Denník N

Vzdelávanie, regionálny rozvoj, ľudské práva. Kam smerujú čerství absolventi leadership programu Teach for Slovakia?

Prijali ponuku stať sa súčasťou programu, ktorý chce dosiahnuť, aby spravodlivé a kvalitné vzdelávanie bolo samozrejmosťou pre všetky deti. Len tak totiž majú skutočnú šancu v živote uspieť. Strávili dva roky za katedrou v role učiteľa. Aké boli ich najsilnejšie momenty? Kam ich táto skúsenosť nasmerovala?

Zuzana Bendíková: Pozitívne transformatívne dva roky

Aký bol tvoj posledný deň v škole? 

Bol veľmi príjemný a dojemný. Na Základnej škole v Ždani máme každý rok v deň odovzdania vysvedčenia malý program, kedy pani riaditeľka reflektuje školský rok, udeľujú sa pochvaly, poďakovania a lúčime sa s deviatakmi a zamestnancami, ktorí odchádzajú. Celá táto udalosť utužuje deti s učiteľským zborom, a prináša veľa silných emócii ako je smútok, šťastie, dojatie, nostalgia.
Po koncoročnom programe som sa s mojimi žiakmi presunula do triedy, kde sme si povedali, čo sme tento školský rok zažili, čo nám to dalo a popriali sme si všetko dobré do nových začiatkov. Urobili sme si záverečné selfies a pozvala som ich na zmrzku.

Osobne si koniec môjho pôsobenia ešte neuvedomujem, ale každodenné zážitky s deťmi mi budú neskutočne chýbať. Keďže zostávam v Košiciach školu určite navštívim a verím nemeckému porekadlu: Man sieht sich zweimal im Leben. V živote sa vidíme dvakrát.

Aký bol pre teba najsilnejší moment za posledné dva roky? 

Najpoučnejším bolo pre mňa budovanie vzťahov s mojou novou triedou, kedy ako klasickí pubertiaci boli zvyknutí bojovať proti autoritám. Toto obdobie mi dalo priestor na to, aby som sa vrátila do vlastnej puberty a snažila vcítiť do ich kože. Hľadala som momenty, ktoré ma motivovali k spolupráci s dospelákmi. Dodnes si pamätám triednicku hodinu, kedy sme im spolu so sociálnou pedagogičkou porozprávali o svojich tinedžérskych časoch a revoltách. Mám pocit, že to v nich vzbudilo uvedomenie, že nám na nich naozaj záleží. Potom som im jednotlivo hovorila, čo všetko dobré v nich vidím, a že im tieto pubertiacke pózy nezožeriem. Odvtedy sme sa mali viac radi, spoločné vychádzanie, spolupráca a ďalšie spoznávanie boli jednoduchšie.

Kam smerujú tvoje ďalšie kroky? 

Spolu s kolegyňami z programu sa uchádzame o projekt cez Nórske fondy, vďaka ktorým by sme vytvorili spoľahlivý web a sex education metodiku, ktorú by sme následne facilitovali na školách.

Matúš Borš: Veľká vnútorná zmena

Aký bol tvoj posledný deň v škole? 

Pre mňa bol tento deň výnimočný, lebo som sa tešil, že mojich žiakov uvidím po korone, a zároveň na peknú rozlúčku s nimi a s dvomi rokmi ako učiteľa na škole. Moji deviataci si prišli po posledné základoškolské vysvedčenie, zobrali si naše spoločné mikiny, ktoré sme si dali vyrobiť, pokecali sme a užívali sme si spolu náš spoločný čas. Až po odchode z práce som pochopil, že končí jedna pekná, no zároveň ťažká etapa môjho života. Verím, že som niečo moje decká naučil.

Aký bol pre teba najsilnejší moment za posledné dva roky? 

Jeden zo silných zážitkov bol rozhovor s mojím mentorom Erikom v čase, keď som mal krízu a rozhodoval som sa, či v programe ostať alebo nie. Erik mi vtedy povedal, že akokoľvek sa rozhodnem, bude mi pomáhať. To nie je reklama na mentorov, ale super vec, za ktorú som Teach for Slovakia vďačný. Mentori v programe sú úžasní ľudia, ktorí nám vo všetkom pomáhajú, a keď máme problém, stoja pri nás a pomáhajú nám ho riešiť. Týmto sa chcem osobitne poďakovať obom mojim mentorom Erikovi a Maji, ktorí pri mne stáli tieto dva roky.

Kam smerujú tvoje ďalšie kroky? 

Nateraz sa sa chcem vrátiť k tomu, čo som robil predtým, a to je práca dopravného inžiniera. Budem rozmýšľať aj nad tým, ako pomôcť slabším regiónom na Slovensku a eliminovať regionálne rozdiely. Chcem sa tiež zapojiť do Change for Slovakia a podporovať tak ďalších kohorťákov v misii – dať všetkým deťom šancu v živote uspieť.

Petra Krajňáková: Až tu na východe som našla a pochopila, čo mi v živote chýba

Aký bol tvoj posledný deň v škole? 

Na jednej strane som bola extrémne vyčerpaná a tešila som sa na koniec roka, na druhej strane som cítila veľkú ľútosť, že odchádzam. Väčšina mojich žiakov neprišla po korone do školy, tak som mala obavy či si prídu po vysvedčenie. Na moje prekvapenie prišli takmer všetci. Veľmi silný moment pre mňa bol, keď sa so mnou riaditeľka verejne lúčila na dvore, a moje decká vykríkli „nie!”. Jedna žiačka povedala, že ma nepustia. Moje deti majú pätnásť rokov, takže takéto emočné prejavy sú skôr vzácnosťou. Bolo to pre mňa veľkým zadosťučinením, pretože som si so svojou triedou dosť dlho a ťažko budovala vzťahy.  Zároveň som pociťovala aj veľký smútok, že ich opúšťam rok pred ukončením školskej dochádzky.

Aký bol pre teba najsilnejší moment za posledné dva roky? 

Mala som ich asi milión, ale momentálne vo mne doznieva ten posledný a asi najsilnejší moment, ktorý sa stal dva dni dozadu, keď sa so mnou lúčili moji úžasní kolegovia. Netušila som, že pre mňa niečo chystajú a na konci poslednej pracovnej porady ma pani riaditeľka prekvapila kopou darčekov, ktoré som vôbec nečakala. Medzi nimi zarezonoval jeden, ktorý má pre mňa výnimočnú hodnotu. Moji kolegovia a pani riaditeľka zozbierali fotky, ktoré reflektujú moje pôsobenie na škole počas dvoch rokov, pretavili ich do fotoknihy a napísali mi tam neskutočne nádherné odkazy, myšlienky a poďakovania. Ten moment, keď som dostala tú knihu a prečítala si odkazy od svojich úžasných kolegov, bol asi jeden z najsilnejších, aké som kedy v živote zažila.

Kam smerujú tvoje ďalšie kroky? 

Rada by som po skončení programu venovala vzdelávaniu dospelých.

Martina Vargová: Program mi otvoril oči

Aký bol tvoj posledný deň v škole? 

Veľmi emotívny. Po troch mesiacoch, kedy som nevidela ani decká, ani kolegov a kolegyne, som si myslela, že to bude pre mňa ľahšie. Ale keď si v posledný deň žiaci z vyšších ročníkov prišli po vysvedčenia a videla som, ako sa za tie štyri mesiace zmenili a narástli, bola som naozaj v šoku. S niektorými sme si ešte sadli a rozprávali sa, aké majú plány na leto alebo na strednú, a čo zažili počas karantény. Bolo jednoduchšie sa rozlúčiť, keď som videla, že už sú samostatní, vedia, kam sa chcú uberať a majú nejaký plán do budúcna. Dostala som aj pár listov na rozlúčku, pri ktorých som si riadne poplakala.

Najťažšie pre mňa bolo asi rozlúčiť sa s kolegami a kolegyňami. Veľmi ma inšpirovali tým, aká kultúra na škole bola – vždy sa snažili hľadať spôsoby, ako sa niečo dá spraviť, hoci aj s obmedzenými možnosťami. Veľmi veľa som sa od nich naučila.

Aký bol pre teba najsilnejší moment za posledné dva roky? 

Najsilnejšie sa mi vybavujú také drobné momenty, keď som videla, ako niekto objavuje radosť z matematiky. Momenty, keď som počula „Dajte mi ťažší príklad!“ či „Nehovorte mi výsledok, ja na to prídem sama!“ od deciek, ktoré predtým matematiku nemali veľmi v láske. Keď dobrovoľne ostávali po škole počítať rovnice z vyšších ročníkov alebo keď sme na geometrii preberali kocku – konečne tému, kde mohli zažiariť, aj keď matematika nebola ich silnou stránkou. A najkrajšie boli prekvapené výkriky typu „Ja to chápem!“ a „Veď to vôbec nebolo ťažké!“, keď pochopili základy počítania percent alebo trojčlenky.

Kam smerujú tvoje ďalšie kroky? 

V budúcnosti sa chcem venovať tematike vzdelávania a ľudských práv v prostredí, kde môžem použiť svoje analytické myslenie a schopnosť riešenia a odstraňovania problémov.

Radka Mikšík: Robiť chyby je v poriadku

Aký bol tvoj posledný deň v škole? 

Plakali sme, smiali sme sa, smiali sme sa na tom, že plačeme. Bolo detské šampanské, milé slová, listy na rozlúčku, ospravedlnenia i ďakovania. Pravda je, že odpovedať na túto otázku mi robí veľký problém. Vedela som, že som v škole na dva roky, vždy som o tom otvorene hovorila s deťmi – vedia prečo odchádzam, rozumejú tomu, s koučkou som sa pripravovala na odchod, napriek tomu je to mimoriadne náročné a pár dní po konci školského roka to v sebe ešte nemám spracované. S deťmi ostávame v kontakte cez sociálne siete a rada sa s nimi stretnem, kedykoľvek budem môcť. Veľmi verím, že keď budem vidieť a vedieť, že sa im darí, pomôže mi to mať časom dušu na mieste.

Aký bol pre teba najsilnejší moment za posledné dva roky? 

Hocijako to bude znieť ako klišé, neviem vybrať jeden a pri premýšľaní nad tým, že by som jeden mala vybrať, mám guču v hrdle. Mám tu ale papieriky od detí – podobnú otázku som dávala deťom na konci roka a myslím, že na ich slovách by odpoveď na túto otázku mala stáť i padať.

Vyberám pár odpovedí:

“opekačka s dobrými špekačkami”
“hociktoré hodiny a ešte výlet”
“hodiny hudobnej a ako ste nám robili escape room o Bachovi.”
“keď som vám mohla hocičo vždy povedať, nikdy nezabudnem, že ste ma toľko naučili a nemyslím tým iba školu”
“že ste nás vedeli na hocičo nahovoriť”
“nečakaná zmrzka bola totálny top”
“že ste nám verili a zastali ste si nás”
“nekričali ste aj keď sme si zaslúžili”
“Noc s Andersenom a prespávačka ve škole = topka”
“soirée v kulturáku kde prišli ľudia aj starosta”
“asi divné, ale hociktorá geografia, lebo ma konečne začala baviť”

Pre mňa osobne sú celé tieto dva roky najdôležitejší zážitok v mojom živote z každého uhla pohľadu, z akého sa na to chcem pozerať – profesionálne i ľudsky.

Kam smerujú tvoje ďalšie kroky? 

Aj vďaka Teach for Slovakia sa hlbšie venujem problematike rodovej (ne)rovnosti a potrebe sexuálnej výchovy. Aktuálne s kolegyňou z mojej kohorty pracujeme na programe, ktorého cieľom je zmysluplne priniesť do slovenských škôl potrebné témy v oblasti sexuálnej výchovy a rovnosti.

Viac o Teach for Slovakia ⇒ www.teachforslovakia.sk

Autorka: Katarína Vargová

Teraz najčítanejšie

Teach for Slovakia

Teach for Slovakia je občianske združenie, ktorého cieľom je, aby raz všetky naše deti mali šancu v živote uspieť. Ponúka intenzívny program osobnostného a profesionálneho rozvoja pre aktívnych ľudí, ktorí chcú k tejto vízii prispieť.