Denník N

Toxická feminita v mužskom svete (reakcia na Leslie Kernovú)

Keď sa trochu hlbšie zamyslím nad všetkými členmi mojej sociálnej bubliny, tak sa musím priznať, že v ich správaní takmer vôbec nevidím vzorce, ktoré by ich dokázali diferencovať na dve skupiny na základe príslušnosti k danému pohlaviu. Laicky teda predpokladám, že tento jav je spôsobený tým, že som sa so svojimi priateľmi naučil interagovať takým spôsobom, ktorý nám všetkým vyhovuje.

V praxi to znamená, že spolu riešime predovšetkým tie problémy, pri ktorých je naša gonozómová odlišnosť buď neviditeľná, irelevantná, alebo sociálne výhodná = vzájomne sa dopĺňajúca.

Nemienim však pochybovať, že vo svete existujú aj také problémy, pri ktorých môžeme veľmi jasne vidieť, ako na ne neuveriteľne rôznorodo reagujú muži a ženy. A hoci sa mi to nie vždy veľmi páči, tak s tým nič nenarobím, pretože matka evolúcia je oproti mne o dosť silnejšia (a hlavne vypočítavejšia) kávička.

To, ako odlišne obe pohlavia jednajú, v tomto článku príliš riešiť neplánujem. Chcel by som venovať pozornosť predovšetkým toxicite, ktorá je veľmi špecifická ako pre mužov, tak aj pre ženy. Možno mi mnohí ľudia pri čítaní týchto riadkov budú vyčítať, že som neobjektívny, ale aj napriek tomu si dovolím povedať, že na margo svojej pohlavnej „toxicity“ sú častejšie atakovaní muži ženami, než ženy mužmi. To, či už sú takéto ataky oprávnené, je vec druhá.

Dnes mi napr. udrel do očí tento extravagantný článoček:

Pani Kernová (údajne stúpenkyňa tzv. feministickej geografie) v ňom vysvetľuje, že mužské privilégium môžeme vidieť v mestskej architektonickej kultúre v podobe budov, ktoré majú svojím falickým tvarom evokovať mužský pohlavný orgán.

Áno, je to sila. Ale poďme sa pozrieť na trochu biológie, aby sme zistili, čo mohlo pani Kernovú (a mnohé jej podobné ženy) dohnať k takémuto pohľadu na svet.

Ňo, evolučný rozpad (alebo ak chcete, tak v menej expresívnej forme by sme ho mohli nazvať „vývin“) nášho genofondu zasahuje každú oblasť ľudského života, vrátane toho intelektuálneho. Extrémne prípady toho, kam až tento evolučný jav môže zájsť, nám ukazujú predovšetkým ženy, pretože ženy nie sú od prírody nadané na intelektuálne výkony. Skrátka, nech to znie akokoľvek ofenzívne, ženy = tie hlúpejšie. Ich tvorba vnútorného reakčného modelu na vonkajšie podnety je vo vyššej miere podriadená evolučne starším reakčným modelom a menej tým najmladším, najmä viacerým oblastiam prefrontálneho kortexu.

Reakčné schémy žien preto viac závisia od pocitov a menej od tzv. prediktívnych oblastí mozgu. Z toho dôvodu podobne postihnutým aktérkam nič nebráni v reakčnej schéme typu „maskulinita = zlý jav + dom mi pripomína penis ⇒ architektúra adoruje zlú maskulinitu“. Je to síce extrémne primitívne, ale autorke stačí k vlastnému uspokojeniu dobrý pocit, že odhalila ďalšie nebezpečenstvo vo svojom životnom prostredí. A práve identifikácia rizík patrí medzi evolučne staršie reakčné schémy.

(Keď nejaký čitateľ práve premýšľa nad tým, ako ma atakuje kvôli tomu, že moje vyjadrenie o genofondovom rozpade je dehonestujúce, tak chcem všetkým v prvom rade pripomenúť, že ním nehodlám nikoho urážať. Ja sám som učebnicovým príkladom rozpadu ľudského genofondu, akurát si myslím, že pôsobí v celkom inej oblasti, než je práve inteligencia/emocionalita. Moja inteligencia a emocionálne prežívanie sa nijak extrémne nevymykajú priemeru.)

Agresivita verzus hystéria

Ak by sa ma niekto spýtal na to, aké je typické „toxické“ správanie pre každé jedno pohlavie, tak by som neváhal ani sekundu a povedal by som, že toxická maskulinita sa prejavuje agresivitou a toxická feminita hystériou.

Ako som už povedal, ľudské samce aj samice majú úplne iné reakčné schémy v mozgu. Keďže samce majú geneticky dané súperiť o samice, tak musia byť schopnejšie potláčať vyhodnocovanie rizika. V súperení totiž často riskujú zranenia, alebo dokonca smrť. To znamená, že musia byť agresívnejšie na to, aby prežili. Samice sú zase v snahe o svoje prežitie náchylnejšie na útekové a obranné reakcie a preto sú od prírody hysterickejšie. Častejšie upadajú do zacyklovaného správania, kde podnet z prostredia vyvolá reakciu, vyhodnotenie reakcie nemá dostatočne tlmiaci účinok, preto sa zosilní účinok podnetu, následná reakcia je opäť málo utlmená a nakoniec sa to vystupňuje do nepríčetného stavu, kedy aktérka nie je schopná vnímať akékoľvek podnety z okolia a je v tomto cykle uviaznutá.

Tak či onak, obe pohlavia tu majú z hľadiska evolúcie svoje miesto aj napriek ich deštruktívnym sklonom.

Toto je mužský svet. Bohužiaľ

Takže, keď sme si to takto pekne uzavreli v štýle „muži aj ženy sa často správajú stupídne, pretože to majú geneticky dané“, tak je teda názov tohto článočku i tohto odstavca iba obyčajný clickbait, ktorý chce vytriggerovať čo najviac feministov a feministiek?

Nuž, áno i nie.

Z biológie už vieme, že ženy radšej situácie emocionálne prežívajú a muži nad nimi dumajú. Ženy preto nesnívajú o ďalekých loveckých výpravách ako muži, nesnívajú o vývoji nových technológií, o objavovaní nových území a pod.

A prečo je tomu tak? Zrejme preto, že muži chodili na lov a to v nich vyselektovalo akúsi strategickú funkciu v neokortexe. Ženy sú z tohto hľadiska oveľa praktickejšie a nezaujíma ich ako niečo funguje, ale na čo to je a ako z toho maximalizovať svoj úžitok. Preto sú vždy muži tí, ktorí objavujú nové krajiny, nové postupy a nové ideológie a ženy si ich potom osvoja.

Ale ak hoci aj tá najhysterickejšia a emocionálne nejnestabilnejšia feministka nadáva na mužské pohlavie s tým, že jej vadí toxická maskulinita, nemám dôvod s ňou nesúhlasiť. Agresívni testosterónoví primitívi sú pre mňa osobne naozaj veľký problém. Keď na takto postihnutého jedinca príde amok a nejakým nedopatrením sa v takomto stave konfrontuje so mnou, tak by som si s ním asi neporadil o nič jednoduchšie, ako s nejakou menštruačne-hysterickou chuderou s nadváhou a desatorom odznačikov s popiskom „Volím XY“ napichaných na ruksačiku značky Kånken (na základe mojej starostlivej selekcie priateľov a dôkladnej návštevy strategických geografických polôh sa mi našťastie podarilo vyhnúť obom takýmto extrémnym prípadom).

Problém však vidím v tom, že feministky takéhoto typu (ako aj pani Kernová) nie sú veľmi schopné sebareflexie a niečo ako existenciu „toxickej feminity“ si nedokážu za žiadnu cenu pripustiť.

To je z hľadiska biológie tiež celkom predvídateľný jav. Ak opomenieme, že negatívne škatuľky si nechce pripustiť asi nikto z nás, tak práve ženy sú tie, ktoré k nim môžu mať z evolučných dôvodov väčší odpor, než muži. Muži, nie ženy, totiž zaviedli do kultúry civilizácie koncept cti a s tým súvisiaceho boja o česť.

Civilizácia bola vybudovaná na mužských mozgoch. Preto má určitú štruktúru, ktorá doteraz o niečo viac vyhovovala mužským reakčným štruktúram. A to je dôvod prečo niektoré ženy i muži, snažiaci sa uspieť podkopaním civilizačnej logiky vlastnou emocionalitou, vyzerajú podobne hlúpo, ako pani Kernová.

Teraz najčítanejšie