Participatívne plánovanie nie je revolúciou masy

Pred tým, než sa zamyslíme nad miestnou demokraciou, teda tvorbou mesta a zapájaním ľudí do rozhodovacích procesov, povedzme si niečo o väčších trendoch, ktoré tvoria súčasný étos nezávislosti, transparentnosti v horšom prípade populizmu. Roger Eatwell a Matthew Goodwin v knihe National Populism: The Revolt Against Liberal Democracy[1] popisujú tzv. štyri veľké D, trendy ktoré sa sformovali z vážnych spoločenských zlomov a pravdepodobne neskončia v blízkej budúcnosti.

1. Distrust – nedôvera

Prvým trendom, ktorý podporila elitná povaha liberálnej demokracie a inštitúcií je nedôvera. José Ortega y Gasset v knihe: Revolt of the Masses hovorí, že rozhodovanie a elity sa tak vzdialili od ľudí, že dnes práve ten dav, masa vracia úder[2]. Táto vzdialenosť podporuje pocit, že široké masy občanov nemajú svoj hlas v lokálnych, národných, či medzinárodných debatách. Hoci Ortega y Gasset svoju knihu napísal takmer pred storočím i ostatní autori sa zhodujú, že za posledné dekády sa politici výrazne vzdialili životom a podmienkam bežných občanov.

Ide o nedôveru nielen voči jednotlivcom, ale I inštitúciám a ich nástrojom ako sú zákony, národné parlamenty či EÚ. Povedezme si, ale nikdy nebola nejaká zlatá éra, kedy politické systémy reprezentovali každého v spoločnosti. Paradoxom je, že v posledných rokoch sme prijali mimoriadne opatrenia a dohovory na to, aby historicky marginalizované masy ako napríklad ženy, či etnické skupiny dostali väčší priestor v rozhodovaní. Na druhej strane sa mnohé politické systémy pre tieto skupiny stali menej reprezentatívne a práve tento rozkol podporuje pocit, že nemáte svoj hlas. Toto podporuje a dáva živnú pôdu populistom.

2. Deštrukcia – rozpad

Druhým trendom, ktorý ovplyvňuje povahu dnešnej doby je to, že s prebiehajúcou migráciou a etnickou zmenou populácie prichádza k deštrukcii a erodovaniu historickej identity a zaužívaných spôsobov života. Tento strach je zabalený do viery, že kultúrne liberálni politici, medzinárodné organizácie a globálne finančné skupiny erodujú národ, tým, že podporujú masívnu migráciu. Jazyk politickej korektnosti populisti radi označujú za spôsob, akým umlčať opozíciu. Tieto obavy nie sú vždy skutočne založené na realite, napríklad ako v Británii, ktorá naozaj prešla vlnou etnických zmien. Tieto naratívy sa pomerne úspešne uplatňujú aj v Maďarsku, Poľsku, či na Slovensku. S prebiehajúcimi zmenami v spôsoboch života však bude tento naratív silnieť. Pomenovala by som ho: strach z modernity.

3. Deprivácia

Nerovnosti v spoločenskom postavení, majetku, príjmoch sú tretím trendom, ktorým sa vyznačuje neoliberálna, globalizovaná spoločnosť. Psychológovia tento pocit nazývajú relatívnou depriváciou. V spoločnosti sa prejavuje tým, čo pred niekoľkými rokmi intuitívne popísal hudobník Brian Eno, ako to, že ľudia prestanú veriť, že ich budúcnosť bude lepšia. Pokiaľ veríme, že budúcnosť nebude lepšia, potom súčasnosť je lepšia ako budúcnosť (a nemáme žiadne rozvojové plány) a minulosť je lepšia ako súčasnosť. K tomu sa ako atribúty uistenia pripájajú obrazy – tradičného spôsobu života, hodnôt, identity.

I tu by sme našli paradoxy. Stratu či depriváciu voči ostatným najviac nedeklarujú najchudobnejší, vylúčení ľudia, ktorí sú často nezamestnaní alebo žijú z podpory, ale práve stredná a vyššia trieda etnicky prináležiaca majoritnej spoločnosti. Ničmenej tí si tiež nesú silnú vieru, že súčasné nastavenie už pre nich nefunguje ako v minulosti a namiesto nich samých preferuje iných.

4. Dealignment – odklon

Štvrtým trendom, ktorý je pre populizmus živnou pôdou je dlhodobá situácia v ktorej sa veľké politické strany postupne rozpadajú na menšie a menšie frakcie, strany a straničky, ktoré vznikajú a zanikajú. Pokiaľ bolo klasické obdobie liberálnej demokracie charakterizované relatívne stabilnými stranami a ich loajálnymi voličmi, dnes vidíme jej koniec. Mnoho ľudí sa už neidentifikuje s politickým stredným prúdom. Putá a väzby sa rozpadajú a túto zmenu vidieť v celom západnom svete (I na Slovensku). Politika je práve preto dnes oveľa chaotickejšia a nestabilná.

Pokiaľ zhrnieme tieto štyri trendy, môžeme povedať, že vytvorili významný priestor pre (národných) populistov niečo, čo môžeme nazvať priestor potenciálu: obrovské množstvo ľudí, ktorí cítia, že v politike už nemajú hlas, že postupujúca imigrácia, rýchle etnické zmeny ohrozujú národné skupiny, kultúru a spôsoby života, taktiež že ich doterajší systém necháva v spoločenskom a ekonomickom závese v porovnaní s ostatnými a už sa vlastne nevedia stotožniť s etablovanými politikmi.

Všetky tieto trendy sa prelínajú a musíme si ich uvedomiť v synergii nie ako konkurenčné prúdy, aby sme nevošli do sploštenej debaty, ktorá sa napríklad prejavuje otázkami:

Ekonomika vs kultúra?

Pracovné príležitosti vs. migranti?

Medzinárodné vs. národ?

Bratislava vs. regióny?

Ale naspäť k mestu.

Zapájanie verejnosti do mestského plánovania

Je nástroj, ako tieto globálne trendy zmierňovať a rozhodovanie priblížiť bližšie k ľuďom. Participatívne plánovanie je u nás mladou disciplínou, má menej ako 30 rokov a po ére aktivizmu zdola dorástla generácia politikov, úradníkov a profesionálov, pre ktorých je tento spôsob plánovania už známy. Aj tu však musíme prekonávať detské choroby. Prvé dohovory, ku ktorým sa Slovensko zaviazalo je napríklad Aarhuský dohovor[3] z roku 1998, ktorý nám podnietil zákon o prístupe k informáciam, možnosti verejného prerokovania napríklad nových územných plánov miest a nastavil myšlienkové východiská, aby samospráva či štátna správa vytvárala priestor pre zapájanie ľudí do rozhodovania.

Presnejšie procesné spôsoby, ako to robiť dobre – tie hľadáme až dnes.

Pracujem na Metropolitnom inštitúte Bratislavy a mojou úlohou je pomôcť tieto konkrétne scenáre a spôsoby zapájania verejnosti vytvoriť pre rôzne situácie: tvorbu nového územného plánu, jeho zmeny a doplnky, tvorby nových verejných priestorov, regeneráciu opustených areálov, tak aby sa zmenili na nové, vitálne mestské štvrte a prispeli k prospechu mesta.

Zdá sa, že na túto prácu mám predpoklady a dobré skúsenosti. V roku 2011 som s američanom Martinom Barrym a českou rektorkou súkromnej architektonickej univerzity ARCHIP, Reginou Loukotovou v Prahe založila občianske združenie reSITE, ktorého dieťaťom bol rovnomenný medzinárodný festival[4] o lepších mestách a plánovaní. Našou ambíciou bolo do strednej Európy priniesť tú najlepšiu prax tvorby miest z celého sveta. Na pódiu sa nám vystriedalo množstvo inšpiratívnych ľudí, mužov a žien z politiky, developmentu, architektúry a plánovania aj mimovládneho sektoru. Po prekonaní vzájomnej nevraživosti toho, že by v jednom paneli mal sedieť developer, zástupca občianskej spoločnosti a politik sa nám podarilo podporiť fakt, že mesto tvoríme všetci spolu, každý so svojim vkladom, odbornosťou, zdrojmi a názormi.

Pozorovanie týchto debát ma utvrdilo v poznaní, že hoci je tvorba mesta vysokokonflitná záležitosť, takmer nočná mora, predsa len každý zo sektorov má svoju motiváciu, prečo to robiť a v dlhoročných procesoch sú vzácne body, kedy sa tieto motivácie a ciele stretávajú. Je našou úlohou tieto momenty zhody hľadať a dosahovať.

Druhým poznaním bolo, že pódium aj keď prinášalo množstvo poznatkov, bolo priestorom pre jedného, či malú elitnú skupinku, ktorá si vymieňala názory. Zaujímavejšie však bolo publikum samotné. Videla som to na prestávkach na kávu, kedy ľudia vzrušene dodebatovávali poznatky z prednášok, či spoznávali sa. Dospela som k myšlienke, že pódium, na ktorom stojí jeden vyvolený obklopený stovkami neviditeľných ľudí v tme nie je ten najlepší formát, ako diskusiu posunúť ďalej.

Formát definuje diskusiu

Prísť na Slovensko do kultúry plánovania, v ktorej je verejné prerokovanie chápané ako pódium centrálneho rečníka a haly plnej anonymných ľudí mi naháňalo strach. Iste ste boli v situácii, kedy sa dav vzbúril a na rečníka vysielal vlny emócií, výhražok a bolo na štastí a skúsenosti rečníka nezosypať sa a udržať miestnosť v disciplinovanom stave. Asi vás neprekvapí, že 95 percent z týchto situácií dopadá konfliktom.

Kolegovia v Prahe, ktorí si vytvorili manuál participatívneho plánovania mesta[5] mi povedali dve veci:

• Bežná verejnosť, ak sa s ňou nepracuje cieleným spôsobom (napríklad zavoláte si malé skupinky predstaviteľov seniorov, mimovládok, žien, či cudzincov, atď…) sa bez predošlého informovania a vzdelávania nerozumie alebo nezaujíma o abstraktnejšie a komplexnejšie dokumenty mesta. Dlhoročný starosta Prahy 14 Radek Vondra tvrdí, že územný či strategický plán mesta zaujíma tak 2 percentá ľudí a aj tí sa zväčša vyjadrujú k parkovacím miestam, psím lúkam a detskému ihrisku. Naproti tomu, ak sa má prerokovať zmena dvora, detského ihriska, záujem je vysoký. Na rozdiel od územného plánu, ide o totiž predstaviteľný projekt, ktorý sa dotýka bežného života každého.
• Verejné prerokovania vo formáte rečník a publikum nerobia. Proste nerobia. Nemá to dobré výsledky pre debatu ani kvalitu projektu. Hľadajú iné atraktívnejšie, komornejšie, bezpečné formáty a spôsoby, kde sa ľudom vysvetlia dopady projektov a môže prebehnúť informovanejšia diskusia. Tieto formáty sú napríklad: výstava, deň otvorených dverí, komentované prehliadky, informačný stánok, dokonca telefonická poradňa.

Tu sa dostávame nielen k metodickým otázkam ako participáciu robiť ale ako vlastne participáciu chápeme?

Nie je participácia ako participácia

Participácia má viacero úrovní, ktoré v 60. rokoch 20. storočia popísali ako známy rebrík participácie[6]. Na spodnej úrovni, ktorá vlastne nie je participácia ide o manipuláciu a komunitnú terapiu. V druhej úrovni, ktorá už spĺňa predpoklady zapojenia verejnosti to môže byť informovanie, konzultácie, zbery podnetov pre skvalitnenie projektu či politiky. Čím viac garancií ako samospráva dáte, tým viac môžete ísť do tretej úrovne – spolurozhodovania, či dokonca manažovania priestoru komunitou.

Na Slovensku máme bohaté skúsenosti s prvou a druhou úrovňou. Ale I v tak vyspelom meste ako Viedeň riešia, či majú spoločnosť, lokálne organizácie a samosprávu pripravenú na to, aby občianska či súkromná sféra prebrala efektívne a inkluzívne spravovanie, spolurozhodovanie, či rozhodovanie nad priestorom v meste. Utopickým príkladom môže byť napríklad autonómna zóna Christiania[7] v Dánsku, či umelecký squat v Ľubľane Metelkova[8], kde si komunita priestor nielen spravuje, ale má isté výnimky – napríklad neplatia isté dane. Tieto príklady sú skôr výnimkou a ťažko očakávať, že by si občania našich miest plne manažovali svoje susedstvá a zvládali k tomu aj svoje vlastné životy. Ako myšlienka pre spoluprácu lokálnych rád alebo business improvement distriktov[9] je však inšpirujúca.

Participatívne plánovanie nie je ani priama demokracia, ktorá sa ako étos a nástroj objavuje aj v našich podmienkach. Online debata či hlasovanie na sociálnych sieťach nie je skutočne participatívne. Nie je tu zabezpečené predošlé informovanie o kontexte situácie. Málokedy je dobre definovaná otázka, podmienky zapracovania podnetov verejnosti a nie je zaručená reprezentatívnosť odpovedajúcich. V prípade Facebooku je skupina respondentov definovaná pravdepodobne ich vekom (25-50), prístupom k internetu a pravdepodobne predominantne mužským pohlavím. Nehovoriac o tom, že profily nemusia byť skutočné, že človek ostáva bez zodpovednosti za názor a nefungujú tu pravidlá kultivovanej debaty. Zažili ste to každý. Politickí lídri snáď z nevedomosti tento nástroj využívajú a stretla som sa s prípadmi, kedy táto metóda bola vyhlásená za – hlas ľudu.

Kto je Vox populi?

Všeobecná verejnosť, ani typický užívateľ mesta neexistuje. Ľudia sú rôzni, majú rôzne životné pomienky a situácie. Namiesto všeobecnej verejnosti vnímame skupiny obyvateľov a obyvateliek cez aspekty ich vekového, rodového, ekonomického a etnického statusu, pretože tie definujú najviac rozdielov. Kombinácie týchto aspektov vytvárajú rozdielne potreby ich každodenného života v meste, ktoré sa snažíme pomenovať a vedome zapracovať v procesoch participatívneho plánovania.

Častou praktickou otázkou býva, koho osloviť? Bez pochopenia typológie verejnosti je vysoko pravdepodobné, že participatívnym plánovaním budeme sploštene mieriť na zvyčajných podozrivých alebo elity, teda zväčša jednotlivcov, či členov vplyvnejších združení a organizácií, ktoré sú projektom zasiahnuté, prípadne majú priamy záujem o ovplyvnenie veci.

Z dlhoročnej praxe nám vychádza, že ide o dominantných jedincov, viac mužov ako ženy, prípadne starších ľudí, ľudí vyššieho ekonomického, či kultúrneho kapitálu, ktorí sú vo veci zaangažovaní alebo majú voči veci negatívne postoje. Často tak počujeme, že k projektu sa príde vyjadriť nespokojné 2 percentá obyvateľov alebo priamo angažovaní, zatiaľ čo zbytok sa nevyjadruje…

Participatívny proces, môže pri nesprávnom zacielení na cieľovú skupinu spôsobiť ešte väčšie vylučenie a sploštenie demokratického postupu, preto sa tejto situácii snažíme predísť tým, že si pred každým projektom položíme základné otázky:

• koho projekt ovplyvňuje?
• kto presne sú cieľové skupiny projektu?
• aký je vek, pohlavie, zárobkovosť a národnosť našich respondentov a respondentiek?
• aké prekážky k participácii majú a ako sa k ním možeme aktívne dostať?
• do akej miery sa môžu vyjadriť/ovplyvniť projekt?

Ak tieto otázky zodpovieme, uvidíme, že musíme svoje publikum aktívne hľadať a skúšať mnohé metódy, nestačí proste vytvoriť verejnú diskusiu (stage) v online či fyzickom priestore a nazvať to zapojením verejnosti.

Participácia nie je revolúciou masy

Žijeme v rýchlej, tekutej dobe, ktorá sa vyznačuje a bude vyznačovať politickou a spoločenskou nestabilitou. Neobchádza ani pomalé a komplexné mestské plánovanie a svojou nestabilitou a kladie mu vážne výzvy. Tie nadväzujú na dlhodobý étos nezávislosti až populizmu. Vo svojej pozitívnej časti sa preukazujú potrebou transparentného plánovania so zapojením verejnosti. V negatívnej časti sa využíva naratív participácie vo všetkých fázach so širokou verejnosťou, participácia ako nátlaková metóda, či dokonca priama demokracia ako jediná metóda pre akékoľvek projekty a dokumenty.

Zatiaľ čo ide o možnosť ako posilňovať priblíženie verejnosti k samospráve a odborníkom, treba si uvedomiť, že je nástrojom, nie cieľom. Ani tento nástroj nie je samospásny. Neznamená, že všetci môžu v ktoromkoľvek momente rozhodovať o čomkoľvek. Ak sa participácia robí dobre, otvára príležitosti pre informovanie, zber podnetov a potrieb obyvateľov a obyvateliek, ktoré zapracujú odborníci. Nie je nástrojom, ktorý by umožnil právo veta hocijakému jedincovi či aktérovi zastaviť projekt a silovo presadzovať vlastné riešenie.

Nakoniec, neprestane ma fascinovať zážitok známeho, ktorý navštívil Škótsko, v čase, kedy sa debatoval Brexit. V miestnom kultúrnom dome sa zišli prívrženci tábora pre a proti. Namiesto rečníckych príhovorov z pódia sa ľudia rozdelili do malých zmiešaných skupín, v ktorých argumentovali svoje názory. Vyjadroval sa nesúhlas, ale ak sa stalo, že jedinec prekročil hranice slušnej debaty, stratil fakty, či začal na niekoho osobne útočiť, členovia skupiny ho vzali bokom a povedali: hej, si za čiarou, daj si nachvíľu pohov! Do debaty sa mohol vrátiť až keď sa upokojil a nabral argumenty.

Ak to bola revolúcia davov, potom bola vysoko kultivovaná. Bez online či fyzického pódia, bez centrálneho rečníka a bez veľkého davu. S pravidlami, osobnou, vecnou a slušnou debatou. Takto si predstavujem participáciu.

Zdroje:

[1] Roger Eatwell a Matthew Goodwin. 2018. National Populism: The Revolt Against Liberal Democracy. https://www.martinus.sk/?uItem=439289

[2] José Ortega y Gasset. 1930. The Revolt of the Masses. https://www.amazon.com/Revolt-Masses-Jos%C3%A9-Ortega-Gasset/dp/0393310957

[3] Aarhus convention. 1998. https://ec.europa.eu/environment/aarhus/

[4] https://www.resite.org/

[5] Manuál participace v plánování města. https://www.iprpraha.cz/manualparticipace

[6] The Ladder of Citizen Participation, https://catcomm.org/ladder-participation/

[7] Christiania. https://en.wikipedia.org/wiki/Freetown_Christiania

[8] Metelkova. https://en.wikipedia.org/wiki/Metelkova

[9] Business Improvement District (BID). https://en.wikipedia.org/wiki/Business_improvement_district