Nie, nestačí byť pekná a milá. A biela. Je načase prestať deti kŕmiť predsudkami, ak pre ne chceme lepší svet

V jednom z animovaných filmov o Aladinovi a čarovnej lampe mal hlavný hrdina na začiatku rozprávky inú farby pokožky ako na konci. Z chudobného chlapca sa postupne stal bohatý princ, a ako bohatol, tak jeho pokožka bledla.

Z tmavohnedého chudobného Aladina sa postupne, tak, aby si to nikto nevšimol, stal biely bohatý princ.

Lebo princovia sú bieli, zatiaľ čo tí tmavší žijú v biede a chudobe na ulici.

To je len jeden z mnohých predsudkov, ktoré chtiac či nechtiac deťom vtĺkame do hlavy v tých najdôležitejších rokoch ich života, keď si vytvárajú predstavu o svete, do ktorého sa narodili, a v ktorom raz budú ako produktívni dospelí žiť podľa stereotypov, ktoré sa na nich v detstve nalepili.

Nie je to pritom len o rozprávkach, v ktorých Snehulienka ako správna žena varí a upratuje pre sedem pracujúcich malých mužov, ale aj o stigmách, ktoré lepíme príslušníkom iných národností, rás, náboženstiev či sexuálnej orientácie priamo na čelo.

Šírenie hoaxov a nenávisti deťom vytvára predstavu o svete, kde – slovami istého politika – je “biely heterosexuálny muž platiaci dane” lepší a civilizovanejší ako ostatné rasy. Kde kresťanstvo je nadradené islamu či judaizmu a kde rodinu tvorí muž a žena. Radšej nechať deti v detskom domove, ako by si ich mali adoptovať dvaja milujúci otcovia.

Svet, v ktorom vyrastieš

Je to svet, v ktorom sme my, bieli, a tí ostatní. Černošskí migranti znásilňujú biele európske ženy a jedia ich zaživa, moslimovia vyhadzujú všetko okolo seba do vzduchu, homosexuáli sú zvrhlí, Rómovia sú negramotní zneužívači sociálnych benefitov, Číňania šíria koronavírus a židia sa snažia ovládnuť svet.

“Vyrastal som s tým, že čierni sú kultúrne podradení bielym,” povedal raz profesor Johan Heyns, ktorý bol jedným z pilierov apartheidu v Juhoafrickej republike. Presne o tom to celé je. Je to o tom, v akej predstave o svete vyrastieme. Ak nám niekto, či už v rodine, škole, susedstve, rozprávkach, alebo neskôr na sociálnych sieťach čo i len náznakom dáva indície, že správne je byť biely heterosexuálny muž platiaci dane, tak si to kdesi v mozgu budeme niesť po zvyšok života.

Deti by si v prvom rade mali byť od útleho veku vedomé toho, že na svete existuje viacero rôznych kultúr, a že v rámci týchto kultúr ľudia inak vyzerajú, jedia iné jedlo, spievajú iné piesne a inak tancujú. Ak dieťa prvýkrát uvidí černocha alebo moslimskú ženu v prvom stupni na základnej škole a je v šoku, lebo nemalo tušenie, že takí ľudia existujú, tak to nie je v poriadku.

Mali by vyrastať s tým, že všetko je normálne. Nejde tu o akési veľkodušné akceptovanie inakosti, pretože ak niečo akceptujeme, znamená to, že to považujeme za iné, nenormálne. Nejde o to, aby sme deťom začali hovoriť, že iných ľudí rešpektujeme. Ide o to, aby sme o tých ľuďoch prestali hovoriť ako o iných.

Potom, keď vyrastú, bude pre ne celý svet normálny. S každým a všade sa budú cítiť príjemne, a ony samé budú vytvárať krajší svet pre ostatných.

Treba prekopať rozprávky

Rozprávky deťom nenápadne vnucujú nevhodné stereotypy a ukazujú im presne ten svet, v ktorom žiť nechceme. V ktorom sú privilegovaní ľudia vždy bieli, dievčatá musia byť milé a pekné a chlapci musia byť mužní hrdinovia, ktorí sa o tie dievčatá postarajú a dajú na ne pozor. A samozrejme, nikto tam nikdy nemá inú ako heterosexuálnu orientáciu.

Však sú to len rozprávky, nemyslím si, že deti to nechápu, počujem často argument. Nie je to celkom tak. Deti si síce uvedomujú, že nie sú z kráľovskej rodiny, ale tie stereotypy sa im ukladajú kdesi v mozgu. Úplne nenápadne, ale ukladajú sa.

Rozprávky by deti mali čosi naučiť. Čo ich učí Popoluška? Že po smrti mamy sa otec znovu ožení a nechá svoju novú manželku šikanovať svoju dcéru z prvého manželstva? Že princ si vyberie dobré a milé dievča, aj keď mu vlastne nevidí ani do tváre a rozprávajú sa spolu dohromady asi tri minúty? Že šťastná je žena vtedy, keď sa dobre vydá? Čo ešte?

Deti nepotrebujú až takú drámu, ako rozprávky vytvárajú, pretože ony sa ešte len učia, ako funguje tento svet. Potrebujú presný opak. Potrebujú sa cez pekné príbehy naučiť, že ľudí si treba vážiť. Aj svoje okolie a životné prostredie, pretože to teraz skutočne potrebujeme my všetci.

Ekovýchova cez príbehy

Rozprávky by deťom mali zároveň ukázať, že sa musíme starať aj o svoje okolie. Nestačí ich len naučiť, že nemajú hádzať smeti na zem. Treba im napríklad ukázať, že je úplne normálne separovať odpad. Alebo že veci nekupujeme preto, aby sme ich o dva týždne vyhodili, pretože práve nadmerná spotreba je to, čo planétu extrémne ničí.

Podľa správy WWF si za pandémiu koronavírusu môžeme sami práve tým, že sme doteraz ničili planétu. Napríklad veľkým odlesňovaním sme škodili zvieratám žijúcim vo voľnej prírode. COVID-19 nie je jediný vírus, ktorí z nich za posledné desaťročia preskočil na ľudí. A bude ich ešte viac, ak nezačneme k prírode pristupovať zodpovednejšie.

Práve cez rozprávky môžeme deťom toto všetko ukázať. Ako šetríme energiami, redukujeme používanie plastov, zaujímame sa o to, čo je okolo nás. Môžeme im na príbehoch vysvetliť, že nakupovaním second-handového oblečenia sa z nich stávajú superhrdinovia, vďaka ktorým sa znižuje zbytočne nadmerná produkcia a veci, ktoré už raz boli vyrobené, dostávajú novú šancu byť užitočné.

Práve s týmto cieľom vznikla iniciatíva Generácia bez predsudkov, ktorá chce pomôcť vzdelávať v oblasti ľudských práv a udržateľnosti životného prostredia cez rozprávky a príbehy pre deti. Držte nám palce a sledujte nás na Facebooku.