Denník N

Váhavý zdraviteľ

Drahí priatelia! Rád by som vás pri tejto vzácnej príležitosti úctivo privítal. Stretnutia medzi písmenami latinky sa síce dejú každý deň, no nikdy nie sú náhodné a podľa môjho úsudku im preto náleží primeraná úcta. Ale aký pozdrav je primeraný a úctivý?

Dobrý deň? Nie je príliš formálny? Chladný? A čo má vlastne vyjadrovať – dobrý deň? Nie je to ani prianie, ani želanie, len prázdne konštatovanie. Dobrý deň. Ani výborný, ani nedostatočný. Ani ráno, ani večer. Dobrý deň visí iba niekde na pomedzí, v strede. Nikoho neurazí, ale ani nerozjarí.

No čo iné mi zostáva? Mám vás snáď pozdraviť ahojte? Veď by to bolo na smiech. Ten pozdrav nič neznamená, nevyjadruje a nie je ani rýdzo slovenský. Ahoj kedysi pozliepali anglickí námorníci z dvoch náhodných citosloviec a a hoy. Z toho vzniklo ahoy, po našom ahoj. Čo ale znamená a alebo hoj? Žiadny hlbší význam tieto slabiky nenesú. Ahoj sú skrátka len ľubovoľné zvolania, povzdychy spojené do jedného bezvýznamového slova, na ktorom sa ľudia (najskôr tí námorníci) dohodli, že ho budú rešpektovať a považovať za pozdrav. To vám ale ja, milí čitatelia, nemôžem spraviť. Nemôžem vás zdraviť bezvýznamovým slovom a potom žiadať, aby ste ma počúvali.

Premýšľam. Ako sa u nás ľudia zdravili kedysi? Kedysi, ešte predtým než si v reči osvojili dobré dni či pochybné vzdychy (ergo po-vzdychy) námorníkov. Och, áno, vtedy mali tie svoje zdarservus a česť práci. Alebo ešte lepšie: ruku bozkávamRuku bozkávam… Viete si predstaviť, že by ste dnes niekoho pozdravili ruku bozkávam? Ako by na to reagovala druhá strana? Ešte by ste si vystrojili zbytočný malér… Výsmech, pokus o obťažovanie – to sú veci, s ktorými len málokto chce vstupovať do novej konverzácie.

Človek chce istoty. Pozdraviť tak, aby zaujal, no pritom neurazil. Aby vyjadril úctu, no pritom neponížil samého seba. Dosiahne však niečo také s neobratnými pozdravmi ako tieto? Zdarservusčesť práci. Áno, majú aspoň svoj význam, niečo znamenajú. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, že čo?

O nič ste neprišli.

Zdar je niečo ako úspech, dobrý výsledok; skrátka pozdravenému prajete, nech sa mu darí. To je, azda, milé gesto, no napriek tomu treba k nemu pristupovať s rozvahou. Zdar môžete použiť napríklad medzi blízkymi kamarátmi, rodinou, kolegami, ale taktiež vo vybraných prevádzkach či inštitúciách. No pozor! Použitie zdaru závisí vždy aj na konkrétnej situácii a postavení pozdravovaného. Či mu vykáte, tykáte a tak podobne. Preto vás takto nemôžem pozdraviť – nemám najmenšiu potuchu, kto všetko číta tieto slová. Vy o mne tú potuchu máte, minimálne z napísaných viet. Ale čo ja? Musím hľadať ďalej…

Servus znamená v latinčine služobník alebo otrok. Vďaka tomu neplní ani tak funkciu uvítaciu ako skôr posudzujúcu. Prostredníctvom neho dávate najavo, čo si o druhom myslíte, a kde stojí v hierarchii vašich hodnôt. Samozrejme, nefunguje iba jednostranne. Tak isto ako sa pomocou neho postavíte pred svetom na pomyselný rebrík, iní vás zas z neho skopnú tým, že vás neinak odzdravia. Ts, vyprsknete, no ja dodám, že i zabudnuté čau má taký význam. Jeho pradedom totiž nie je, ako si možno navrávate, talianske ciao, ale schiavo – otrok.

No a čo česť práci? Tento pozdrav, myslím, hovorí sám za seba. Na prvé počutie je jasný jeho význam, ale i meritum. Nie česť človeku, česť prírode ani len česť tomu najzákladnejšiemu bytiu. Česť práci. Čo je na jednej strane pekná myšlienka– veď práca ducha šľachtí. No nie každá a nie vždy.

Už nevládzem. Nevládzem vyberať a hľadať. Chcem už konečne nájsť. Nájsť tú správnu formu, ktorá mi umožní pohnúť sa ďalej. Za mojím príbehom, za mojou vášňou! Namiesto toho sa točím v kruhu, kde som stále na tom istom začiatku. Čoby na začiatku, som na tom istom konci. Konci, ktorý paradoxne sám konca nemá. Ako z toho von? Ako sa dostať von zo situácie, v ktorej sa človek nevie ani slušne zvítať? Nuž asi len takto: dovidenia a s pánom Bohom…

Teraz najčítanejšie

Matej Rumanovský

Tento blog je súborom mojich krátkych próz a úvah, ktoré sa točia stále okolo toho istého. Od septembra 2021 tu uverejňujem tiež moje črty zo série „Obrazy obyčajných ľudí“.