Joch verzus Rozum: Ide to aj bez facky!

Ilustračný obrázok, fotokoláž „facka nie je v poriadku“

Skutočne! Ide to aj bez kriku a bez faciek! Je to jednoduché ako facka :-). Nasledujúci krátky článok môže byť zaujímavý nielen pre pána Jocha, ale hlavne pre rodičov, ktorí túžia byť k svojim deťom dobrí, láskaví, no v stresových situáciách nenachádzajú iné riešenie, ako výprask a krik. Ako sa postaviť k stresovým situáciám? Riešenie nájdete v článku.

Nedávno vyšiel na Denníku N rozhovor Roman Joch: Facka v rodine je v poriadku, ak chcete predísť katastrofe, nie ako výchova či trest

Čo hovorí Roman Joch

Aby som nezmenil celkový kontext a význam výpovede parafrázovaním, dovolím si z článku úryvok citovať:

novinár: Na začiatok si povedzme, či je v poriadku, ak v rodine niekedy padne facka.
Joch: Áno.
novinár: Kedy?
Joch: Keď je dieťa veľmi neposlušné, robí niečo, čo môže byť veľmi sebadeštruktívne – napríklad sa tlačí k sporáku, kde niečo vrie, slovo mamičky ho nezastaví, chce sa pozrieť do hrnca a hrozí, že ho prevrhne na seba –, v takom prípade, aby som si získal pozornosť toho dieťaťa, mu dám facku, na zadok, prípadne po ruke. Nie preto, že k tomu dieťaťu mám nenávisť, ale práve preto, že ho milujem a chcem zabrániť katastrofe, tragédii a v tom momente neviem, ktorý miernejší presvedčovací prostriedok si dokáže získať pozornosť dieťaťa rútiaceho sa do priepasti.
novinár: Sú fyzické tresty pre deti vhodným výchovným prostriedkom?
Joch: To si nemyslím. My s manželkou svoje deti nebijeme a nepoužívame fyzické tresty. V niektorých prípadoch sú však prijateľné. Moja manželka často v diskusiách používala jeden príklad. Matka drží na jednej ruke jedno dieťa, druhou rukou druhé dieťa a tretie dieťa jej beží do križovatky a nevšimne si červenú.
Novinár: V takej chvíli to dieťa asi bude zachraňovať.
Joch: Presne tak, aby nevletelo pod auto, môže ho aj udrieť. Ale v tomto prípade je podľa mňa jedna na zadok vhodná aj ako trest.

A čo na to Rozum

Ako ktorý :-). Asi väčšina čitateľov s Romanom Jochom v mnohom súhlasí. Je to taká tradičná, zažitá predstava o výchove. Aj ja by som kedysi súhlasil. Veď sem tam jedna výchovná v takýchto extrémnych situáciách nemôže byť na škodu. Alebo áno?

Predstavme si situáciu, že nám dieťa nekontrolovane vybehne na cestu a my vidíme rútiace sa auto. Máme sekundy, aby sme to dieťa zachránili. Premrháme ich na facku? Pribehneme za dieťaťom na cestu a vystrelíme ho fackou do bezpečia ako loptičku tenisovou raketou? Určite nie. Sme v strese, skričíme na dieťa, rozbehneme sa za ním, schmatneme ho a odtiahneme na bok. Ak sme v skutočne riskantnej stresovej situácii, vbehneme na cestu medzi auto a dieťa a ukážeme vodičovi vypleštenými očami rukami nohami, aby zastal. Radšej nech to schytáme my, ako naše dieťa. Čo potom? Facka? Po zadku, ako odporúča Joch?

Čo na to rozum? Našim cieľom je to, aby sa to už nezopakovalo. Nikdy. Veď predsa naše dieťa ľúbime. Ak dieťaťu dáme facku, či po zadku, jeho strach sa nespojí s cestou, ale s nami. Bude obozretné, keď bude s nami, lebo sa bude báť nás a trestu. Alebo bude naopak trucovité, pretože náš prístup v dietati vyvolá odpor. A bude obozretné aj osamote? Truc je oveľa pravdepodobnejší. Čo s tým? V psychológii existuje pojem empatického zrkadlenia. Zrkadlenie emócií je základným prejavom empatie. Ak si niekto pri nás zívne, aj nás ťahá na zívnutie. Ak na nás niekto kričí, aj v nás to rozvibruje zlosť a odpor. Ak je niekto usmiaty aj nás to rozveselí. Ak niekto plače, vzbudí to v nás ľútosť a súcit. Toto sú normálne prirodzené empatické reakcie, ale len ak nám samým v detstve naše empatické reakcie výchova (prostredie) nedeformovala. Túto vlastnosť, schopnosť empatického zrkadlenia emócií, máme nielen my ľudia, ale prakticky všetky cicavce (a nielen cicavce). Ak na dieťa kričíme, či dáme mu facku, cítime vtedy zlosť. V našom dieťati vyvolávame tri emócie. Strach, zlosť a odpor. Navrch toho aj poníženie a bolesť. A všetky tieto emócie sú adresované nám. Z nás má dieťa strach nie z cesty a auta. K nám má dieťa odpor, nie k autám a ceste. Tie mu predsa nijak neublížili.

Presvedčenie, že aj prejav agresivity je prejavom lásky, je pomýlené a nebezpečné!

Ak naše dieťa ľúbime, prečo ho utekáme zachrániť? Pretože nás rozčuľuje? Alebo preto, že oň máme strach. A ak nášmu dieťaťu dávame facku či na zadok, čo pritom cítime? Lásku a súcit? Alebo zlosť, či „spravodlivý“ hnev? Buďme radšej úprimní. Máme o naše dieťa strach? Ukážme náš strach navonok. Nemeňme náš strach na zlosť. Nemeňme náš stres na zlosť. Precíťme, dajme priechod strachu o vlastné dieťa, tak ako dokážeme precítiť zlosť. Vezmime dieťa do náručia. Alebo, kľaknime si k nemu, obíjmime ho. Kľudne sa aj rozplačme ak to tak cítime. Povedzme mu, že ho ľúbime, že mohlo zomrieť, skončiť v nemocnici dolámané, že oň máme strach. Nech to už viac nerobí, lebo ho ľúbime a nechceme ho stratiť. Buďme úprimní a otvorení. Čo sa stane? Aké emócie bude naše dieťa podvedomo zrkadliť? Stane sa kúzlo. Náš strach vyvolá súcit k nám a strach. No tentokrát nie strach z nás, ale pocitové uvedomenie si toho, že sa mu mohlo niečo stať. Výsledok je správne pochopenie celej situácie dieťaťom na rozumovej aj citovej úrovni. A to je dôležité. Navyše to prehĺbi dôveru a lásku medzi dieťaťom a jeho rodičom. Uvažovali ste už niekedy nad tým, prečo vás deti dokážu rozčúliť vo chvíľach, keď sa o nich bojíte? Prečo vlastne miesto strachu, prejavujete zlosť? Tieto riadky píšem na základe vlastných skúsenosti ako rodič, ktorý si vyskúšal oboje prístupy. A môžem si porovnať aj výsledky. Na základe osobných skúsenosti som presvedčený, že prístup pána Jocha je nielen nesprávny, ale aj nebezpečný. Dochádza pri ňom k deformácii emočných reakcií nie len u dieťaťa, ale aj samotného rodiča. Rodič prijíma rolu Kápa di tutti a dieťa rolu najprv podriadeného a neskôr budúceho rebela. A tieto role majú tendenciu sa časom prehlbovať. Rodičia, ktorí vychovávajú deti podľa Jocha, či ešte prísnejšie, sa neskôr nestačia diviť, keď ich deti dosiahnu pubertu.

Spýtajme sa samých seba. Ako by sme sa zachovali, ak by sa v podobnej situácii ocitol náš veľmi dobrý priateľ, či priateľka? Dali by sme im facku? Po hlave? Po zadku? Alebo by sme povedali: “Ty kokso, ja som sa tak o teba zľakol, ja už som ťa videl rozflákaného na ceste na cimpr campr! Ty kde si mal oči?”

Buďme k deťom takí, ako by sme chceli aby naše deti boli k nám až raz budeme starí a senilní. Lebo karta sa raz obráti aj na ceste aj pri sporáku s vriacou vodou ;-)

Keď už sme pri fackovaní, možno by vás zaujímalo, čo na výchovu hovorí Biblia. Pri jej čítaní som si uvedomil že: