Denník N

Na dedine, bez počítačov a sociálnych sietí

oznorWO
oznorWO

Rád by som sa tento týždeň spojil so svojimi staršími obdobiami života. Sám som zvedavý, čo sa mi vyplaví. Spomienky, pocity a to všetko čo ma až doteraz tvorí.
Naďabil som u našich na svoje staré fotky a je to veľmi zvláštny pocit. Momentálne žijem poväčšine v spojení s tým čo sa aktuálne deje, nevnímam príliš svoj vek ani minulosť. Zistil som ale, že je fajn si uctiť aj celú svoju cestu doteraz. Pochopiť ako to všetko do seba zapadá a využiť to ako príležitosť ku vďačnosti.
Uvedomil som si toťiž, že som štastný za to, že som mohol vyrastať na dedine, bez počítačov a sociálnych sietí. S obrovskou záhradou za rodinným domom, kde pučali dary prírody od výmyslu sveta. Pamätám si ako som miloval čerstvé marhule, ale aj nemal rád tie príliš kyslé jabĺčka, ktoré pestoval dedko, lebo mal cukrovku. To mi teda ostalo až do dnes.
Naša ulica vždy vyzerala tak trochu špeciálne. Celá betónová sa ako rovná čiara ťahala strmo do kopca, ale z každej strany ju obkolesovali stromy akoby sa na ňu prišli pozrieť z celého sveta. Ústila rovno do chotára, kde sme si s bratmi stavali prepracované bunkre. Vybavuje sa mi, že mali dokonca samozatváracie dvierka – stačil na to jeden kameň na lanku!
S bandičkou kamarátov sme na tejto ulici strávili dlhé dni rôznymi kreatívnymi hrami a iba zvuk večerníčka z otvorených okien domov nám hovoril, že je čas pomaly končiť. Nekonečné ležanie na betónových skružliach, odkiaľ sme pozerali oblaky a hádali, ktorý ako vyzerá. Táto romantika ale skončila veľmi rýchlo, keď nás napadlo, že by sme mohli ísť hádzať pirátov do potoka. To je ale vzrúšo keď ti to môže urvať kus prsta!
Jeden náš kamarát mal od narodenia veľmi slabé bedorvé kĺby, tak sme mu pomáhali a vodili ho kade tade na malom detskom kočíku. Najstarší Rudko vždy bol vodcom našej bandičky, ale mňa celkom škrelo, že nikdy nechcel nikomu prenechať vodcovstvo. Hádali sme sa, ale aj tak sme vždy držali pokope.
Pastelkami pomaľovaný výust žumpy pred domom bola naša základňa. Tam nás vždy aj prišli vyhrešiť susedia keď sme im zasa hádzali kameňe do dvora.
Kradnuté čerešne, túlavé mačky, uhryznutie psa, život.. Ďakujem.
To je pre dnes všetko.

Teraz najčítanejšie

Radoslav Žilinský

Ahojte, som Rado a píšem hlavne o meditáciách, vedomejšom pristupe k pohybu a práce s pozornosťou. Na svojej ceste som získal veľa užitočných vhľadov a vedomostí a rád by som ich s vami zdieľal.