Denník N

Sophia Loren, Peter Čongrády a Zastavme korupciu

Kto by nepoznal legendu svetového strieborného Sophiu Loren? Aj keď zrejme mladšej generácii už jej meno veľa nehovorí, ale tie skôr narodené si pamätajú jej skvelé výkony v desiatkach talianskych a amerických filmoch. V roku 1962 ako prvá herečka získala za rolu v cudzojazyčnom filme cenu americkej filmovej akadémie, išlo o Vrchárku. A v roku 1991 tá istá filmová akadémia ocenila jej celoživotné dielo a udelila jej čestného Oscara za významný prínos do svetovej kinematografie. Pravdaže nik jej ani počas slávnostného ceremoniálu ani inokedy nevyčítal, že jej sestra bola vydatá za syna Benita Mussoliniho, a mala s ním dve dcéry. Nenašiel sa nik, kto by jej vyhadzoval na oči, že jej neter je vnučkou fašistického diktátora. Prečo by to aj robil? Priemerne uvažujúcemu človeku je predsa nad slnko jasnejšie, že Sophia Loren nezodpovedá za výber životného partnera svojej sestry. Že ani jej sestra neurobila nič zlé, ak sa zamilovala do syna diktátora. Že ani samotný Mussoliniho syn Romano, inak džezový pianista, maliar a filmový producent, ani jeho dve dcéry, ktoré mal so sestrou Sophie Loren, nenesú vinu za skutky otca či starého otca.

Na rodinné vzťahy Sophie Loren som si nedávno spomenula pri čítaní článku Zuzany Petkovej a Xénie Makarovej, ktorý pod hlavičkou nadácie Zastavme korupciu zverejnil denník Sme 6.júla 2020 pod názvom: Budaj menil šéfa kľúčového podniku. Predvídal ho anonym, vyberal aj známy  mafie. Konkrétnejšie, autorky si všímajú výberové konania na post generálneho riaditeľa štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, ktorý vyhral Vladimír Kollár a vďaka tomu od prvého júla nastúpil do funkcie.

Už z dvojvetového názvu je zrejmé, že v prvom rade pôjde v článku  o pokus odhaliť nekalé praktiky vo výberovom konaní. Lenže túto „nekalosť“ odkrývajú prinajmenšom pochybným postupom. A dokonca v rámci neho spomínajú aj syna údajného bossa slovenského podsvetia Petra Čongrády, ktorý má v súčasnosti sedemnásť a pol roka a na konkurz sa neprihlásil. Zrejme ani teraz ani v budúcnosti nebude ašpirovať na funkciu šéfa Vodohospodárskej výstavby. Je iba synovcom Branislava Kaliského, jedného z členov poroty, ktorá šéfa vyberala.

O nadácii Zastavme korupciu

Nadácia vznikla naozaj záslužne, keď si za svoj prvoradý cieľ  vybrala nedovoliť uspať široko medializované kauzy a korupčné škandály, ktoré sa na Slovensku pravidelne zahrávali do autu. Odhaľovať korupciu na tých najvyšších miestach, ktorá by inak ostala nepovšimnutá. Zvýšiť povedomie občanov o dôležitosti boja proti korupcii a v neposlednom rade aj zlepšiť vymáhateľnosť zákonov a dôslednosť vo vyšetrovaní a trestaní finančných podvodov. Od  založenia Nadácie a naštartovania činnosti jej pracovníci aj dali jasný signál, že svoje ciele myslia vážne.
O to prekvapujúcejšie vyznel spomínaný článok.

Anonym – hodnoverný zdroj?

Autorky sa už v názve priznávajú, že na údajne zmanipulovaný postup výberového konania ich upozornil anonym. Prečo prikladajú takú vážnosť anonymnému zdroju, vysvetľujú tým, že meno víťaza  nemenovaný pisateľ „predvídal“.  Možnosť, že sa predpoveď splnila z jednoduchého dôvodu, lebo z dostupných informácií bolo už dopredu jasné, že víťaz najväčšmi spĺňa kritériá, to autorky nepripustili. A rovnako nepripustili ani možnosť, že by  bezmenný autor mienil svojimi tvrdeniami zmanipulovať mienku verejnosti o uskutočnenom konaní.

Zaujatý minister?

Voči víťaznému kandidátovi  vytiahli ešte jeden argument: „bol  v minulom roku dočasným členom predstavenstva Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, ako nominant mesta Bratislava, kde bol Budaj mestským poslancom.“

Ťažko pochopiť, či myslia tento detail ako pozitívum, ktoré svedčí o tom, že sa Kollár vyzná vo vodohospodárskej problematike, alebo týmto nepodstatným detailom mienia usvedčovať  ministra životného prostredia  z netransparentnej súťaže a zaujatosti, pretože sa s Kollárom poznal ešte z čias, keď pôsobil ako mestský poslanec. Zrejme tá druhá verzia je správna, keďže autorky vzápätí dokazujú, že z piatich členov komisie boli traja „ministrovi ľudia. Predsedníčka bola súčasná generálna tajomníčka služobného úradu ministerstva Dáša Turbová, dcéra Ľubomíra Plaia, známeho experta na efektivitu štátnej správy, ktorý kandidoval za Budajovu Zmenu zdola v parlamentných voľbách v roku 2012. Členom výberovej komisie bol tiež štátny tajomník Juraj Smatana a ministrov poradca, architekt Branislav Kaliský. Ďalej to boli zástupca zamestnancov štátneho podniku a nadácie Ekopolis.“

Priznám sa, uniká mi, v čom vidia autorky problém, že sa do výberovej komisie nominovali ľudia na základe ich pracovného zaradenia v rezorte. Ak navyše  v päťčlennej komisii boli  aj dvaja nezávislí odborníci, ktorí sa stali svedkami celého konania.  Zvláštnym ostáva, že týchto dvoch členov autorky článku nemenujú a ani nevysvetľujú, kvôli čomu ich nemenujú. Za povšimnutie stojí aj to, že najviac hlasov vybratý kandidát dostal práve od zástupkyne Ekopolisu. Išlo o Martinu Paulíkovú. Tá v osobnom rozhovore podčiarkla, že sa na ňu od prvej do poslednej chvíle nik neobrátil, ani jej nik nenaznačil,  aby  niekoho zvýhodnila. Navyše, do poslednej chvíle podľa jej slov členovia poroty netušili, kto vyhrá. Každý mal svoj hárok, do ktorého zapisoval body pre jednotlivých uchádzačov. Podčiarkla aj to,  že nik  z nadácie Zastavme korupciu sa pred publikovaním článku, ale ani po ňom neobrátil ani na ňu, ani na nikoho z Ekopolisu s otázkou, ako vnímala priebeh výberového konania.  „Bolo to pre mňa sklamaním,“ dodala Pavlíková.

Nekalá činnosť víťaza?

Autorky článku vzápätí konštatujú, že Vladimír Kollár bol v rokoch 2015 – 2016 členom dozornej rady Fun Media Group. Tento argument spomínajú zároveň s tvrdením, že v roku 2009 Slovenský rozvojový fond fond vložil do Fun rádia 2,6 milióna eur a v roku 2016 predal akcie naspäť majiteľovi Fun rádia Borisovi Kollárovi za 800 000 eur. Denník N celú transakciu vysvetlil ešte  15.novembra 2016, keď na otázku novinárky, prečo predali akcie Fun rádia nazad bývalým majiteľom a prečo za takú nízku sumu, kompetentní zo Slovenského rozvojového fondu odvetili:  „Fond svojimi investíciami vstupuje do spoločnosti vždy len na určitú dobu. V prípade Fun rádia bol začiatok procesu „exitu“ z rádia plánovaný na rok 2014. Suma, za ktorú akcie fond odpredal spätne pánovi Kollárovi, bola výsledkom dlhotrvajúcich rokovaní a bola stanovená aj znaleckým posudkom, ktorý vyčíslil hodnotu predaja podľa hospodárskych výsledkov rádia, ktoré mali dlhodobo klesajúcu tendenciu, a situácie na mediálnom trhu.“

Čo s tým ale má spoločné Vladimír Kollár, to autorky už nerozoberali. Zrejme ani ony samé nenašli odpoveď na fakt, ktorý priam bije do očí,  že totiž suma bola vo forme pôžičky vyplatená Fondom v roku 2009, za ňu mu Fun rádio ako zálohu presunulo 27% akcií. Vladimír Kollár prišiel s celou záležitosťou do styku až o šesť rokov neskôr, teda v roku 2015. Ako zástupca fondu, ktorý vlastnil časť akcií rádia, sa stal členom dozornej rady. Mal ako aj ostatní členovia dozornej rady len kontrolnú úlohu. Rozhodnutie o tom, či sa niečo kúpi, alebo predá, bolo na predstavenstve Slovenského rozvojového fondu. K predaju akcií nazad Borisovi Kollárovi za 800 000 eur sa dozorná rada nevyjadrovala.

Pravdou ostáva, že v tejto súvislosti pracovníci NAKA vyšetrovali bývalých spolumajiteľov Fun Rádia Petra Struhára a Borisa Kollára pre podozrenie porušovania pravidiel pri správe cudzieho majetku. Podozrivým bol aj bývalý riaditeľ fondu Oskar Soták, ten ale pred niekoľkými rokmi zomrel. Lenže policajti nevyšetrovali predaj akcií za 800 000, ale prvotný vklad fondu do Fun rádia za 2,6 milióna eur.

Známy člena výberovej komisie

Fakt nelegitímnosti výberového konania autorky podopierajú aj tvrdením, že Kollár nebol „pre všetkých členov výberovej komisie, ktorá posudzovala kandidátov na šéfa VV, celkom neznámy. Firmy, v ktorých figuruje, si od jedného z nich prenajímali priestory.“
Autorky nepresvedčila o opaku ani argumentácia ministerstva životného prostredia, ktoré cituje stručné a výstižné uznesenie Súdu pre verejnú službu EÚ: ,,Osobné poznanie sa nie je konflikt záujmov.“

Napokon, ak by vzájomné poznanie bolo konfliktom záujmov, na malom Slovensku, kde sa každý s každým pozná, by sa do vysokých funkcií museli vyberať ľudia žijúci v zahraničí.

Prenájom

To, že člen výberovej komisie Braňo Kaliský sa pozná s Vladimírom Kollárom, autorky dokazujú výpisom z obchodného registra.  Totiž firma Benson Advisory Funds, v ktorej figuruje  Kollár ako predseda predstavenstva, si v obchodom registri uvádza ako sídlo bratislavskú adresu Michalská 5. A tá je podľa listu vlastníctva majetkom firmy ReSpect MI5, ktorá patrí  Kaliskému a jeho sestre.

Len podotýkam, že od roku 2015, to znamená už päť rokov, Benson Advisory Funds na Michalskej 5 nesídli. Faktom ostáva, že zatiaľ túto zmenu obchodný register nezaznamenal, čo ale pravdaže nie je chybou majiteľa Michalskej 5, teda Kaliského. A teda tento fakt nesvedčí ani zďaleka o tom, že by sa Kaliský kvôli iným záujmom, než odbornosť a osobné schopnosti, priklonil k navrhnutiu Kollára za generálneho riaditeľa.

Od víťaza k členovi komisie

O ďalších nekalých, lepšie povedané quasi nekalých praktikách sa o víťazovi konkurzu už nedočítame. Podľa všetkého kvôli tomu, že naňho nič podobné autorky nenašli. O to s väčšou vervou sa sústredili na diskreditáciu jedného člena poroty, konkrétne na poradcu ministra Branislava Kaliského.

Rodina s mafiánom

Kaliskému, známemu architektovi, ktorý navrhoval Euroveu, obľúbenú a oceňovanú časť Bratislavy, urbanistovi, environmentalistovi a v súčasnosti poradcovi ministra Budaja zápalisto vyčítajú rodinný vzťah s Petrom Čongrádym, ktorého meno sa ocitlo na mafiánskych zoznamoch. Áno, Kaliský bol naozaj Čongrádyho švagrom. Nikdy sa tým netajil. Napokon, prečo by to aj robil? Nezodpovedá za výber životného partnera iných ľudí, aj keď ide o jeho vlastnú sestru. Už nehovoriac o tom, že jeho sestra sa ako osemnásťročná zoznámila a zamilovala nie do mafiána, ale  mladého muža, ktorý vyrastal v  detskom domove a ktorý si hľadal uplatnenie. Aj ona aj jej brat Braňo mu v tom pomáhali.

Usilovali sa mu nájsť prácu. Čongrády navrhol, že by si spolu založili pizzeriu a on sa bude o ňu starať. V roku 1996 preto Čongrády s Kaliským založili spoločnosti RAF a C.P.K.B. Keď ale po istom čase začali za Čongrádym chodiť jeho “bratia a sestry” z detského domova a ich kamaráti, ich cesty sa rozišli. Dohodli sa na rozdelení firiem a prepise podielov. Čongrády začal pracovať ako šofér Miroslava Sýkoru, vtedajšieho bossa slovenskej mafie.

Čongrádyho zavraždili 24 ranami. Jeho syn Marcus mal v tom čase dva roky. A už  nehovoriac o tom, že ani švagor, ani manželka a ani syn neniesli a nenesú zodpovednosť za Čongrádyho skutky.

Pravdou ostáva aj to, že počas svojho života Čongrády nebol obvinený, ani odsúdený.  Trestom za zrejmú mafiánsku minulosť sa mu stala jeho poprava, a napokon aj nanajvýš nespravodlivé prenesenie jeho viny na najbližších – na manželku, syna a dokonca aj švagra. Akoby trpeli dedičnou zaťaženosťou.

Zavádzanie

Aj keď, ako sme už spomenuli,  Kaliský  sa ani v minulosti netajil tým, že Peter Čongrády bol jeho švagrom, aj tak je medzititulok „Poradca začínal s bosom mafie“  nanajvýš zavádzajúci. Kaliský s bossom mafie nezačínal. Čongrády nebol a podľa všetkého ani nemienil byť architektom, ani zapáleným urbanistom a ekológom.

Zavádzanie Lališom

Kaliský svoj podiel v spoločnosti  RAF predal Čongrádymu hneď potom, čo nesúhlasil s tým, ako sa Čongrády správal a s kým sa stretával. Stalo sa tak 29.septembra 1997. Pravdou ostáva, že ho vo firme už na druhý deň vystriedal Róbert Lališ, ktorý si v súčasnosti odpykáva doživotie v jednej zo slovenských väzníc. Na to, že sa stal spoluvlastníkom Čongrádyho firmy, už Kaliský nemal žiaden vplyv.

Zavádzanie Majským

Pravdou ostáva aj to, že Kaliský je konateľom vo firme City Helicopters, s.r.o, kde je medziiným  konateľom aj Jozef Majský. Ide ale o Majského mladšieho. Učili sa za pilotov v tej istej leteckej škole Air Carpatia, do ktorej Majský vstúpil o približne desať rokov neskôr ako Kaliský, ktorý už mal licenciu na lietanie  ultralightov. Neskôr sa Kaliský rozhodol rozšíriť si kvalifikáciu o licenciu pre vrtuľníky, keďže k svojej práci potreboval fotenie krajiny zhora. Do vynálezu dronov iný spôsob fotenia neexistoval.  Škola  žiadny vrtuľník nevlastnila. Preto uvažoval o  zakúpení malého športového vrtuľníka Robinson R44 približne za 400 000 eur. Kvôli vysokej sume sa viacerí vtedajší žiaci lietania rozhodli, že sa naňho poskladajú.  Aj Kaliský,  aj Majský mladší.

Po dokončení kurzu vrtuľník predali a spoločnosť prestala spĺňať svoj účel. Medzi nami, od likvidácie ZVÄZARMU, ktorý mal pre svojich žiakov k dispozícii aj lietadlá, ide o bežný postup.

Manipulácia

„Na druhom mieste vo výberovom konaní na riaditeľa VV skončil Tomáš Gibala, ktorý je uznávaným odborníkom na vodohospodársku problematiku,“  píšu autorky v jednej z posledných viet materiálu. Navodzujú tým dojem, že riaditeľom sa mal stať on, a nie ten, ktorého vybrala päťčlenná komisia. O jeho manažérskych či iných schopnostiach, potrebných pre šéfa podniku, sa nezmieňujú. Zrejme im neprikladajú dôležitosť. A tak si môže čitateľ právom položiť otázku: nejde zo strany autoriek o manipuláciu s faktami v prospech tohto neúspešného kandidáta? Jedno je isté – pracovníčky nadácie Zastavme korupciu by sa k čomusi podobnému manipulácii výsledkov verejného vypočutia naozaj nemali znížiť. A nejde len o neférový postup, ale najmä o zneužitie postavenia bojovníka proti korupcii a podvodom.

Ťažko sa bojuje s polopravdami, pretože sú pravde podobné

Od autoriek nadácie, ktorá má za cieľ odhaľovanie zlyhávania štátu a štátnych inštitúcií, by som očakávala, že sa pustia do odhaľovania mnohých otáznych tendrov z ministerstva životného prostredia, či z iných rezortov, alebodo  známych, doteraz neriešených korupčných škandálov, tak ako to robili pracovníci nadácie v minulosti. Že napríklad ako investigatívne novinárky vysvetlia, ako v súčasnosti stojí vyššie spomenutá kauza Fun rádia, respektíve poukážu na pochybnú a doteraz do dôsledkov nevysvetlenú deblokáciu kubánskeho dlhu. Alebo sa pustia do boja za zrušenie detských domovov a nahradenie ich adopciou, či náhradnými rodinami, keďže sa už veľa ráz dokázalo – a to nielen v prípade Čongrádyho, že detské domovy jednoducho nie sú schopné pripraviť svojich zverencov na reálny život, vychovať ich po citovej a rozumovej stránke tak, aby sa stali rovnoprávni so svojimi rovesníkmi, vyrastajúcimi vo fungujúcich rodinách.

Z  článku Petkovej a Makarovej vyplýva čosi celkom iné. Čosi, čo sa na férové rozkrytie korupčného správania iba z diaľky podobá, ale v skutočnosti ide o manipuláciu s faktami. Autorky totiž v celom svojom materiáli  narábajú s neoverenými informáciami, ktoré sa ani nenamáhali verifikovať, akoby si zaumienili, že na ich potvrdenie stačí zverejnenie. Overovanie zverejnením pravdaže nie je najšťastnejšia metóda, a ani zďaleka nesvedčí o objektívnosti. Prinajlepšom vývody autoriek môžeme nazvať polopravdami, voči ktorým sa bojuje ešte ťažšie ako so lžou, ktorú každý spozná už na prvý pohľad.

 Zhrnuté a podčiarknuté

Na záver filmu Vrchárka, ktorý vyniesol Sophiu Loren na herecké výslnie svetovej kinematografie, hlavná postava v jej stvárnení konštatuje: „Vo vojne sú porazení aj tí, ktorí zvíťazia.“

Zdôrazňujem ešte raz, nadácii  Zastavme korupciu držím palce, aby sa jej aj naďalej darilo „zvýšiť povedomie občanov o dôležitosti bojovať proti korupcii“, ako si sama zaumienila ešte v svojich začiatkoch. Toto úsilie má pravdaže svoje prísne pravidlá, pracovníci nadácie sa nemôžu o čosi podobné usilovať akýmikoľvek pravidlami.  Použiť neférové postupy nie je  ani trochu správna cesta. Neférové postupy nech by boli použité pre akýkoľvek správny účel, vedú do slepej uličky.  Spôsobujú porážku už na začiatku, pretože (a tu si pomôžem parafrázovaním slov z Vrchárky) neférovosť za každých okolností nepatrí k víťazom, ale  k porazeným.

(Celkom na záver dodávam, že v súčasnosti pracujem ako poradkyňa ministra životného prostredia.)

Teraz najčítanejšie