Avšak, rituál volieb je tu stále prítomný, pretože je hlboko zakorenený v našom systéme.

Prvá vec, na ktorej sa s ostatnými ľuďmi pohŕdajúcimi voľbami zhodnem, je kampaň. Tá je to hlavné, čo zvykne väčšine z nás liezť na nervy bez rozdielov politickej orientácie. Viem, že nebudem sám, ak poviem, že celé to volebné haló, zacyklené kauzy, platené politické reklamy spolu s bilboardovými sloganmi a tvárami pekne sa vyškierajúcich politikov bažiacich po moci, vnímam ako dosť nepekný shitposting, ktorý ma celkom slušne otravuje a vyvoláva vo mne silnú potrebu ignorácie.

(Na druhej strane si však nemyslím, že by mi bez všetkého toho politického trashu bolo na svete lepšie; snažím sa myslieť pozitívne a som za existenciu trashu rád, pretože sa k nemu aspoň môžem vyjadriť a posunie ma niekam ďalej. Skrátka ma teší, ak so mnou nesúhlasia ľudia, ktorých názory považujem za primitívne.)

Nuž, keďže som predovšetkým človekom, ktorý na prvé miesto v etike kladie výhradne slobodu jednotlivca, tak sa na celú vec pozerám trošku inak (aj keď viem, že si mojim názorom proti sebe poštvem mnohých vyznavačov demokracie).

Ja osobne však volebným právom nedisponujem, nijak obzvlášť mi nechýba a ako realista silne pochybujem, že sa mi podarí kohokoľvek presvedčiť o takto silnej téme prostredníctvom trápneho článočku na Blogu Denníka N, ale aspoň dúfam, že niekeho tento rozbor privedie minimálne k určitému druhu zamyslenia, prípadne objektívnejšiemu pohľadu na vec.

Hovoriť, že jedinec, ktorý sa nezúčastnil volieb, sa nemá právo sťažovať na havarijný stav štátu, je totiž podobne stupídne, ako hovoriť, že jedinec, ktorý sa nezúčastnil krčmovej bitky, sa nemá právo sťažovať na havarijný stav krčmy.

1.1) Neverím, že môj hlas môže niečo zmeniť

Áno, väčšina ľudí sa ma síce pokúsi vyviesť z omylu omieľaním klišéovitých fráz ako napr. „na každom hlase záleží“, alebo „keby si niečo podobné povedali všetci, tak by nešiel voliť nikto a nič by sa teda nezmenilo“.

Lenže to sa tak ľahko nestane. Parlamentných volieb v roku 2016 sa zúčastnilo niečo cez 2,5 milióna voličov a ak niekomu skutočne niečo hovoria matematické štatistiky, tak dávno vie, že môj hlas vo voľbách má naozaj príliš malú váhu na to, aby niečo zmenil. A myslím si, že existuje omnoho viac lepších spôsobov zabezpečujúcich spoločenskú zmenu, než práve vhodenie lístka do kartónovej krabičky s dvaapolmilióntinovou váhou.

2.) Nevolím, pretože nechcem, aby za mňa rozhodoval niekto druhý

Nuž, po prvé by som chcel len tak na okraj pripomenúť, že skutočne o mne rozhoduje niekto druhý, keďže na Slovensku máme parlamentnú demokraciu s vládnucou koalíciou a 5-percentnou priepustkou do parlamentu. V takomto systéme skrátka nikto nerozhoduje sám za seba.

Nemyslím si totiž, že 89-ročná babička žijúca v Novej Sedlici má svojím hlasom právo rozhodovať o mojom živote, keďže ma s ňou nespája nič okrem spoločného živočíšneho druhu, jazyka a narodenia sa v rovnakej vymedzenej geografickej oblasti, ktorá je označovaná ako jeden štát. Nemyslím si, že vie narozdiel odo mňa lepšie, ako si mám skrz štátny aparát regulovať život a presne to isté platí aj opačne.

Nechcem byť súčasťou procesu vzájomného rozhodovania o životoch druhých, pretože ho nepovažujem za morálny.

3.) Nevolím, pretože neuznávam demokraciu

Hoci toto tvrdenie bohužiaľ znie väčšine hrdým demokratickým občanom asi až priveľmi kruto a extrémisticky, tak je založené na reálnej problematike.

Neverím v systém demokracie, pretože si nemyslím, že je to režim, ktorý by dokázal generálne zaručiť slobodu jednotlivca. Pre nevšímavých môže byť dobrým príkladom to, že sama demokracia nám tu v minulom storočí priniesla totalitný nacistický režim v Nemecku (áno, Adolf Hitler bol demokraticky zvolený a jeho vízia spoločnosti bola podľa mňa naozaj veľmi ďaleko od tej slobodnej).

Zástancovia demokracie na Slovensku sa mi môžu pokúsiť tento historický príklad vyvrátiť tým, že moje ľudské práva a slobody sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky.

To je síce naozaj pravda, ale ja svoje práva vnímam na úplne inej úrovni, než jedinci, ktorým príde Ústava ako dobrá záruka. Za svoje právo považujem napr. možnosť slobodne podnikať a nie možnosť slobodne požiadať o povolenie podnikať. Tak isto zase uznávam právo na vlastné telo, ktoré je v priamom rozpore s celoplošnou drogovou legislatívou. Rovnako uznávam právo na súkromné vlastníctvo a považujem za nelegitímne, ak niekto rozhoduje o výške môjho zdanenia a vyhráža sa mi odňatím slobody v prípade nezaplatenia arbitrárne určenej kapitálovej čiastky. A takto by som mohol pokračovať donekonečna.

Jednoducho; nehodlám sa vzdať mojej verzie individuálnych práv aj keď je síce obšírnejšia, než tá, ktorú mi prideľuje Ústava. Mnou pridelené práva, ktoré sú založené na vlastnení svojho tela a plodov mojej práce považujem za konzistentné a nevidím dôvod, prečo by mala byť moja forma práv menejcenná, než forma, ktorú vníma väčšina.

3.1) Nemám koho voliť

Skutočne, neexistuje politik, s ktorého názormi by som sa dokázal čo i len trochu stotožniť. Existuje množstvo ľudí, ktorých (a)politické názory sú mi pomerne sympatické a veľa z nich žije aj na Slovensku, no žiaden sa principiálne nevydal na politickú cestu. Na našom území neexistuje ani jedna strana, ktorá by svojim programom zaisťovala slobodu jednotlivca.

Internetový portál ZOMRI pred tohtoročnými Parlamentnými voľbami zdieľal jedno celkom vtipné memečko hovoriace o tom, že voľby sú ako verejná doprava; ak mi ujde autobus, tak nebudem trucovať a neostanem doma, ale počkám na ďalší.

(Ospravedlňujem sa, že sa síce nejedná o doslovnú citáciu, ale posolstvo vtipného obrázku bolo viac-menej naformulované takto.)

Tento príspevok mal vlastne naznačiť to, čo by mohli mojej nevoličskej morálke vytýkať asi všetci demokrati. To, že úlohou procesu volieb nie je voľba toho, kto by ma mal za každú cenu občiansky zastupovať, ale toho, kto sa k mojej politickej vízii nejakým spôsobom čo najviac približuje.

Problém tejto analógie je však taký, že nie vždy má cenu robiť kompromisy v jednej a tej istej oblasti, keď dokážem rozumné riešenie nájsť v nejakej inej a to pohodlne a bezpečne.

Ak mi ujde autobus a nechce sa mi čakať na ďalší, pretože už som so službami autobusovej dopravy naozaj otrávený, alebo nechcem riskovať nakazenie koronou, tak jednoducho nasadnem do vlastného auta, alebo si zavolám Bolt. A v prípade opakovanej nespokojnosti s mestskou hromadnou dopravou ju môžem bojkotovať úplne.

3.2) Demokracia je zastaralý model

Jednoducho povedané – štát sa za neuveriteľne dlhú dobu nikam výrazne neposunul. Štát je rovnaký, ako jeho inštitúcie. Pokiaľ sa v ňom nenachádzajú nijaké vyvíjajúce sa technológie, ktorých vývoj by zapezpečoval voľný trh, tak sa pravdepodobne ani nikam veľmi neposunie. Dobrým príkladom podobnej inštitúcie bez, či s minimálnym využitím technológií, je školstvo. V najlepších bratislavských gymnáziách totiž nájdete svokrine jazyky (Dracaena trifasciata) pamätajúce si Gustava Husáka, učebnice chémie upozorňujúce pred chemickými zbraňami z imperialistického západu, alebo 50-ročné lavice a linoleum, ktoré je tak staré, že sa v ňom začínajú štiepiť jadrá atómov (kto mi neverí, ten má odo mňa vstupenku grátis na prehliadku Gymnázia na Metodovej ulici v Bratislave). A to mi bez urážky naozaj nepríde ako ukážka fungujúceho systému.

V porovnaní s ostatnými vymoženosťami modernej doby sa mi klasický parlamentný systém so 4-ročným volebným obdobím zdá pomerne dosť úsmevný a nemyslím si, že práve on je zárukou mojej osobnej slobody a bezpečnosti. Úprimne, štát si dokonca môže dovoliť kradnúť viac ako polovicu príjmu jeho občanov a aj napriek tomu si oni občania môžu žiť na pomerne dobrej životnej úrovni. Ba čo viac; životná úroveň rastie. A nemyslím si, že za takýto pokrok vďačíme práve antickému volebného cyklu.

3.3) Nevolím, pretože nepodporujem štát

Štát vnímam ako vysoko nelegitímnu organizáciu s obrovským monopolom na zákony, regulácie, či inicializáciu násilia vo vymedzenej geografickej oblasti. Vzhľadom na jeho monopolickosť je obrovským lákadlom pre firmy, inštitúcie a finančné skupiny s korporativistickými sklonmi.

Osobne si preto nemyslím, že najväčší problém je v procese skladania vlády, ale v samotnej orientácií monopolistického štátu ako takého, ktorý vytvára priestor pre korporativizmus. Podobne, ako 4-ročné volebné obdobie motivuje víťazné strany maximalizovať svoj zisk behom tohto časového úseku využitím monopolných štátnych nástrojov, keďže samozrejme vôbec nie je isté, že tí istí ľudia budú zvolení aj v priebehu ďalšieho volebného obdobia.

Nuž, a na záver som sa rozhodol uviesť nejaký praktický príklad.

Ak skutočne nie ste spokojní s produktami nejakej firmy, tak jediné, čo môžete urobiť, je, že budete jej služby a tovar bojkotovať prostredníctvom jednoduchej ignorácie na trhu (volá sa to nepodporovanie). So štátom to je však o niečo väčší oriešok; nemôžete zrušiť objednávku jeho služieb, ak sa vám jednoducho nepáčia a nemôžete ho takto ľahko bojkotovať, pretože ste sa doň chtiac či nechtiac narodili. Najjednoduchšie bojkotovateľným štátnym aparátom sú teda jednoznačne voľby a keďže sa nejedná o žiaden produkt, alebo službu, tak ich bojkot by podľa mňa zvládol naozaj každý.

Voľby v praxi vnímam ako niečo, čoho sa nechcem zúčastňovať, pretože by som tým legitimizoval všetky procesy a služby štátneho monopolu, ktoré principiálne odmietam podporovať. Voliť by bolo v tomto prípade to isté, ako neuznávať Coca-Colu, pretože mi vadí nezdravý životný štýl, ktorý jej konzumácia zaisťuje, zatiaľčo budem chodiť na ich firemné mítingy a seriózne premýšľať o generálnom usporiadaní jej zamestnancov..