Denník N

O pastorálnej „starostlivosti“ o homosexuálnych ľudí v evanjelickej cirkvi

Odmietavý postoj evanjelickej cirkvi na Slovensku k zrovnoprávneniu gejov a lezieb je už dnes všeobecne známy. Verejne deklarovaný bol napríklad pred referendom za rodinu, tzv. kauzami Pavlús a Prostredník, v príhovore nového generálneho biskupa na novoročnom prijatí u prezidentky, ale aj mlčaním jej vrcholných predstaviteľov, keď sa téma opakovane zneužíva na vytĺkanie politického kapitálu. Ako vyplýva aj z aktuálne zverejneného pastorálneho stanoviska, tento odmietavý postoj sa opiera o „biblické presvedčenie“ o nemorálnosti (hriešnosti) homosexuálneho správania[1]. V praxi sa cirkev s homosexualitou medzi veriacimi vysporiadala prostredníctvom takzvanej pastorácie, ku ktorej sa vyjadruje aj spomínané stanovisko.

Východiskom pastorálneho vedenia homosexuálnych ľudí všeobecne je rozlišovanie medzi homosexuálom, ako človekom s hodnotou, a homosexuálnym správaním, ktoré je nemorálne. Práve nemorálnosť je to, prečo sa cirkev do diskusie o emancipácii diskriminovanej menšiny nehrnie. Naopak, od homosexuálnych ľudí diskriminačným spôsobom vyžaduje dodržiavať celibát. Pred desiatimi rokmi ju odporučili aj mne, keď ako som sa ako bývalý študent a obrátil na vedenie evanjelického gymnázia, aby sa škola venovala aj témam rodovej identity a sexuálnej orientácie. Okrem odmietnutia mojej žiadosti som si vtedy z reakcie zriaďovateľa, biskupského úradu, odniesol ponaučenie, že o postavení LGBT komunity sa v evanjelickej cirkvi otvorene nediskutuje. Aspoň nie s gejom, ktorý je objektom určeným do pastorálnej starostlivosti, nie partnerom do diskusie.

Ak sa predstavitelia cirkvi pýtajú prečo sa gejovia a lezby cítia dotknuto a vyčítajú im hanlivé vyjadrenia na svoju adresu, tak je to práve preto, že v svojej akokoľvek dobre mienenej stratégii starostlivosti hrubým spôsobom redukujú život celej skupiny ľudí na „homosexuálne správanie“, alebo „životý štýl“, čím ignorujú fakt, že v prípade homosexuality ide o vrodený a vôľou, výchovou, či vierou neovplyvniteľný stav sexuálnej preferencie osôb rovnakého pohlavia.[2] Vyžadovanie celibátu ako jediného východiska zo stavu nemorálnosti u ľudí s homosexuálnou orientáciou vychádza z pomýlených názorov, s potenciálne vážnymi dôsledkami pre zdravie a duševný život, čo treba rázne odmietnuť. Naopak, namiesto diskriminácie a stigmatizácie, ktoré to má za následok, by pastorálne vedenie homosexuálov, tak ako heterosexuálov, veriacich ľudí bez rozdielu, malo povzbudzovať k zdravému vzťahu k sebe samému a k zodpovednému životu – aj partnerskému, v súlade s kresťanskými princípmi lásky a vernosti.

To, že to tak dnes nie je, je fakt. To, že evanjelickí farári a farárky, ktorí v súlade so svojím svedomím, verejne vyzývajú k rovnakému zaobchádzaniu bez diskriminácie sú zastrašovaní, je tiež fakt. Aj preto je tak málo tých, ktorí svoj nesúhlas s doterajším spôsobom pastorácie v evanjelickej cirkvi vyjadrujú na cirkevných grémiách, alebo v kázňach. Veľké uznanie preto patrí tým, ktorí nabrali odvahu ozvať sa, a aj pod hrozbou straty zamestnania vyzývajú k diskusii. Napríklad ako bratislavská farárka Anna Polcková, ktorá bola dnes vyzvaná, aby zvážila svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe. Je to dôležité aj preto, že opačné tendencie – stigmatizácia ľudí s homosexuálnou orientáciou odvolávaním sa na tzv. tradičné kresťanské hodnoty u nás, aj v širšom regióne, naberajú na obrátkach. Hystéria okolo ohrozenia rodiny zo strany LGBT loby, bagatelizácia „štvorpercentných“ tém a dehumanizácia sexuálnych menšín je bohužiaľ súčasťou náboženského jazyka a diskurzu časti predstaviteľov cirkví a samozvaných predstaviteľov kresťanskej politiky na Slovensku ako aj v iných štátoch V4. Aj to je dôvodom, pre ktorý je pre mnohých LGBT kresťanov cirkev miestom strachu, bolesti a morálneho opovrhnutia.

Zo zverejeneného stanoviska nemám pocit, že evanjelická cirkev chápe k čomu sa vyjadruje a k čomu svojím postojom prispieva. Platí, že bez ohľadu na to, aký je väčšinový postoj predstaviteľov cirkvi a veriacich, LGBT osoby sú aj dnešní besiedkári/ky, konfirmandi/ky, študenti/ky evanjelických gymnázií, teológovia, farári aj laici, ich deti a rodinní príslušníci. Pokiaľ sa nič v súčasných názoroch na pastorálnu starostlivosť nezmení, bude lepšie ak sa postarajú sami o seba ako ja pred desiatimi rokmi.

[1] https://www.ecav.sk/aktuality/oznamy/pastoralne-stanovisko-k-temam-suvisiacim-so-sexualnou-etikou

[2] https://patarak.blog.sme.sk/c/364131/o-primarnych-a-sekundarnych-homosexualoch-a-extremnych-nazoroch.html

Teraz najčítanejšie