Denník N

Vysokoškoláčka s hraničnou poruchou osobnosti: „Po piatich rokoch liečby už nechcem byť kreatívna vďaka psychickému utrpeniu”

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

„Myslím si, že stále prevláda stigmatizácia duševne chorých a častokrát sa stane, že aj také veľké tragédie, ako sú samovraždy mladých ľudí, nepôsobia ako alarm, ale verejnosť popisuje daného jednotlivca ako slabocha.” Prečítajte si rozhovor s mladou ženou, študentkou vysokej školy, ktorá má hraničnú poruchu osobnosti (HPO).

Ako hodnotíš svoje detstvo z pohľadu dospelej ženy?

Keď som bola malá, rodičia venovali veľa energie stavbe domu a starostlivosti o môjho mladšieho brata. Počas môjho dospievania zohralo kľúčovú úlohu psychické a fyzické týranie zo strany dominantného otca. Nazýval sa tzv. „arbitérom“ domu a potláčal akúkoľvek rovnoprávnosť s ďalšími členmi rodiny. Otec pravidelne pil, v dôsledku čoho bol podráždený až agresívny. Zvykol v afekte rozbíjať veci a hádať sa s matkou, na čo som vždy reagovala veľmi citlivo. Keď došlo k bitke, utekala som z domu, mala som suicidálne myšlienky. Ako 10-ročná som sa predávkovala jedným druhom liekov a mala som obrovské šťastie, že som po nich iba zaspala a nič vážnejšie sa mi nestalo.

Zmenilo sa niečo na jeho správaní, keď si bola tínedžerka?

Rodinné prostredie bolo pre mňa stále nehostinné, chýbali mi prejavy lásky a pochopenie. Obaja rodičia mali tendenciu uťahovať si z mojich pubertálnych zmien a výzoru. Otec mi mnoho vecí zakazoval, do osemnástich rokov som si nemohla lakovať nechty a maľovať sa. Často ma nazýval hanlivo len preto, že som počas dospievania nadviazala nejakú známosť. Veľmi traumatické pre mňa bolo, keď ma fyzicky napadol na oslave mojich dvadsiatich narodenín. Snažila som sa vtedy vstúpiť do hádky mojich rodičov a matky sa zastať, no otec svoj hnev a impulzivitu obrátil smerom ku mne.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Aké boli ďalšie zlomové momenty v kontexte tvojich duševných ťažkostí? 

Kľúčový zlom nastal po mojom prvom vážnom vzťahu, mala som vtedy 18 rokov. V tom čase som odhalila paralelu v správaní s otcom. Prejavovala sa hlavne prehnanou afektivitou, tendenciou k impulzívnemu a neuváženému konaniu. Po rozchode som bola prvýkrát hospitalizovaná na psychiatrii, kde mi bola diagnostikovaná depresia a emočne nestabilná porucha (pozn. red.: emočne nestabilná porucha je iný názov pre hraničnú poruchu osobnosti). Myslím si, že môj otec trpí rovnakou psychickou poruchou ako ja, hraničná porucha osobnosti mu však nikdy nebola diagnostikovaná.

Ako by si opísala svoju skúsenosť s hospitalizáciou?

Bola som hospitalizovaná v zrekonštruovanej nemocnici a na otvorenom oddelení som sa cítila veľmi dobre. Prvé dni po privezení záchrankou som však strávila na uzavretom oddelení, kde to na mňa pôsobilo priam strašidelne, najmä kvôli ťažkým prípadom. Niektoré izby boli dokonca monitorované. Keďže som predtým nemala podobnú skúsenosť, bol to pre mňa šok. Mnohí ľudia mi tam hovorili zvláštne veci, trochu som sa bála. Tamojší psychológovia však boli veľmi prístupní a nápomocní.

Ako u teba prebieha ambulantná liečba?

Liečim sa už 5 rokov, začala som menšími dávkami antidepresív. Už 4 roky beriem rovnaké dávky týchto liekov, pomáhajú mi brať veci s nadhľadom. Taktiež užívam stabilizátory, ktorých efekt som síce zo začiatku nepociťovala, no momentálne môžem vyhlásiť, že som pri bežných konfliktoch stabilnejšia vďaka nim aj vďaka psychoterapii. Myslím, že dôležitá je hlavne práca na sebe. Lieky nevyriešili celý problém, keďže moje afektívne nálady stále pretrvávajú.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

S akými druhmi psychoterapie máš osobnú skúsenosť?

Na strednej škole som navštevovala centrum psychologického poradenstva. Tam som sa stretla s detskou psychologičkou, ktorá ma síce vypočula, no nebola kompetentná so mnou pracovať, keďže som už nebola dieťa. V meste, v ktorom študujem, som mala výbornú psychologičku, ktorá má výcvik v psychodynamickej psychoterapii. Pracovala hlavne s mojou minulosťou a otvárala staré, zakonzervované záležitosti. Neskôr som začala chodiť k inej psychologičke, ktorá sa v terapii zameriavala skôr na posilnenie mojej osobnosti a vnútornej stability.

Čo u teba môže spustiť afektívnu reakciu, ktorá súvisí s tvojou psychickou poruchou?

Zväčša sú to podnety, ktoré nejakým spôsobom vyvolávajú strach z opustenia. Z toho, že nie som dosť dobrá. Bojím sa osamotenia, podvedome očakávam emočné zranenie aj napriek tomu, že reálne nemusí prísť.  Spúšťačom môžu byť výčitky zo strany okolia, ale aj banálny podnet. Počas afektívnej reakcie neuvažujem racionálne. V impulze sa ťažšie ovládam, pričom neskôr sa dostaví ľútosť s potrebou ospravedlňovať sa za svoje konanie.

V čom ti terapia pomohla najviac?

Kedysi som mala tendencie kričať, rozbíjať veci ako otec. Videla som v ňom vzor, ako riešiť konflikty, ktoré som zvykla i sama vyvolávať. Tiež som často plakala a prehnane gestikulovala. Po nasadení liečby sa to stabilizovalo. Zmiernila sa intenzita a dĺžka afektu. Kedysi takýto afekt trval aj hodinu a pol, teraz trvá najviac polhodinu. Teraz som skôr utiahnutá a urazená, emócie viac prežívam vnútri než navonok.

Čo alebo kto ti v živote pomáha cítiť sa dobre?

Obľubujem antistresové omaľovánky a celkovo výtvarné umenie pre mňa predstavuje terapiu. Takisto návštevu divadla vnímam ako katarziu, očistenie sa od bežných dní. Dôležití sú pre mňa moji priatelia. Hoci sme si prešli mnohými náročnými obdobiami, naše vzťahy sa utužili. Teraz ma dokážu pochopiť a brať veci s nadhľadom. Dôležitý je pre mňa aj môj vzťah s matkou, ktorá sa mi snaží pomáhať.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Aktuálne študuješ na vysokej škole, ako sa ti darí v štúdiu?

Som takmer na konci štúdia, no ešte prenášam jeden predmet. Je to zložité, pretože učitelia nerozumejú mojej situácii. Myslím si, že školy nie sú pripravené na prípady, kedy má študent psychické problémy a odíde na viac ako mesiac do nemocnice. Učitelia nerozumejú, že počas záťažových období nedokážem ísť na ústne skúšky. Väčšinou nie sú ochotní tolerovať úľavy a výnimky, ktoré si študent kvôli svojim problémom vybaví na študijnom oddelení. Považujú to za snahu uľahčiť si štúdium.

Pociťuješ akúsi neinformovanosť verejnosti a nedostatočnú pomoc ľuďom s podobnými problémami? 

Presne tak. Myslím si, že stále prevláda stigmatizácia duševne chorých a častokrát sa stane, že aj také veľké tragédie, ako sú samovraždy mladých ľudí, nepôsobia ako alarm, ale verejnosť popisuje daného jednotlivca ako slabocha. Avšak všímam si, že táto problematika sa stáva čoraz diskutovanejšou. Hoci sa starostlivosti o duševné zdravie začína venovať zvýšená pozornosť, najviac mi prekáža už spomínaný školský systém, v ktorom je mnohokrát veľmi ťažké zotrvať, mám s tým osobnú skúsenosť. Napríklad sa mi stalo, že som prekročila maximálny počet absencií a bola som nútená zopakovať celý predmet. Pritom som vymeškala len jednu hodinu navyše a priniesla som priepustku od psychiatra ako ospravedlnenie.

Ak by si mala odpovedať na otázku, čo by mohlo súčasnej situácii ešte viac pomôcť, čo by to bolo?

Určite rozsiahly verejný dialóg vedený odborníkmi, známymi osobnosťami a snaha dostať na rovnakú úroveň dôležitosť fyzického a psychického zdravia. Taktiež zvýšenie dostupnosti psychologickej pomoci, väčšia osveta, búranie mýtov a podobne.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Ako na teba pôsobilo obdobie karantény a ako sa cítiš teraz? 

Môj stav sa počas karantény zhoršil, keďže som bola dlho doma a otcove správanie sa veľmi nezmenilo. Na druhej strane som strávila príjemné chvíle s mamou na rôznych výletoch v prírode. Celkovo sa cítim lepšie než pred piatimi rokmi, no v záťažových situáciách stále pociťujem emočnú nestabilitu. Týždeň som veľmi zle znášala rozpad najlepšieho kamarátstva, často som plakala. Našťastie už poznám mechanizmus smútku a viem, že ak mi niečo ublíži, musím si to celé pretrpieť sama so sebou, skratky neexistujú.

Dá sa povedať, že tvoje psychické problémy ťa posilnili?

Jeden psychiater mi raz povedal, že psychické problémy ovplyvnili moje umelecké vnemy, som vďaka nim tvorivá. No po piatich rokoch liečby už nechcem byť tvorivá vďaka utrpeniu, už nechcem trpieť. Rada by som len žila a lepšie zvládala bežné fungovanie. Ak ma niečo posilnilo, boli to lieky. Nie psychické problémy a zážitky, ktoré s nimi súvisia. Istým obohatením však pre mňa boli stretnutia s mnohými podobnými ľuďmi s podobnými osudmi, ktorých by som za iných okolností asi nestretla. V bežnom svete sa síce stratia, no v liečebnom prostredí sme boli všetci výnimoční a na jednej lodi. Vedeli sme sa vzájomne prijať a podporiť. Zároveň u mňa počas liečby došlo k stretu samej so sebou.

Text: Jana Gavurová

Fotografie: Klára Kusá – IG

Jazyková korektúra: Ivana Čellárová

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na FacebookuInstagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.