Anatómia ľudskej deštruktivity otca?
„Tí, čo hovoria pravdu, sú hlboko nenávidení, aj keď nepredstavujú reálnu hrozbu pre ustanovený poriadok… Hovorením pravdy mobilizujú odpor tých, ktorí ju potláčajú… Nie všetci ľudia sú ochotní riskovať toto dobrodružstvo, a najmenej zo všetkých tí, ktorí prinajmenšom v danom okamihu profitujú z toho, že sú voči tomu slepí.“ E. Fromm (1960), s. 207.
Ako otec som sa už dávnejšie rozhodol, že toto „dobrodružstvo“ absolvujem. Pravdupovediac som netušil, čo všetko ma presne čaká, aj keď som dlhodobo plánoval a zvažoval mieru exponovanosti=obnaženia seba pri čo najmenšom zásahu do súkromia vlastného dieťaťa. Nie vždy to bolo jednoduché, občas som sa dopustil aj chýb.
Chvíľu mi trvalo, kým som strávil, čo všetko sa nachádza v spise dcérky na OSPODaSK v našom meste. Dostal som sa k tomu až s odstupom času pre objektívne dôvody, o ktorých sa zmienim snáď niekedy v inom texte.
Plne si uvedomujem, že matka nášho dieťaťa môže pociťovať strach a určitú formu tlaku odo mňa. Pripomínam len fakt, že tento tlak je prirodzeným dôsledkom jednostranného verejne odkomunikovaného rozhodnutia, aby som ju s našou dcérkou nechal na pokoji. Iróniou života je skutočnosť, že o všetkom som matku vopred informoval a dával čas, aby smela vykročiť z vlastného tieňa pochybností a zviazanosti rodinnými konšteláciami. A to ešte dlho pred tým, než som vstúpil do verejného priestoru.
Kto seje vietor, ten žne búrku. Platí to však pre obe strany. Zodpovedať za svoje konanie sa budem samozrejme aj ja a som už na to pripravený. Nie som tu od toho súdiť, akým spôsobom sa ako ľudia vysporiadame s tým, čo „urobíme“. Od toho sú tu iné autority. Nehovorím o tých inštitúciach, ktoré sme si síce vytvorili na mierový spôsob riešenia rozporov, avšak časť nositeľov ich moci sa spreneverila svojmu životnému poslaniu.
Každopádne sa nemôžem zbaviť všeobecného pocitu, že vo všetkom tu chýba naše dieťa, o ktoré tu na prvom a poslednom mieste ide. Že škodnou v revíri má byť výhradne otec a jedným z mnohých daných žltých a vystavených červených kariet je jeho psychiatrické „ochorenie“.
Je obdivuhodné, s akou obetou a dobrým úmyslom si rodičia a predovšetkým matky vytvárajú láskyplné vzťahy so svojimi deťmi. Nanešťastie v niektorých prípadoch ide aj o podvedomú snahu mať svoje deti po zbytok vlastného života nablízku a ovládať ich z dôvodov, na ktoré je potrebné prísť, aby sme slobodne a v láske vedeli životom prejsť. Vtedy som ešte tomu nerozumel. Lenže tento prirodzený konflikt rodičov a ich dospelých detí nesmie mať za žiadnych okolností nič spoločné s tým, že naše deti sa ešte nevedia brániť voči tomu, aby ich život bol týmto spôsobom zošnurovaný.
Keďže sa nám nepodarilo vysporiadať s týmito konšteláciami, nedovolím, aby tento danajský dar zostal ako čierny Peter v rukách našej dcérky. Od toho som otcom a budem za to bojovať. Uvedomujem si, že hovorením tejto „pravdy“, ktorá nebola nikdy spracovaná a riešená, mobilizujem Váš odpor, keďže ju stoj čo stoj potláčate.
To v tej bolesti si naozaj neuvedomujeme, že akým asi spôsobom sa bude musieť s tým vyporiadavať naše dieťa?
Napriek tomu všetkému necítim voči tebe nenávisť, hnev, či túžbu po pomste. V srdci mi zostáva nekonečná ľútosť nad tým, že ti vlastná rodina ničí život, aj keď vo vnútri za tým boli z ich pohľadu dobré úmysly. Asi by som aj ja toľko nenávidel, škodil a ničil okolo seba, keby mi do života stúpila prvá žena, do ktorej sa nekonečne zaľúbim, odobrí mi ju rodina, prídem s ňou o svoju poctivosť, založím rodinu, splodím dieťa a napokon mi zostanú slzy – slzy pre plač.
Čiže ak chceš mať naozaj pokoj odo mňa, dokonči to, čo si začala. Ale…budem zomierať s pocitom, že som pre našu dcérku urobil maximum, obetoval vlastné zdravie a život. Aby vedela, že bojovať za slobodu popri láske k životu má na našej krátkej zemskej púti skutočný zmysel.
