Prečo by ani veriaci konzervatívec nemal podporiť protipotratový zákon Anny Záborskej [analýza]

Kresťanská únia – mačka vo vreci, ktoré na svojom chrbte do parlamentu vynieslo ‚protikorupčné hnutie‘ OĽaNO

Kresťanská únia je politický subjekt alebo skôr frakcia, ktorá sa do parlamentu dostala spolu s hnutím OĽaNO. Pred voľbami bola táto časť spoločnej kandidátky postavenej Igorom Matovičom relatívne tichým kútom, ktorý sa v mediálnom šume okolo Matovičovho populizmu až tak nevynímal.

Oveľa častejšie v éteri zaznievali protikorupčné heslá, marketingové výlety na Francúzsku rivéru, plány bojovať s mafiou a podobné megalomanské parády, takže tých zopár ľudí, ktorí sa na kandidátku dostali z kresťanskej komunity, spoločenstiev veriacich a z duchovných obnov, ostalo v úzadí pred mediálnou pozornosťou, ktorú na seba strhávala osoba Igora Matoviča.

Prítomnosťou týchto ľudí na kandidátke OĽaNO sa zaoberali zväčša ľudia z veriacej komunity, pričom mnohí ich plánovali voliť práve pre ich verejne známu príslušnosť ku kresťanskej dimenzii Slovenska. Aj touto komunitou však predtým otriasli určité škandály, ktoré ale zostali na periférii mediálneho záujmu.

Anna Záborská, vedúca KÚ, v skutočnosti pochádza z Kresťansko-demokratického hnutia (KDH). Je dokonca dcérou doktora Antona Neuwirtha, jedného z najvýznamnejších politikov predošlej generácie KDH a disidenta proti komunistickému režimu na Slovensku. Pre rôzne mocenské konflitky sa však rozhodla opustiť KDH pred poslednými eurovoľbami. Mala totiž ambíciu dostať sa do europarlamentu, ale KDH ju požiadalo, aby kandidovala do slovenského parlamentu, pretože do toho európskeho si už zvolilo iných kandidátov. Po týchto nezhodách opustila KDH a založila svoju ‚Kresťanskú úniu‘, s ktorou do europarlamentu aj v roku 2019 kandidovala, ako mala od začiatku v úmysle. Do europarlamentu vtedy nebola zvolená.

Spolu s ňou výrazne rezonujú v politickej frakcii KÚ ešte mená Richarda Vašečku a Branislava Škripeka.

Richard Vašečka je v laických kresťanských kruhoch známym a relatívne uznávaným lektorom, ktorý sa špecializuje na duchovnú náuku o rodine na istý manažérsky rozmer evanjelizačnej činnosti. Do KÚ sa dostal za zvláštnych okolností, ktoré do určitej miery súvisia s Igorom Matovičom. Vašečka bol pôvodne poslancom OĽaNO, ktorého do parlamentu pôvodne dostal práve Igor Matovič. Po určitej dobe však opustil hnutie a vstúpil do KDH, kde sa uchádzal priamo o post predsedu. Republiková rada KDH však v roku 2018 za predsedu zvolila Alojza Hlinu, a teda Vašečkova ambícia prebrať moc v Kresťansko-demokratickom hnutí zostala nenaplnená. Po tejto prehre v súťaži o post predsedu sa Vašečka vyjadril, že v KDH zostáva ako radový člen a pomôže budovať kresťanskú demokraciu na Slovensku. Vašečka však napriek svojim predošlým slovám krátko na to KDH úplne opustil a prešiel k Anne Záborskej.

Tretím menom, ktoré je v kresťanskej komunite známe, je Branislav Škripek, aktuálne najmenej aktívny zo známych politikov KÚ, a má podobnú históriu. Pôvodne poslanec a neskôr europoslanec za OĽaNO, ktorý sa po ostrom konflikte s Matovičom a jeho hnutím rozhodol, že odíde k Anne Záborskej. Konflikt medzi Škripekom a Matovičom bol svojho času aj mediálne zaujímavý, ale taktiež ho pohltili nespočetné korupčné a kriminálne kauzy predošlej vlády.

14. júla sa v parlamente 81 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zhodlo, že zákon predkladaný kruhom Anny Záborskej postúpi do druhého čítania.

(V tejto chvíli je dôležité poznamenať, že ten zákon ešte nemá istotu, že nadodubne aj platnosť. Na to by musel úspešne prejsť aj druhým čítaním na pôde parlamentu, a odtiaľ by smeroval na stôl prezidentky.)

Po parlamentných voľbách v roku 2020 sa Slovensko prebudilo do situácie, ktorá tu ešte nebola.

Terajší slovenský parlament z veľkej časti ovládli konzervatívne sily (alebo aspoň tí, ktorí sa na konzervatívcov hrajú).

V koalícii OĽaNO, Sme-rodina, Za ľudí a SaS je takzvaných konzervatívnych hlasov de facto väčšina. Tieto hlasy sa stretávajú v hodnotových otázkach a zväčša si udržiavajú aj demokratický status.

Okrem nich sú však v parlamente aj poslanci strany Kotlebovci-ĽSNS a poslanci SMERu, pričom obidve tieto strany sa v minulosti pokúšali hrať sa na konzervatívcov. Kotlebovci dokonca podporili návrhy na obmedzenie potratového práva i prostredníctvom médií. Okrem nich však v parlamente možno nájsť i trojčlennú skupinku okolo Štefana Kuffu, brata kňaza Mariána Kuffu, ktorý je taktiež mediálne známy pre svoje rôzne vystúpenia, ktorými adresoval (nielen) hodnotové otázky.

Poslanci zo všetkých týchto strán hlasovali ‚ZA‘ podporu návrhu zákona Anny Záborskej, a tak sa našlo 81 hlasov.

Hnutie za ochranu nenarodených detí je legitímnym politickým smerovaním, ktoré je absolútne v súlade so spoločenskou etikou

Pre pochopenie situácie je dôležité brať do úvahy celý kontext spoločenskej diskusie, ktorá na Slovensku prebieha už pádu predošlého režimu.

Významnou politickou frakciou, ktorá stála pri vzniku Slovenskej republiky v roku 1993, bolo totiž hnutie slovenských kresťanov, ktoré sa z veľkej časti zjednotilo pod taktovkou KDH a až do roku 2016 pôsobilo aj na pôde parlamentu SR. Títo ľudia boli zväčša bývalými disidentmi, členmi tajnej Cirkvi, laickými misionármi či inými aktivistami zo sféry laického duchovného života. Hodnotami sa približovali klasickým kresťansko-demokratickým hnutiam svetových demokracií, aké vtedy bolo možné vidieť v Rakúsku, Nemecku alebo v Spojených štátoch amerických.

Debata o práve na potrat, jeho etickosti a formách bola v tom čase už stará niekoľko desaťročí, aj keď k nám sa v tejto podobe dostala vlastne až okolo roku 1990.

Celosvetové hnutia za práva žien (ktoré by sa v istom zmysle slova mohli zjednocovať pod vlajkou umierneného feminizmu) a sekulárne politické sily, ktoré odmietali vplyvy náboženstiev a cirkví na chod štátu, sa zhodli vo svojom postoji, že nejaká forma práva na potrat by mala byť povolená. Túto iniciatívu zaštítila aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO).

V určitej pozícii odporu proti nim stoja konzervatívne politické sily, občianske združenia, demograficky orientované spoločnosti, náboženstvá a cirkvi, ktoré dokonca dopĺňa i minimálne jedno krídlo feministiek – Feministky za život (Feminists for life). Toto názorové spektrum zastáva postoj, že každé tehotenstvo (alebo minimálne drvivá väčšina tehotenstiev) je pre ľudstvo hodnotná, ekonomicky i sociálne žiadúca, z hľadiska ľudskej spoločnosti environmentálne potrebná a náboženstvá k tomuto výkladu dodávajú i predpoklad, že i nenarodené deti sú nositeľmi posvätnej duše, a teda sú i plnohodnotnými ľuďmi z mystického pohľadu.

Aj z týchto dôvodov je možné povedať, že spoločenská diskusia o umelých potratoch vo svete prebieha už minimálne sto rokov, pričom na Slovensku táto diskusia prebieha bezpečne minimálne tridsať rokov.

Anna Záborská – autorka novej stratégie, ktorá obmedzenie potratov podpláca cez ‚pomoc ženám‘

V čase, keď sa nová vláda na začiatku marca začala črtať, sa ozývali hlasy, že hodnotové otázky nebudú hnacou silou koalície. Neprešlo však ani 100 dní novej vlády, keď sa tieto scenáre objavili prvýkrát. V tejto chvíli sú v parlamente už štyri rôzne návrhy na obmedzenie práva na potrat.

Ten, ktorý má najväčšiu šancu uspieť, je dielom Kresťanskej únie, duchovne orientovanej frakcie OĽaNO.

Napriek tomu, že i ja sám verím, že potraty sú samy o sebe zlá vec a treba o nich uvažovať ako o probléme, zákon Anny Záborskej nemôžem občiansky podporiť a ani ho nemôžem považovať za snahu o posun k lepšiemu.

 

1) Problém so zberom informácií o matkách

Podľa tohto zákona by mala byť každá žiadateľka o interupciu nútená vypísať anonymný dotazník, ktorý by sa zaujímal o jej súkromie. Napríklad o jej sexuálny život, osobný kontext a o mnohé ďalšie veci, ktoré svojou povahou absolútne nemajú ako pomôcť k ochrane detí, a už vôbec nie k ochrane matiek.

Slovenská republika už niektoré dáta zbiera a robí to spôsobom, ktorý je pre zákonodarcov a štatistické účely viac ako dostačujúci, ale zákonodarcovia na základe týchto údajov ani doteraz nič užitočné nerobili.

Napríklad vieme, že na Slovensku na umelý potrat chodia najčastejšie ženy, ktoré už jedno alebo viac detí majú a vychovávajú.

To nám naznačuje, že nemajú problém s materstvom ako takým, ale za ich rozhodnutím ísť na potrat stoja iné dôvody – napríklad finančné, sociálne alebo rodinné.

Samotný počet interrupcií, ktoré podstúpili Slovenky, sa od roku 2008 do roku 2019 znížil o asi 40% bez toho, aby bol takýto zákon prijatý.

Počet interrupcií na Slovensku dlhodobo klesá. Tento pokles sa korelujúcim spôsobom vyvíja podľa viacerých faktorov, medzi nimi je aj zlepšujúca sa životná úroveň obyvateľstva.

Všetky slovenské úrady vnímajú, s akými problémami sa slovenské rodiny potýkajú, a nepotrebujú viac intímnych informácií od žien, ktoré zvažujú potrat, potrebujú viac systémových riešení, ktoré by dokázali ošetriť terajšie nedostatky a predísť budúcim.

Krátka ilustrácia informácií, ktoré všetci máme, ale nič sme s nimi nerobili:

Na Slovensku máme už niekoľko rokov nedostatočný počet novorodencov a naša populácia starne, no i napriek tomu máme nedostatok škôlok pre naše deti. Ako je možné, že má tento štát primálo detí, ale ani tomu málo nedokáže poskytnúť optimálne možnosti na predprimárne vzdelávanie?

Pre väčšinu slovenských rodín je finančne nemožné, aby si mohli dovoliť platiť jasle pre svoje batoľatá. Tento štát teda vie, že mladé rodiny a rodiny s deťmi majú problém prežiť, ale nedáva im ani vhodnú výšku rodičovského príspevku, ani im nevytvára možnosť umiestniť deti do jaslí.

Slovenské deti majú problém vysúdiť si výživné od svojich rodičov a súdne konania môžu trvať aj dlhšie ako rok. Za ten čas, kým sa súdne konanie odohráva, môžu tieto deti pokojne hladovať, pretože niet mechanizmu na ich ochranu.

Zdravotne znevýhodnené deti si nevedia nájsť ani jasle, ani škôlky, ani pedagogických asistentov do obyčajných škôl. Väčšina detí s postihnutým, ktoré by pokojne mohli pracovať, nakoniec končí na invalidnom dôchodku, pretože sa inak v tomto štáte nedá. O tomto probléme sa informuje už desaťročia.

Asi tretina bezdomovcov v Bratislave bola vychovaná v detských domovoch – matky nešli na potrat, ale nedokázali ich ani vychovať. Štát pri nich absolútne zlyhal a nedokázal im pomôcť. Každé obmedzenie potratov, ktoré so sebou neprináša systém riešení na sprievodné problémy, bude len prehlbovať tento druh katastrof.

Naozaj teraz potrebujeme viac INTÍMNYCH informácií o sexuálnych životoch žien, aby sme niekomu mohli pomôcť?

Čo by sme s týmito informáciami asi robili, keď nič nerobíme ani s tými, ktoré už tridsať rokov zbierame a absolútne na ich základe nevieme konať?

 

2) Problém so zmenou času zo 48 na 96 hodín a s ostatnými opatreniami, ktoré nemajú žiadne opodstatnenie

Žena, ktorá sa rozhoduje, či ísť na potrat, sa tak pravdepodobne rozhoduje od momentu, kedy zistila, že je tehotná. Tušiť to mohla už od momentu, keď sa jej omeškala menštruácia, overiť si to mohla testom alebo vyšetrením o čosi neskôr.

Jej posledná menštruácia je významným faktorom, podľa ktorého sa môže určiť, v ktorom je mesiaci. Ak si zovšeobecníme pravidlá, približne od času poslednej menštruácie sa odvíja lehota, v ktorej by ešte stihla ísť na potrat podľa terajšej legislatívy.

Inými slovami – žiadateľka nad tým mohla premýšľať už niekoľko dní alebo týždňov, kým o interrupciu požiadala.

Prehrala si v hlave všetky scenáre, všetky procesy a všetky dôsledky, na ktoré bola schopná prísť.

Prečo presne je dôležité, aby sme to rozhodvanie od žiadosti po zákrok predlžovali zo 48 hodín na 96 hodín?

Čo presne sa tým zmení k lepšiemu?

Existujú zahraničné štúdie, ktoré jednoznačne dokazujú, že takéto inštitucionálne zásahy absolútne nemajú vplyv na počet umelých potratov v krajine, a teda je absolútne zbytočné a neprospešné, aby sme takéto opatrenia prijímali.

Tento bod zákona má asi rovnaký význam, ako keby žiadateľke o potrat naordinovali, aby pred zákrokom urobila 100 drepov.

Nemá to žiaden iný praktický cieľ, len žiadateľke znepríjemniť celú túto už bez tak traumatizujúcu skúsenosť.

Tento spôsob myslenia ešte nikdy nikoho nezachránil.

Ako kresťan sa nemôžem stotožniť s návrhom, ktorý neprináša nič dobré, len prehlbuje traumu.

 

3) Problém s poučeniami a medicínskymi informáciámi vyhotovenými občianskymi združenami a cirkvami

Súčasťou zákona je aj návrh, aby informačné materiály poučujúce o potratoch a ich dôsledkoch mohli vytvárať aj občianske združenia, civilné organizácie či cirkvi.

Ktoré združenia a za akých okolností by mohli tieto materiály vydávať?

Mohli by ich vydávať naši dekanátni miništranti, ktorým občas hrávam na gitare pri opekačkách?

Mohli by tieto združenia vydávať aj brožúrku k operáciám srdca, k transplantáciám obličiek a k rizikám kombinovania ibuprofenu s liekmi na zrážanlivosť krvi?

Rozhodne súhlasím, že každý jednotlivec a každá organizácia má právo vydávať literatúru, a tým spôsobom sa snažiť o vzdelávanie a o zlepšovanie spoločenskej situácie.

Zároveň ako vedecký pracovník absolútne odmietam, aby do odborno-legislatívneho prostredia zasahovali neodborní autori a organizácie, ktoré si svojou činnosťou mienia sledovať vlastné ciele – aj keby som s tými cieľmi i ja sám bytostne súhlasil.

Odporúčam všetkým organizáciám, aby takéto materiály postovali na svojich webových stránkach a na sociálnych sieťach, dokonca si ich rád prečítam, avšak absolútne nemôžem súhlasiť, aby sa takéto materiály objavovali napríklad v ambulanciách alebo na klinikách, či v nemocniciach, kde by mohli pôsobiť ako odborná literatúra s autoritou akademickej obce.

 

4) Problém s kupovaním si hlasov cez peňažné príspevky a divadlo sociálneho cítenia

Pani Záborská vo svojom návrhu prináša aj ponuku finančného štipendia pre tehotné ženy od štvrtého mesiaca, a potom vyšší príspevok na dieťa, keď sa narodí. Pre vážne postihnuté dieťa dokonca štvornásobný finančný príspevok.

Túto iniciatívu do určitej miery chválim. Pokojne deťom dajme všetky peniaze.

(Aj keď v prípade toho postihnutého dieťaťa – dostane pár tisíc eur, a potom čo? Mama mu za tie peniaze kúpi polohovateľnú posteľ, a tým je po peniazoch. Nebolo by lepšie uvažovať, ako tomu dieťaťu zabezpečiť zázemie, až kým sa o seba nebude môcť postarať samo?)

Otázkou je, prečo tento návrh umiestnila do NOVELY ZÁKONA O UMELEJ INTERRUPCII.

Totiž, tieto zmeny, ktoré by naozaj mohli pomôcť, môžu prejsť iba vtedy, ak by prešla aj celá spŕška tých ostatných vecí, ktoré v tom zákone sú a ktoré pravdepodobne nebudú mať žiaden pozitívny vplyv.

V praxi to znamená, že kruh okolo pani Záborskej podpláca ostatných poslancov, aby za tento zákon hlasovali z čisto finančných dôvodov voči týmto rodinám.

Ak by pani Záborská naozaj chcela pomôcť rodinám, tak by tieto finančné príspevky navrhla zvlášť, tak, aby mohli byť prijaté samy o sebe – bez toho, aby boli zaťažené návrhom o potratoch.

V skutočnosti tu podľa mňa vôbec nejde o snahu komukoľvek pomôcť. Peniaze pre mladé rodiny (a rodiny chorých detí) sú len vyjednávacím artiklom v tejto hlúpej a ponižujúcej politike, do ktorej sa Kresťanská únia pustila.

 

5) Problém s obmedzovaním práv chudobných a zúfalých ľudí, ale nie bohatých a nezodpovedných ľudí

Predstavme si, že by tento návrh zákona prešiel.

Pre ľudí z chudobnejších pomerov, ktorí sú práve tými, čo najviac trpia finančnou núdzou a pravdepodobne najčastejšie zvažujú interrupciu z týchto dôvodov, sa situácia absolútne zmení. Nové obštrukcie, nové problémy, nové procesy.

V tomto prípade hovoríme práve o tých ženách, ktoré už rodinu majú a vychovávajú, ale rozhodnú sa ísť na potrat preto, že si existenčne nemôžu dovoliť ďalšie dieťa. Pre túto časť populácie sa situácia výrazne zhorší.

Pre ľudí, ktorí žijú v bohatších častiach Slovenska a môžu si dovoliť napríklad vycestovať do Čiech, Rakúska alebo niekam inam, sa situácia však výrazne nezmení. Len by sa náklady na interrupciu mohli zvýšiť o cestovné.

Rovnako je to napríklad v prípade mužov, ktorí si aj cez svoje finančné zázemie hľadajú príležitostné vzťahy – poslať ženu na potrat s neželaným a nečakaným dieťaťom nie je problém, ak ide len o peniaze.

V konečnom dôsledku je tento zákon absolútnym opakom sociálneho cítenia, pretože v praxi naozaj sťažuje situáciu len chudobným ľuďom, ktorí majú pred sebou ešte väčšie dilemy a na chrbtoch ešte väčšie mlynské kamene – alebo pôjdu na potrat, čo obsahuje ešte horšie reálie novej legislatívy, alebo prijmú významnú finančnú záťaž vyplývajúcu z ďalšieho dieťaťa, pričom štát im nemá ochotu pomáhať.

Pre bohatých sa situácia nezmenila, chudobným sa len zhoršila.

Naozaj sa pani Záborská tvári, že tento zákon POMÁHA ženám?

V čom presne im okrem zanedbateľného finačného príspevku pomáha?

Pomoc, ktorú túto zákon predstavuje, absolútne nevyvažuje hodnota problémov, ktoré tento zákon vytvára alebo posilňuje.

 

6) Problém s dvomi lekárskymi názormi

Znovu. Chudobná žena z malej dedinky, ktorá je zo všetkých strán vzdialená 40km od najbližšej kliniky, zisťuje, že má veľký problém absolvovať vyšetrenia dvakrát.

To sú dve voľná z práce. Dvakrát cestovné. Dvakrát musí nechať svoje obvyklé povinnosti.

Ak by náhodou chcela svoj motív ísť na potrat zatajiť pred násilným mužom, je to pre ňu ešte oveľa náročnejšie.

Komu tento krok pomáha?

Je to len ďalšia obštrukcia a ďalšie predlžovanie všetkých lehôt, ktoré musí žena pretrpieť počas celej tejto skúsenosti.

Naozaj by som chcel vedieť, či sa nájde jeden jediný človek, ktorý si myslí, že toto opatrenie naozaj môže zachrániť čo i len jediný život.

 

7) Problém s rozložením parlamentu – ZA tento zákon zahlasovalo len 20 žien

Len 21% poslancov NRSR sú ženy.

ZA hlasovalo 81 zo 132 prítomných poslancov, ale len 20 z podporujúcich hlasov tomuto zákonu dali ženy (rátal som ich ručne zo zverejnených výsledkov hlasovania).

Na Slovensku žije asi dva milióny osemstotisíc žien (2 800 000).

Za zmenu týchto pravidiel hlasovalo dvadsať žien (20).

(To znamená, že ZA podporu tomuto zákonu, ktorý inštitucionálne zasahuje iba ženské životy, hlasovala na Slovensku iba jedna zo stoštyridsaťtisíc žien.)

Je týchto dvadsať žien a ich priemerné osobné nastavenie, priemerný vek a priemerná skúsenosť so životom dostačujúcou vzorkou na to, aby mohli reprezentovať ženy zo všetkých kontextov na Slovensku?

Vedia si títo hlasujúci predstaviť, ako slovenské ženy žijú? Vedia si predstaviť, aké majú skúsenosti so vzťahmi? Ako vyzerajú ich domácnosti?

Na Slovensku je momentálne 79 okresov, v ktorých žije dva milióny osemsto tisíc žien. Za inštitucionálny zásah do ich životov práve hlasuje 20 žien, ktorých životné podmienky jednoducho nemôžu reflektovať všetky reálie životov domácností po celom Slovensku, vo všetkých sociálnych vrstvách a vo všetkých kontextoch.

Okrem toho ZA hlasovalo asi šesťdesiat dobre zarabájúcich mužov.

 

8) Problém so zákazom šírenia informácií o možnosti umelej interrupcie

Tento problém je len podčiarknutím paradoxu celého tohto zákona.

Predkladatelia sa tvária, že chcú pomáhať ženám a zachraňovať životy, ale ich zákon reálne dáva autoritu civilným organizáciám školiť žiadateľky o potrat cez ich vlastné materiály, ale odborné medicínske kliniky by už nemohli prezentovať pravdivé informácie na svojich portáloch, aby to nevyzeralo ako reklama.

Čo je to vlastne reklama na potrat?

Priznám sa, že mám vyštudovanú žurnalistiku, a teraz pôsobím ako doktorand na katedre marketingu. Marketérstvo je môj chlieb. Nikdy v živote som nenarazil na reklamu na potrat, a to sa aktívne ponáram do špiny internetovej reklamy každý deň posledných sedem rokov svojho života.

Kto by vôbec tieto prípady šírenia informácií a reklám posudzoval?

Rada pre reklamu, ktorá posudzuje napríklad reklamy na čokoládu?

Toto je len ďalší dodatok, ktorý jasne ukazuje, ako málo v skutočnosti predkladateľom záleží na dobre ktorejkoľvek ženy a ktoréhokoľvek plodu, o ktorých by mal tento zákon pojednávať.

Marketing na potraty neexistuje.

Celá táto tragédia s návrhom pani Záborskej však rozhodne marketingom je – a to priamo nevhodným druhom politického marketingu.

 

9) Problém s neschopnosťou predkladateľov zamyslieť sa nad širším kontextom problematiky

Tento text píšem ako praktizujúci katolík, ktorý pravidelne chodí do kostola a pristupuje k sviatostiam.

Som však i občan, som i vedecký pracovník, som i učiteľ, som i syn, v budúcnosti by som chcel byť i rodičom.

Situácia, v ktorej sa nachádzame, je pre mňa len zvláštnou zmesou nevhodných vtipov, ktoré by sa na území parlamentu nikdy nemali riešiť.

Chvíľka pre jednoduchších a vymyslený príbeh, ktorý ilustruje celú túto situáciu:

Celú túto situáciu skúsim zjednodušiť tak, ako by som ju vysvetľovať svojim študentom.

Chvíľku nehovorme o potratoch, hovorme o porušovaní maximálnej povolenej rýchlosti pri ceste autom.

Priznám sa vám, milí čitatelia, že veľmi nerád (veľmi) porušujem rýchlosť, keď šoférujem. V obci však niekedy chodím rýchlosťou 52km/h, mimo obce chodím rýchlosťou 94km/h, na diaľnici chodím rýchlosťou 134/km za hodinu. Keď sa ponáhľam, niekedy sa spolieham na to, že mi to takto ešte prejde.

Raz som však na diaľnici zistil, že ma veľmi bolí brucho, pretože som asi čosi pokazené zjedol. Potreboval som čím skôr nájsť toaletu, pretože hrozila katastrofa.

Pri všetkej tej bolesti, strese, studenom pote a všetkom tom zlom, čo som v tej chvíli riešil, som si neuvedomil, že som riadne dupol na plyn.

Odrazu som na diaľnici šiel rýchlosťou 150km/h, čo by ma za obvyklých podmienok celkom vydesilo, ale v tej chvíli som mal skrátka veľmi naliehavý problém, a tak som maximálnu povolenú rýchlosť neriešil.

Na moju smolu, práve na ceste stál stacionárny radar a boli v ňom dvaja policajti – kapitánka Anna Záborská a major Richard Vašečka.

Všimli si, že idem prirýchlo, a to sa im nepáčilo, pretože zbytočne rýchla jazda je sama o sebe veľmi zlá a v rozumnej demokratickej spoločnosti by sa nikdy nemala stávať.

Rozhodli sa preto, že začnú lobovať za zákon, ktorým sa ešte zvýši pokuta za rýchlu jazdu.

Pretože videli problém len v tom, že som šiel rýchlo.

Nevideli, že ja som vôbec nechcel ísť rýchlo, že som sa veľmi trápil a že za iných okolností by som si to nikdy nedovolil, dokonca by som na to ani len nepomyslel.

Nuž, aj keby v tej chvíli bola pokuta za rýchlosť tisíc eur, aj keby mi mali zobrať vodičák, aj tak by som sa ponáhľal. Mal som totiž oveľa naliehavejší problém, ktorý bolo potrebné neodkladne riešiť. Zákon, predpis alebo iné.

 

Rovnako je to s obmedzovaním potratových a reprodukčných práv. Ak vidíme problém len v tom, že potraty sa dejú, a to je zlé, a preto ich treba zakázať, sme obmedzení a hlúpi a je otázne, či vôbec patríme na miesta tých, ktorí vytvárajú zákony.

Ak je žena naozaj zúfalá a ak sa naozaj zamýšľa nad tým, ako sa vyhnúť tehotenstvu, obmedzenia, zákazy, tresty alebo ponižovanie, nič z tohto pre ňu nebude dôležité, lebo ani pre vodiča, ktorý na diaľnici dostane črevné problémy, odrazu už predpisy nie sú priorita – priorita je okamžité riešenie tej najväčšej krízy.

Z celosvetových štúdií vyplýva, že v krajinách, kde sú potraty obmedzené alebo zakázané nevhodnými spôsobmi, rastú počty tehotných žien, ktoré spáchali samovraždu. Aj to je cesta, ako sa vyhnúť neželanému materstvu.

Pri obmedzení týchto práv takisto vzniká čierny trh s domáckymi potratovými prostriedkami – niektoré ženy vypijú ortuť, čo ich zraní a poškodí pokojne aj na celý život, niektoré si nájdu len akéhosi ‚Joža s nožom‘, ktorý si z potratu urobí úspešný StartUp. Tí bohatí si to skrátka len vybavia vo Viedni, ktorá je od Bratislavy len hodinku a pol autíčkom.

Naozaj tento zákon niekomu pomôže?

Či je tento kontext dostačujúci na prijatie amatérsky napísaného zákona, v ktorom nie je ani štipka súcitu, zdravého rozumu či odbornosti, to nech každý posúdi sám.

Ja to posudzujem z pohľadu katolíka, demokrata, občana, učiteľa, syna, partnera…

a nikdy by to u mňa podporu nezískalo.