj v Číne, kde je ku dnešnému dňu takmer 1,5 miliardy ľudí (zdroj tu). Profesor žurnalistiky z Kolumbijskej univerzity Howard W. French už v roku 2006 upozornil, že v Číne pôsobí vyše 50 000 agentov spravodajských služieb, ktoré majú len jednu úlohu – kontrolu a cenzúru internetu. (s. 508). V takejto krajine je nemožné, aby nielen fyzicky, ale elektronicky vypustili do obehu knihu (či akúkoľvek inú informáciu), ktorá by najprv neprešla ideologickou cenzúrou. A dalo by sa pokračovať aj ďalšími príkladmi z nedávnych rokov. Nie je to tak dávno, čo sa dostali na verejnosť správy, že z náboženských dôvodov boli pálené knihy Harryho Pottera alebo sa tiež z náboženských dôvodov vyhrážali smrťou angloindickému autorovi Salmanovi Rushdimu pre jeho kontroverznú knihu Satanské verše (dodnes má autor osobnú ochranku). Je mýtom myslieť si, že biblioklasti (odborný názov pre ničiteľov kníh) sú zväčša nevzdelaní ľudia más podliehajúci spontánnemu afektu. Dejiny ukázali, že profil ničiteľov kníh je oveľa noblesnejší – sú to zväčša vzdelaní, citliví, svedomití a výnimočne intelektuálne nadaní ľudia, ktorí pochádzajú zo strednej a vyššej vrstvy. Ako píše Báez „jednoduchý ľud nesie najmenšiu vinu“. (s. 38)

Už som tu citoval Heineho a záver by som venoval výroku Georga Orwella, ktorý vo svojom známom románe 1984 vystihol podstatu toho, prečo boli, sú aj budú naďalej knihy ničené:

„Ten, kto ovláda minulosť ovláda aj budúcnosť; a ten, kto ovláda prítomnosť, ovláda aj minulosť.“

Ľudská pamäť je príliš krehké médium podliehajúce časovému a ideologickému skresleniu. Kniha sa ukázala časom ako skvelý nástroj na uchovávanie našej pamäte, našich zážitkov a skúseností. Texty a ich obsah sme sa vždy snažili kontrolovať, cenzurovať a nakoniec ničiť vtedy, keď bolo potrebné zmeniť minulosť tak, aby vyhovovala potrebám prítomnosti. Dialo sa to včera a deje sa to aj dnes pred našimi očami, keď včerajšia „pravda“ sa stáva „omylom“ dneška. Existujú knihy, ktoré obsiahnu viac poznania ako je kapacita davov či osobností držiacich opraty moci. Vtedy sa kniha stáva nepohodlným zrkadlom – reflexiou našej „malosti“, obmedzenosti a primitívnosti. Knihy boli a budú vždy otáznikmi a výkričníkmi, ktoré bdejú nad každou historickou epochou nastavujúc jej vlastný odraz.

Bibliografický údaj: Fernando Báez: Obecné dějiny ničení kníh. Host, 2012

Zdroj obrázku: Pixabay

Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som na Univerzite Komenského v Bratislave odbor história a slovenský jazyk a literatúra. Aktuálne si robím doktorát z literárnej vedy. Mojou hlavnou záľubou je čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Som zakladateľom facebookovej stránky Čitateľský denník, kde upozorňujem na práve vydávané knihy. Moje blogy sa tematicky týkajú kníh, ktoré sa mi dostali nedávno do rúk, novšie aj staršie.