Denník N

Kauza Istropolis – zvíťazí naša priemernosť, alebo pochopíme, že naše dejiny sú ozaj naše?

Nový Istropolis opäť raz ukáže, či zvíťazí naša priemernosť a stále sa neprejaví svojbytné sebavedomie jedného z európskych národov v schopnosti uchrániť v hlavnom meste jeden jeho trade mark. Ak aj, tak by to už mohol byť posledný prípad svojho druhu.

Nie je to zďaleka prvý zápas o modernú slovenskú architektúru; najvhodnejším porovnaním je kvázi kontroverzné premostenie Slovenskej národnej galérie od architekta Vladimíra Dedečka – mnohí si pamätáme, ako sa pred dvoma desiatkami rokov stále diskutovalo o jeho zbúraní (!), pričom dnes je počas jednej z najnáročnejších rekonštrukcií od opravy Bratislavského hradu právom považované za budúcu signatúru našej erbovej výtvarnej inštitúcie.

Máme tu oproti sebe dve skutočnosti. (1) Na jednej strane je roky zanedbaná, verejnou diskusiou (na báze hlavného architekta, fakúlt architektúry, architektov, historikov, kultúrnych politikov, samospráv, nezávislých iniciatív, obyvateľov) ignorovaná budova starého Istropolisu. Je impozantná, monumentálna, hrozivá. V rámci celku nadproporčná, v detailoch naopak až renesančne proporčná, v interiéroch nebývalo príjemná a svojím primeraným presahom ľudskej mierky povznášajúca, nehovoriac o podujatiach, ktoré sa tu počas desaťročí odohrali. Pre generáciu tzv. husákových detí má nezanedbateľný kultúrny význam, možno iniciačný. Súčasťou stavby sú umelecké diela, ktoré nie sú doplnkom, ale integrálnou súčasťou celku, interiérový dizajn je aj po rokoch devastácie stále schopný “prebývať v detailoch”. (2) Na druhej strane prichádza nová utilitárna generická architektúra, rovnaká, aká zapĺňa všetky voľné parcely nášho hlavného mesta, efektná vo vizualizácii, sľubná vo vytvorení príjemného letného večerného prostredia, v ktorom nás nič neuráža, argumentačne je podložená kvalitnou akustikou budúcej koncertnej sály presne á la Royal Albert Hall a populizmom, využívajúcim aktuálnu devastáciu jedného z najväčších námestí v republike. Tá sa ponúka ako prvá: socializmus totiž nepripomína ani tak stavba samotná, ale ľahostajnosť vo vzťahu k jej rozbitému a spustnutému okoliu (pokiaľ opomenieme krásne lipy, ktoré tu mimovoľne rastú). Netreba veľké úsilie a akýkoľvek nový projekt vyznie ako progres.

Pravdu má fotografka prchavej atmosféry slovenskej architektúry Oľja Triaška Stefanović, ktorá vo svojom statuse na FB napísala, že sme predovšetkým zanedbali diskusiu o tejto ikone. Naozaj ideme diskutovať o záchrane do žiadneho zoznamu nezaradenej pamiatky, ktorú vlastní súkromná spoločnosť? Chceme ovplyvniť developera, ktorý o svojom úmysle vysiela marketingovo absolútne jednoznačný podprahový i priamy signál, aby si ponechal a rozvíjal niečo, čo svojou kapacitou nie je schopné spĺňať požiadavky (do budúcna miliónovej) Bratislavy niekoľko rokov po tom, ako sme mu budovu predali? Opäť sa prejavuje naša nevyspelosť a absencia hodnotovej vízie dlhodobo definovanej (novomestskej, mestskej a štátnej) kultúrnej politiky, ktorá by ošetrila aj náš vzťah k monumentálnej architektúre, postavenej počas socializmu. Tá je, či sa nám to páči, alebo nie, našou legitímnou kultúrnou vrstvou – v zmysle našej štátnej existencie (od vzniku prvej ČSR) prebiehala 41 rokov z aktuálnych 102, čiže z hľadiska kontinuity jedného systému stále dominuje. No my sme ešte medzi pamiatky nezaradili ani funkcionalizmus 30. a 40. rokov 20. storočia, na ktorý bez problémov inštalujeme plastové okná, čiže ako chceme argumentačne obhájiť ideologicky poznačený a omnoho novší Istropolis? Naše argumenty sú slabé, pretože zaznievajú neskoro a odborníkov, ktorí ich vyslovujú, naša spoločnosť neberie ako ľudí, ktorí dokážu predvídať – pritom je z porovnaní vo svete jasné, že za dvadsať rokov by sme aj my takýto príklad architektúry chránili a ukazovali svetu ako jednu z veľkomestských dominánt.

Otázkou je tiež, aký je širší verejný záujem ohľadom Trnavského mýta a priľahlej železničnej stanice. Je paradoxne dobré, že zóna je prázdna (Stanica Filiálka), alebo zanedbaná (pôvodný Dom odborov a Dom techniky), pretože by tu mohla stáť aj obdoba stavieb medzi Záhradníckou a Trenčianskou, čo, verím, že sa už dnes nemôže stať. Verejný sen je, aby zrekonštruovaný Istropolis slúžil kultúre aj pamäti zároveň, a na mieste Filiálky aby bol park. Verejný záujem (ergo konsenzus sna a reality) je aby Istropolis slúžil kultúre a na mieste Filiálky pod niekoľkými poschodiami nákupného centra zastavoval nehlučne vlak (na nepriamej linke Bratislava – Paríž). Niektorým možno preblesne tiež možnosť verejnej utópie – medzinárodnej architektonickej súťaže na nové kultúrne centrum; myslím tým skutočnú architektonickú súťaž, ktorej výsledkom by bolo niečo úplne netradičné.

Uvítajme teda, ak sa v súťaži o 60 miliónov eur zo štátneho rozpočtu rezervovaných na stavbu kongresového centra okrem spoločnosti Immocap objavili aj Incheba a JTRE. Ak by sa táto stavba nerealizovala na Trnavskom mýte, ale inde, možno získame ďalší čas na pochopenie, že hodnota stavby nie je iba v jej účelovosti a trhovej využiteľnosti, že sebavedomé vysporiadanie s našou pamäťou na socializmus nespočíva vo vymazaní jeho excelentných znakov, ale práve úplne naopak. Pri oprave národných kultúrnych pamiatok už noví vlastníci pochopili, že zachovanie kultúrneho účelu je (nech len z dôvodu grantov pre obnovu, prezentáciu umenia či kreatívny priemysel) zároveň zabezpečením trvalej udržateľnosti ich investície – spomeňme si, aký je to kontrast oproti divokým rekonštrukciám banskoštiavnických renesančných palácov počas mečiarizmu. Som presvedčený, že potrebujeme maximálne dvadsať ďalších rokov, aby sme došli v tomto chápaní až k dnešku. Skúsme tento čas nejak prečkať a nerobme unáhlené kroky. Nič nebúrajme, študujme podobné príklady vo svete, definujme si kultúrnu politiku nie ako povinnú jazdu, ale ako snahu pomenovať našu kolektívnu identitu dnes, o dvadsať aj o päťdesiat rokov. Časom môžeme byť na svoju prezieravosť hrdí.

Teraz najčítanejšie

Richard Gregor

Historik, kurátor a kritik výtvarného umenia. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.