Podplácali sme ministrov, poslancov aj novinárov

Medzi nami Slovákmi je rozšírený a akceptovaný názor, že Slovensko je len malá krajina, ktorá ako v minulosti tak aj v súčasnosti nerozhoduje sama o svojom osude a do medzinárodného diania nijak nezasahuje. Z dôvodov mne neznámych sa v širšej verejnosti vôbec neuchytilo povedomie častej a dôležitej účasti našich dedov a ich rodičov v svetovej politike a tak nejak sme už aj pomaly zabudli na aktivity našich politikov, ale aj tajných služieb v krajinách, ktoré dnes považujeme za exotické a nejaké vzájomné vzťahy sú pre nás len ťažko predstaviteľné.  Pre väčšinu populácie je až šokujúce, keď sa dozvie o angažovanosti Čechov a Slovákov v Egypte, Angole či napríklad v Keni.

Práve na aktivity Čechoslovákov v Keni by som sa chcel zamerať aj v tomto texte. Podrobnému rozboru vzájomných vzťahov som sa venoval v svojej bakalárskej práci, touto formou by som však chcel predstaviť najzaujímavejšie zistenia a aj niektoré vtipné historky ktoré sa človek dočíta v Archíve bezpečnostných zložiek v Prahe.

Na úvod pár encyklopedických faktov. Keňa bola na konci 19. storočia kolonizovaná Veľkou Britániou a v roku 1963 sa aj za prispenia Československa stala nezávislou. Krátko po získaní samostatnosti obnovilo Československo zastupiteľský úrad v Nairobi (ten v Keni síce existoval počas prvej republiky, ale v 50. rokoch bol komunistami zrušený) a spolu s ním vznikla aj rezidentúra (základňa) tajnej služby. Československá rozviedka v Keni začínala s troma agentami. Dvaja mali diplomatické krytie a tvárili sa ako pracovníci ambasády, kde oficiálne pracovali. Tretím bol pracovník ČTK  a dlhoroční spolupracovník rozviedky Kubeš, ktorého oficiálnou úlohou bola výpomoc pri budovaní kenskej tlačovej agentúry.

Z budovy československého zastupiteľského úradu, kde dnes sídli slovenská ambasáda sa pomerne rýchlo stalo dobre materiálne aj finančne vybavené centrum špionážnych aktivít a korupcie, ktorá siahala do najvyšších poschodí kenskej politiky. Medzi ľudí, ktorí si nechali od československých agentov vyplácať odmeny za dodané informácie patril napríklad viceprezidentov kancelár, minister zdravotníctva, predseda parlamentu, niekoľko poslancov a novinárov. Dohromady prebehli medzi československými tajnými a ich spolupracovníkmi stovky stretnutí v bytoch agentov ale aj priamo na ministerstvách a v odmenách im boli vyplatené tisíce libier. Ministerstvo zahraničných vecí vypočítalo že Československo medzi rokmi 1959–1966 minulo v Keni na svoje aktivity až 40 miliónov Ksč. Celková suma je však určite vyššia.

Pravdepodobne najvýznamnejším počinom našej rozviedky v Keni bol pokus o vybudovanie paralelnej tajnej služby, ktorej príslušníci boli trénovaní v Československu a do Kene dopravení špeciálnym lietadlom naloženým samopalmi a ručnými strelnými zbraňami. Na tomto mieste musím zmieniť aj naliehavý telegraf československého veľvyslanca v Nairobi, ktorý sa ministerstva zahraničia pýtal, či by sa v tom lietadle nenašlo miesto aj na pár kobercov a záclon do jeho kancelárie. Táto misia však bola neúspešná. Československý spojenci v Keni prichádzali o moc a dodávka zbraní bola zabavená prezidentom, ktorý sa stále viac prikláňal spolupráci so západom.

Tajná služba preto zvažovala ešte jednu, poslednú možnosť ako získať vplyv – ozbrojený prevrat. Kancelár ľavicového viceprezidenta Odingu, kontaktoval československých agentov so žiadosťou o podporu v prípade prepuknutia prevratu. Pomoc mu samozrejme Československo prisľúbilo s tým (a teraz citujem z Archívu bezpečnostných zložiek), že: „Pokiaľ nemôže byť po našom nech je aspoň chaos, a lá Nigéria.“ K prevratu však nikdy nedošlo, pretože ľavica bola úplne odstavená od moci a jej predstavitelia boli perzekvovaní. Terčom prenasledovania sa tak stalo aj viac ako 70 študentov, ktorí medzi tým stihli vyštudovať v Československu a spolu s nimi aj pracovníci československého zastupiteľského úradu a ich rodiny, ktoré boli sledované a odpočúvané. Je už len iróniou samotný fakt, že Čechoslováci o odpočúvaní vedeli, pretože sami odpočúvali kenských tajných. Traja Čechoslováci však aj napriek zvýšenej opatrnosti boli za svoje aktivity v Keni v roku 1966 vyhostení. Prvým bol I. tajomník ZÚ – Kozubík. Po ňom nasledoval III. Tajomník Carda a spolu sním aj spravodajca ČTK Kubeš. Ďalší spravodajca ČTK – Forejt bol neskôr vypovedaný roku 1968. Keňa tak vyhostila viac občanov ČSSR ako napríklad Sovietskeho zväzu či Číny.

Popri tom sa tiež proti Československu rozpútala zúrivá kampaň v kenských médiách, tlmená len vďaka finančným darom editorom niektorých novín či rozhlasu. Ochladenie vzťahov zasiahlo aj prácu rozviedky, ktorá okrem vyhostených rezidentov prichádza o väčšinu svojich zdrojov a bola pod tvrdým dozorom kenskej bezpečnosti. Čechoslováci síce zaznamenávajú ešte nejaké menšie úspechy v podpore opozičných síl či propagačnej činnosti. Politický posun sa však postupne ukazuje ako nereálny a ťažisko vzájomných vzťahov sa presúva do ekonomickej oblasti, čo je ilustrované aj postupným zmenšovaním sa počtu pracovníkov ZÚ v Nairobi, či udeľovaných štipendií kenským študentom. K výraznejším zmenám nedôjde až do pádu komunizmu v Československu a vzájomné vzťahy sa postupne začínajú obnovovať.

V tomto článku som sa snažil v záujme popularizácie témy byť veľmi stručný a veľa informácii vynechávať či zjednodušovať, verím však, že prípadny čitateľ-historik mi to odpustí. Pokiaľ Vás niečo z článku zaujmalo alebo by ste chceli vedieť viac informácii či odkazy na zdroje, rád Vám odpoviem v komentároch.