Denník N

O Atatürkovi sa nežartuje!

Ak by ste sa chceli dozvedieť trochu viac o tom, aká krajina je vlastne moderné Turecko, prečítajte si Szabłowského reportáže

Tieto reportáže Witolda Szabłowského, zozbierané v knihe Vrah z mesta marhúľ, vychádzali priebežne v prílohe denníka Gazeta Wyborcza Duży Format. Na príbehoch známych, ale aj úplne obyčajných, neznámych ľudí poodhaľuje tvár dnešného Turecka, ktoré je rozpoltené medzi moderným západom a konzervatívnym východom, liberálnou mládežou miest a silne zakorenenými tradíciami vidieka.

Tvár krajiny plnej paradoxov, kde pracovníci upratujú za svitania pláže, aby turisti náhodou nenatrafili na utopeného utečenca, a kde sa tí istí turisti pozastavujú nad moslimskými plavkyňami v burkinách. Kde natočili tureckú verziu Hviezdnych vojen, ktorá získala renomé najhoršieho filmu všetkých čias, a kde je pre mužov horšia než impotencia už len homosexualita.

V knihe nájdete reportáže na rôznorodé témy, a spoznáte v nich Turecko naozaj z mnohých strán. Z mocensko-politickej, keďže sa dočítate napríklad o Erdoğanovom vzostupe k moci či protestoch v parku Gezi z roku 2013, ale aj zo spoločenskej, kultúrnej, či historickej, a to všetko veľmi čitateľným spôsobom v tom najlepšom štýle poľskej reportážnej školy.

Szabłowski píše napríklad o kurdskom krajčírovi Saddáma Husajna, rozpráva sa s historikom, ktorý ako prvý verejne označil konflikt s Arménmi za genocídu, aj so scenáristkou, ktorá píše turecké seriály a približuje mu preferencie tureckých divákov, v krmičke pod Araratom rozoberá turecko-kurdský konflikt, cestuje do mesta marhúľ, rodného mesta Aliho Ağcu, ktorý strieľal na pápeža, aby spoznal jeho životný príbeh.

O Atatürkovi sa nežartuje!

V reportážach o Turecku nesmie samozrejme chýbať. Na portrét Otca Turkov, Mustafa Kemala Atatürka, narazíte v Turecku takmer všade. Pre Turkov je to nedotknuteľná výnimočná osobnosť, kult, a mnohí dokonca veria, že na nich z neba stále dáva pozor. V mestečku Ardahan sa dokonca organizujú svojské atatürkálie, pri ktorých čakajú, kedy hora vrhne tieň pripomínajúci jeho profil, a oslavujú ho.

Ak sa niekto vyjadrí o Atatürkovi inak ako pozitívne, môže čeliť až obvineniu z jeho urážky a súdnemu procesu – to sa stalo napríklad tureckej novinárke, ktorá napísala knihu o jeho manželke. O tej, hoci bola výnimočnou ženou, sa takmer univerzálne mlčí, pretože sa po dva a polročnom manželstve s Kemalom rozišla, jej listy a denníky sú bezpečne zamknuté v jednej z bánk, a nemajú k nim prístup ani novinári a historici.

Legálna prostitúcia a vraždy zo cti

To, ako Turci vnímajú sexualitu, je téma, ktorej sa dotýkajú viaceré Szabłowského reportáže, pretože aj ňou sú rozdelení medzi tradíciami a dneškom. Asi najsilnejšia z reportáží bola pre mňa tá, v ktorej rozpráva životné príbehy dvoch prostitútok, ale píše aj o tzv. „syndróme obriezky“, či napríklad aj o tom, že pre tureckých mužov je mimoriadne dôležité, aby ich manželka bola do svadby panna.

Lenže sú tu mladí, ktorí spolu žijú vo veľkých mestách, a vtedy ženy často s partnermi proste nespia, lebo sa boja, že si ich už potom nevezmú (čo je často aj pravda). Zašívanie panenskej blany na nemocničných chirurgiách tiež nie je vôbec zriedkavé. Pre mužov je to otázka cti, ktorá má veľmi dlhú tradíciu.

Aj tá sa prejavuje v rozpoltenom svete tureckej každodennosti. Na chudobnom vidieku je česť rodiny pre muža veľmi dôležitá. Na dedinách, kde nie je práca, peniaze, ani budúcnosť, to vnímajú ako to jediné, čo ešte majú. A práve tam sa najviac šíria klebety. Dievča ani nemusí nič spraviť, stačí, že sa o ňom začne šepkať. Na pravde nezáleží, rodina je už pošpinená.

A žena, ktorá to spôsobila, stojí proti stáročnej tradícii zabíjania zo cti. A ak sa rodina vyberie za lepšou budúcnosťou do veľkého mesta, je to ešte horšie. Na dedine sa všetci poznajú a otec ľahko ustráži, čo ženy v jeho rodine robia. V meste však nie, a dcéra zrazu chce nosiť džínsy a ísť do kina. V konečnom dôsledku sú tak najčastejšími obeťami vrážd zo cti tie najodvážnejšie, najviac otvorené ženy. Ani policajti im veľmi nepomôžu, veď tí pochádzajú z toho istého prostredia.

Bosporské mosty

„Samozrejmosťou sú taktiež politici, ktorí postrehli snahu Turecka hľadať spojivá medzi Európou a Áziou. A o tomto Istanbule a takomto Turecku zvykne fúzatý premiér Erdoğan hovoriť ako o moste medzi Západom a Východom. Ale skutočným mostom je dnes ten druhý Istanbul. Aby ste ho preskúmali, musíte opustiť turistické pešie zóny a s nastraženým zrakom sa ponoriť do bočných uličiek. Vtedy si všimnete Afričanov, ktorí z posledných síl ťahajú vozíky naložené starým železom. Číňanov, ktorí niekde v pivnici krájajú uhorky do kebabov. Indov s nemiznúcimi kruhmi pod očami predávajúcich falošné parfumy. Znášajú ten psí život, lebo snívajú o Európe. (…) Títo ľudia uviazli na moste, o ktorom tak rád rozpráva turecký premiér. Nikto sa ani nepokúša spočítať, koľko ich tu býva. Vedci špekulujú, že každý rok prejde istanbulským očistcom pol milióna až dva milióny utečencov.“

Vďaka týmto reportážam sa na Turecko budete pozerať inak ako predtým. Je to komplikovaná krajina, kde alkohol prekáža, ale prostitútky nie, kde sa utečenci snažia dostať cez turecko-grécku hranicu, zatiaľ čo turisti sa slnia na plážach päťhviezdičkových hotelov, a Witoldovi Szabłowskému sa ju podarilo predstaviť výborne.

– – –

Witold Szabłowski – Vrah z mesta marhúľ (Absynt 2017, preložil Juraj Koudela)

Teraz najčítanejšie