Denník N

Denníky z karibskej karantény: Gustavo

Západniar sa často čuduje nad tým, ako taký chaos môže vôbec fungovať. Funguje, a basta. A celkom šťastne. Kolumbia je jednou z najšťastnejších krajín na svete, keď príde na dennodenné prežívanie života.

Keď sa vám v tomto svete pokazí mobil, začiatok riešenia nehľadáte na internete. Ešte to! To je len virtuálny priestor. Tu skutočnosť začína inde. V mojom prípade – v taxíku. Môj „dvorný“ taxikár Emiro zostal uviaznutý v pokazenom mobile, takže kráčam po ulici a nechávam sa viesť intuíciou. Voľba padne na staršieho, vetrom ošľahaného seňora s tvárou malého chlapca.

Gustavo strávil celý život v Cartagene, nikdy nebol ani len v inej provincii. Pýta sa na moje cesty v Kolumbii. Je zvláštne poznať jeho krajinu viac než ju pozná on. Objektívne. Gustavo si tým hlavu neláme. Nevie sa prestať čudovať nad tým, že cestujem sama. Že vo svojich skoro tridsiatich rokoch nemám tam kdesi ďaleko muža a dieťa… Ay, tan hermosa, por qué no? Smejem sa – tu sa koniec koncov smejú všetci, radi, stále a úprimne. Mimo instagramu, v chaotických uliciach – aj so zlým chrupom. Hodnota úsmevu tu nie je o geometrii. Predovšetkým teraz, keď sú všetci súmerní gringos v lockdownoch u seba doma.

Gustavo mi rozpráva, ako vyzerala Cartagena pred štyridsiatimi rokmi. Vždy sa na to starých taxikárov pýtam. Hovorí, že tam, kde sú teraz koronaprázdnom zívajúce výškové budovy (v jednej bývam) bol kedysi trh s rybami. Hovorí mi aj to, že takéto prázdne pláže tu nikto nepamätá. Qué raro. Tan interesante!

Pýtam sa, čo mu najviac chýba zo sveta predtým, než tento karibský poklad objavili turisti. A nemyslím cestovateľov, všelijakých dobrodruhov do tohto dôležitého historického prístavu naprieč stáročiami zavialo dosť. O tom, koniec koncov, svedčia fascinujúce fyziológie postáv, tvárí a farieb, ktorými sa občas môžete v tomto pestrom svete kochať… Mienim turizmus, teda ľudí z múky (tak tu volajú zahraničných bielych ľudí). Tých, ktorí sem instantne prídu, pofotia sa, ochutnajú tú inú múku, možno kolumbijské ňadrá, dajú si urobiť nos či implantovať vlasy, povozia sa na lodiach, dobre sa najedia, objavia tajomstvá kolumbijského rumu, či si proste odškrtnú ďalšiu krajinu… Niekedy pritom prídu o život, dnes už teda zriedka – ale, stále sme v Kolumbii.

V krajine, ktorá je pritom najbezpečnejšou na svete. Keď viete, kedy je ten pravý moment zvonivo sa rozosmiať. (Alebo to odpozorujete, podvolíte sa tomuto svetu a naučíte sa to vnímať.) Žiadna dráma, amigos, a kto ju chce, ten nech ju má. Nezabúdať – predovšetkým pri muchachos z guerríl… Svet tu funguje v úplne inej inteligencii. Zriedka s logikou, ale s pozoruhodnou inteligenciou, to áno. Západniar sa často čuduje nad tým, ako taký chaos môže vôbec fungovať. Funguje, a basta. A celkom šťastne. Kolumbia je jednou z najšťastnejších krajín na svete, keď príde na dennodenné prežívanie života.

Gustavo nad odpoveďou na moju otázkou, čo mu chýba zo sveta starých čias nepremýšľa, bez váhania odpovedá: nada, nada. Nič. Smejem sa a asi chápem. Predsa sa však pýtam, naozaj? Naozaj, niña – aha, veď ten svet je stále tu. Rehoce sa ako malý fagan a ukazuje na more.

Teraz najčítanejšie