Denník N

Miesto, kde láska dáva životu zmysel

Hodnoty hodné zavrhnutia. Prečo vlastne robím to, čo robím? Prečo dvíham krvný a často-krát aj očný tlak nielen sebe? Najlepšie ti bude pri lopate, synu.

Nedávno som si položil otázku, na ktorú som nevedel zmysluplne odpovedať. Prečo vlastne robím to, čo robím? Prečo dvíham krvný a často-krát aj očný tlak nielen sebe a vystavujem sa extrémnej psychickej záťaži namiesto toho, aby som sa poddal, „inštitucionalizoval“ a žil svoj skromný život. Veď ako hovorieval môj otec v časoch mojich mladistvých, keď som u neho hľadal oporu, „najlepšie ti bude pri lopate, synu“. Nechápal som ho a ani on mňa vtedy. Teraz sa na to pozerám inak.

Každý z nás potrebuje aspoň približný orientačný rámec, kto vlastne je, kam a prečo kráča. Matka príroda nám dala do vienka to, čomu hovoríme rozum a zásadným spôsobom nás odlišuje od zvierat. Aby to nebolo také jednoduché a nemysleli sme si, že máme navrch, ubrala nám na zvieracích inštinktoch. Otcovi už rozumiem, keď mi vlastne chcel povedať, nech si život nekomplikujem a zaradím sa do zástupu, zástupu pre mňa mlčiacej väčšiny.

Život mi dal do daru rozličné prekážky, pády, nie výnimočne aj utrpenie a bolesť, na ktorých som sa naučil rásť. Hnal ma vpred neustály pocit strachu. Dnes už viem, že ten strach pramenil z uvedomenia si vlastnej izolovanej existencie so všetkými pochybnosťami, ktoré človek môže o živote mať a hľadá zmysel života.

Ako tvrdí Fromm (2019, Citadella, s. 230-231), ktorého pri raňajkách posledné týždne prelúskavám, „keď sa človek (pozn. autora) oddá cieľu mimo svojho izolovaného vlastného ja, prekročí sám seba a opustí väzenie svojej absolútnej egocentricity.“ Pre mňa celoživotným „objektom vlastnej absolútnej egocentricity“ je strach a z neho prameniaca úzkosť.

Na ich základe som však už schopný si plne uvedomiť, že strach a úzkosť pramenia z uspokojenia potrieb, ktoré vyplývajú z napĺňania potrieb súčasného konzumného spôsobu života. Spôsobu, ktorý mi nedáva zmysel. Domnievam sa, že hodnoty, na ktorých sme si vyskladali náš súčasný orientačný rámec života západnej civilizácie je v ruinách. Cesta rozvoja a neustáleho rastu nás vedie do pekla aj keď pravdou zostáva, že bola dláždená dobrými úmyslami.

Aby som ustál tento rozpor medzi JA a svet okolo mňa, musel som si najprv utriediť svoj vlastný orientačný rámec, ktorým je pravda – založená na rešpektovaní individuálnej slobody jednotlivca, ktorá ide ruka v ruke so zodpovednosťou. Inak sa z tohto systému bŕzd a protiváh stáva tyrania väčšiny dehonestujúca to, čo z nás robí človeka – ľudskosť.

Porozumenie pravde sa nezaobíde bez druhej životnej esencie, ktorou je pre mňa vlastné zdravie. Len tak som schopný venovať sa tomu, čo ma baví, dáva mi zmysel a živí ma. Tou je práca, ktorá je chlebom a soľou vlastného života človeka. Už mi len chýba posledná esencia, aby som mohol úprimne povedať svojmu odrazu v rannom zrkadle, že som šťastný a žijem život v naplnení jeho podstaty, ktorou je láska. Láska v človeku dáva pravú podobu pravde, dôvod starať sa o vlastné zdravie a zmysel vykonávanej práci. Tým tak vytvára živnú pôdu pre to, čo je základom nášho spoločenstva a činí nás jedinečnými na tejto planéte. Tou je rodina.

To, že som ešte nemal možnosť zažiť v tejto podobe svet ešte neznamená, že tak nemôže byť. Keď nie za môjho života, tak snáď za života môjho, zatiaľ jediného, dieťaťa. Preto robím maximum, aby jej rodina, ktorú si raz založí, mohla stavať na týchto základoch, kde pravda nie je ohýbaná paragrafmi. Kde sa rešpektuje individualita človeka. Kde potreba správať sa zodpovedne vychádza prirodzene priamo z človeka samotného a nie je vynucovaná autoritou obmedzujúcou osobné práva a slobody. Kde zdravie sa pestuje v hľadaní príčin prípadných ochorení, či ich predchádzaniu a nie fixácii dôsledkov ochorenia tela a duše. Kde práca je radosťou už len samou o sebe bez potreby modlenia sa, aby skončila pracovná zmena čo najskôr. Kde rodina je miestom ľudskosti a nie objektom vlastnej frustrácie jej jednotlivých členov.

Miesto, kde láska dáva životu zmysel…

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.