Prsty

Sú tu, ležia kdesi predo mnou. Nie, venovať sa im nebudem. Trucujem, už zasa začínam. To som celá ja, pomyslím si a v okamihu si niekoho pripomínam.

Slová, niekedy príjemné, inokedy nie, raz človeka pohladia na duši a potom rania. Dokážu preniknúť priamo na kožu a potom ešte hlbšie. Neorientujem sa v nich, dobre určite nie a to napriek tomu, že sa snažím. „Musíš to brať s rezervou,“ zneli by slová z jej úst adresované mne.

Chcem jej veriť, dokonca som odhodlaná. Cítim to tak, ale tí ľudia, je to pre mňa ťažké. Musím byť silná a prekonávať prekážky. Slová, už zasa, sú tu, zoskupené do vety. Pekná je, presne takú potrebujem. Nie na papieri, v skutočnosti, tu a teraz. Žiť podľa nej, je to pre mňa zásadné.

Ešte chvíľu a rozplačem sa, cítim, ako sa to rozbieha. Vlhké oči a potom plač, vždy sa to tak začína. Mám ju pred očami, na jazyku toľko slov. Otázky, to je ono, chýbajú mi odpovede. Prečo? Ako ma tu mohla nechať? Niečo také sa predsa nerobí. Som jej dieťa, ešte aj teraz. Teplý letný večer, zomlelo sa to tak rýchlo, veľa si toho nepamätám. Ale jedno áno. Húkačka. Počula som ju už toľkokrát, lenže táto bola iná. Sanitka uháňajúca ulicami mesta sa rútila priamo k nám. Do tichej uličky sídliska.

K mame, mojej mame. Starší lekár s hustou šedivou briadkou a niekoľko jeho pomocníkov. Prišli, aby pomohli. Pekné, len ten výsledok, vraj sa im ju nepodarilo zachrániť. Lenže, zabudli, že to bola moja mama. Osoba mne najbližšia. Inú nemám a nikdy mať nebudem, mama je len jedna.

Smútok. Mám ho v srdci, je stále tam, vôbec neustúpil neviem sa ho zbaviť. Privieram oči, skúšam to aspoň takto. Keby tu neboli aspoň tie nožnice. Obyčajné, kovové so zvláštnou úpravou na povrchu. Ale sú a ja s nimi bojujem. Strihať, taká obyčajná činnosť, už malé deti to vedia. Hanbím sa, možno sa mi na tvári mihne červeň.

Prsty, držím ich presne, ako ma to naučili. Dobre, akceptujem, začínam ich ovládať. Cítim sa tak hrdinsky, akoby som dosiahla čosi veľké. Lenže tá látka, potrebujem ju rozstrihnúť. Kdeže, neviem s ňou nájsť spoločnú reč, moje prsty to nedokážu. Mám ich také od narodenia, odniesli si to nielen moje ruky. Som také dieťa, pokrútené, postihnuté. Ani strihať neviem, dnes to asi nedám.