Denník N

Moje koronakrízové obdobie

Uviazla som doma. Som naspäť v mojej detskej izbe. Nie tak celkom, keďže z mojej detskej izby je teraz kuchyňa. Som však späť na mieste činu v rodičovskom dome. Cítim sa čudne. Cítim, že som zlyhala. No a čo? Veď jednotkári sú odsúdení na neúspech v živote, tak som to niekde čítala. Môžem za to, že môj život skončil, keď skončilo moje študentské obdobie? Bola som na výslní na strednej a vysokej škole a môj otec hovorieva, že každý chvíľku ťahá pílku a moje kraľovanie a ťahanie pílky skončilo. No a čo?

Mám tridsať, som naspäť u rodičov, bez práce. Cítim sa ako z klubu tridsiatnikov zo seriálu Gilmore Girls. Ale predsa, keď ti život nadelí citrony, urob si limonádu. No, to asi nikto nedostal tie moje manické citrony, po ktorých sa ku mne pomaly blíži depresívne obdobie a vyplakávam ostošesť. Ano, vyplakávam. Zdá sa vám, že neviem o čom rozprávam, keď o tom takto frivolne píšem. Už raz som sa taká narodila. Ale ako som spomínala predtým, nie vždy vyzeral môj život tak opustene. No, zdá sa, že teraz mám všetky dôvody na to, cítiť sa opustene. A tak vyplakávam teraz mojej psychologičke na skype. Niekedy si z toho všetkého zabudnem poriadne vysmrkať nos a ona musí mať na obrazovke škaredý usmoklený obraz. Čo už. Som veľké smokliace dievčisko. Mala by som popracovať na afirmáciách a mojich cieľoch na najbližšie obdobie. Mala by som pracovať na svojich cudzích jazykoch a nájsť pre môjho psa konečne nejakú dobrú dušu, ktorá by Tima ostrihala, ale namiesto toho iba mrnčím ako umrnčaná Myrta z Harryho Pottera. Značka: Pomooooc.

Práve rozmýšľam, prečo vylúčili z klubu práve dlhé o a nemá na klávesnici zastúpenie. Také nespravodlivé, asi ako moja aktuálna situácia, hovorím si a cítim sa najviac ukrivdene ako to ide. Nuž, ale sama si za to môžem. Naozaj? Neviem, niekedy sa obviňujem a búcham pri tom hlavou o múr. Ano, sem-tam to bolí. No, moja psychologička mi stále opakuje, že za to nemôžem a ja tomu chcem uveriť, no trápia ma výčitky svedomia. Keď som bola na vrchole svojich fyzických a psychických síl, nepotrebovala spánok a cudzie ľutujúce pohľady, zaobchádzala som so svojím zdravím a mojím okolím tak pofidérne. Neviem, či to aj vy tak máte, no ja mám v pamäti len tie negatívne útržky z môjho života, väčšinou si pamätám len vybrané pasáže a neviem, prečo sa mi niektoré dostali do hlavy navždy. Hovorím si však, nič netrvá večne, však ani moje manželstvo neprežilo, ani žiadna kvetina, ktorú mi podarovali, tak hádam neprežijú ani tieto myšlienky. Hovorím si, že keď sa z tohto vypíšem bude to fungovať ako terapia zdarma.

Teraz, keď už mám prácu aj lepšie výhliadky do budúcna sa mi ľahko zdieľa tento text. Ale v období kedy som to písala, bolo všetko inak a tak je blog mierne depresívny. Tento disclaimer mal prísť asi na úvod. :D  

Teraz najčítanejšie