Denník N

Skrotiť a pohladiť

Navštívila som vzdialené regióny. Páčilo sa mi. Bolo by pekné žiť v lese. Alebo niekde bližšie k prírode. Po návrate som si vyhľadala nejaké nehnuteľnosti. Keď som špecifikovala svoje finančné možnosti, vyskočili mi len garáže a hrobové miesta.

A tak sedím vo svojom bratislavskom podnájme a teším sa z drobností a z toho, čo už mám.

Tento článok bude o tom istom, o čom boli všetky predošlé. To sa len zdá, že občas je to o literatúre a občas o inom.

Sme na lodi

Mohlo by to byť okolo roku 1840. Na tento úsek Nílu sa ešte žiadny Európan nedostal. Alfred sa nebojí, naopak, odľahlo mu, že je konečne zasa na cestách. Dva roky trčal v Chartúme. Barón mal poslať peniaze, a nič!

Alfred má asi dvadsaťdva rokov.

Možno je to skôr plť než loď.

Z brehu mávajú domorodci, o belochoch už všeličo počuli. Chceli by Alfredovi niečo predať. Nejaké opice. Veľmi lacné, píše si Alfred do denníka.

Koupil jsem si jich několik v naději, že mě budou obveselovat. Jak jsem se zklamal! Seděly smutně při okraji lodi, k němuž byly připoutány, odmítaly potravu a přikrývaly si tváře rukama jako malé děti, žalostně poknikávajíce.

Do rána mu všetky zdrhli, rozviazali uzly pút a vyparili sa, zostala iba jedna, na ktorú zrejme zabudli, sedela o kus ďalej. Dostala meno Koko.

Svoj údel znášal Koko dôstojne a pokojne, referuje Alfred, zrejme pochopil, že nemá na výber. Voči ľuďom zostal nevraživý, hrýzol, ale po spriaznenej duši túžil. Na palube bolo veľa zvierat. Koko si vybral vtáka zobákorožca, najväčšieho čudáka spomedzi nich.

Zoborožec nabízené přátelství přijal a tak vznikl svazek opravdu ojedinělý. Opice nakládala sice s ptákem až pohoršlivě, ale dobrácké stvoření to trpělo. Koneckonců mohlo uhnout, nebylo přivázáno.

Zároveň Koko vedel byť pozorný, prehŕňal sa vtákovi v perí, akoby to bola srsť, vyberal pomyselné vši.

Priateľstvo trvalo aj po skončení plavby, doma v Chartúme, a skončilo sa smrťou zobákorožcovou. Koko sa pokúšal nadviazať bližšie vzťahy s domácimi mačkami, ale to nevypálilo dobre. Nevyšiel ani posledný pokus, o ktorom Alfred s pohnutím rozpráva:

Koko získal nového kamaráda, až když jsem opatřil malé opiče, sirotka. Hned při prvním spatření hnalo se robě ke Kokovi a ten by je byl samou láskou rozmačkal: ač sameček, stal se drobkovi matkou a pečoval oň s velikou něhou. Opička bohužel záhy zašla. Koko byl zármutkem bez sebe. Neustále se snažil probrat mrtvého k životu, choval ho, hýčkal, sádlil na známá místa, a když poznal, že je konec, propukal v srdcervoucí nářek. Opakoval oživovací pokusy a znovu kvílel: byla to tragédie. Když robě bylo pohřbeno, Koko zmizel.

Alfred Brehm sa vrátil do rodného Nemecka, aby doštudoval a možno ešte trochu vyrástol, a potom ešte trochu cestoval, a hlavne sa z neho stal strašne známy zoológ.

Ja som na jeho meno natrafila vo svojej nedávno spomínanej knižke Vycházky do přírody, kde autor upozorňuje, že poľudšťovanie životných prejavov rastlín a správania živočíchov je zásadná chyba. Ako príklad uvádza Brehma. Tam toho je plno, hovorí.

Brehmove knihy vyšli v prekladoch a mnohých vydaniach aj u nás.

Ja mám z knižnice požičanú jednu obrovskú o cicavcoch, s veľmi nadšeným predslovom jedného českého profesora, ktorý Brehma zároveň trochu preškrtal a prepísal, zo začiatku mi chvíľami nebolo jasné, čo hovorí Brehm a čo profesor. Ale väčšina je určite Brehmova.

Z predslovu je jasné, že v profesorovi stále žije a dýcha ten malý chlapec, čo si Brehmove zväzky čítal s baterkou pod paplónom, k tomu sa priznáva, možno za celým jeho kariérnym smerovaním stojí Brehm. Chlapec sa celé noci plavil s Brehmom na jeho plti, kráčal v jeho šľapajach divokou džungľou, pozoroval gorilie rodinky v riedkom háji, sledoval spolu s ním zajaté zvieratá, zapisoval si do zošita a pomaly z neho rástol profesor.

Okrem obrovských kníh napísal Brehm veľa článkov do neserióznych časopisov, rozličné poznámky o živote zvierat, čo robia žirafy celé dni vonku a tak, a akademická obec naňho do smrti hľadela zvrchu, a dodnes hľadí, lebo je taký neprofesionálny, a taký populárny, a majú ho radi deti, aj drobná zver, a to sa neodpúšťa.

Šokujúce správy z kolónií

Lady Barkerová chystala v Simle slavnostní hostinu. Upravovala ve svém domě okázalou tabuli plnou vybraných lahůdek. Před započetím slavnosti šla se obléci; a když se vrátila, málem omdlela. Banda opic vnikla přes balkón do jídelny a tabuli zpustošila. Její psík nenáviděl opice a dával jim to najevo, kdykoliv měl k tomu příležitost. Opice ho unesly, v korunách stromů týraly a potom svrhly do propasti.

Útloň váhavý

Lidí nebo živočichů, kteří se pohybují kolem jeho klece, si takřka nevšímá, ba ani ruka strčená dovnitř ho nerozčílí, teprve když se ho dotkneme, chňapne.

Šimrání mu dělá dobře.

Vykročiť do neznáma

Tak ako my našu, tak aj Brehm svoju dobu považoval za osvietenú a pokrokovú. Ktovie, či bolo nejaké obdobie v dejinách ľudstva, alebo nejaká kultúra, ktorá samu seba hodnotila ako neosvietenú.

Brehm cituje celý rad ďalších zoológov, svojich súčasníkov, a všetko sú to muži činu, v jednej ruke puška, v druhej sieťka na motýle. Mnohé zvieratá boli videné len párkrát, niektoré sa doviezli na starý kontinent a predali do cirkusu, a vedecké sumarizácie citovaných pánov tomu zodpovedajú – často u jednotlivých živočíšnych druhov spomínajú výskyt na trhu, schopnosť používať lyžičku, prípadne ako chutí ich mäso, alebo ako znášajú tvrdý alkohol a že na raňajky majú najradšej chlieb namočený v mlieku.

Boja sa plazov a obojživelníkov, píše Hartmann pri nejakom druhu opíc.

Prchali před nimi co nejvýše. Kolik dovoloval provaz.

Nové kraje bádateľov uchvacovali, to boli nevídané scenérie, blúznivo krásne, a mohlo tam čakať čokoľvek, nikto nevedel, nikto tam nikdy nevkročil, boli len nejaké mýty o uhrančivých očiach a ohnivej srsti, o čiernych tvárach, čo sa podobali ľudským, o pokladoch uprostred púští.

Panoráma rozhledu mě upoutala tak, že jsem zapomněl i na opice.

Poznačil si do notesa Posselt.

Lovecké výpravy splývajú s poznávacími. Brehm zastával názor, že zvieratá by sa mali pozorovať živé, nie je dôvod zbytočne zabíjať, ale tým si asi veľa kamarátov nezískal, to možno ešte prispelo k jeho vylúčeniu z akademických kruhov. Živá príroda? Komm schon, Alfred!

Samozrejme, aj Brehmova benevolencia má svoje medze, aj on uvádza, ktoré opice sa najľahšie vycvičia, ktoré sú najchutnejšie k červenému vínu a podobne. A naopak, proti paviánom je vyslovene zaujatý, paviány v jeho knižke dostávajú slušný moralizátorský výprask.

Setkáváme se tu s nejodpornějšími druhy z celého řádu, s nejohyzdnějšími, nejsurovějšími, nejzpupnějšími. Dostaly se na nejnižší stupeň, na který mohli opové klesnout. Zmizel z nich každý ušlechtilejší tvar, každá ušlechtilejší schopnost. Jsou hříčkou nezkrotných vášní.

Konkrétnejšie popisuje napríklad paviána chocholatého:

Vídáme ho, jak nehnutě sedí, jako by vážně přemýšlel, jistě spřádá plány na nějakou podlost.

Treba mu priznať, že je učenlivý, dobre sa hodí do cirkusu, informuje Brehm, ale zas v zajatí rýchlo umiera, takže do paviánov radšej neinvestovať.

Skrotiť a pohladiť

Sedela som asi pred mesiacom v jednej záhrade, keď zrazu priletel drobučký vtáčik a sadol si mi na plece, a druhý pristál na stole a priskackal k mojej voľne položenej ruke, akoby sa mi chcel schovať do dlane. Srdce sa mi z toľkej nehy roztrhalo na kusy – aj keď som vedela, že prišli kvôli tomu chrumkavému pečivu, čo ležalo predo mnou – ba až mi napadlo, že chápem ľudí, ak platia za lásku, bolo jedno, po čo prišli, tá neha bola rovnaká.

Kto koho krotí?

Brehmovi lovci sa rúcajú pri pohľade na zranené zviera, takmer akoby každý mal svoje, svoj malý formatívny zážitok, spomienku na labku, čo si príliš ľudským pohybom prikrýva krvácajúcu ranu.

Možno lovia a pripútavajú k loďkám preto, aby mali čo pohladiť, aby od nich niečo bolo závislé a možno ich časom prestalo nenávidieť.

A niektorí nie

Nespustil jsem ho z očí. Pod vlivem du Chailluových povídaček byl jsem velmi rozrušen. Avšak op se pojednou stal neklidným a zíral směrem ke mně. Okamžik, a zahřměla moje rána. Můj černý průvodce s druhou puškou se třásl za mnou; zbytečně. Gorila, smrtelně raněná, padla na tvář. Mláďata se rozprchla, samice skočila ze stromu, ale já v rozčilení zapomněl vystřelit, unikla také. Byly to pro mne úspěšné vánoce.

To je Koppenfels, to by Brehm asi neurobil.

Hilfe

Brehm pochádzal z vedeckej rodiny, do Afriky za ním časom pricestoval jeho brat, konečne priviezol tie peniaze od baróna. Vybrali sa potom spolu popri Níle, zbierali chrobáky a lepili si čelenky z čierneho peria, a možno trochu spomínali na domov, poslali rodičom pohľadnicu, ale Oskar sa už nevrátil, utopil sa v rieke, chcel si zaplávať a precenil svoje sily.

Rozlúčky

Aká desivá bude ľuďom o dvesto rokov pripadať naša veda? Klietky, laboratóriá, skalpely – a nikto nezaplače nad labkou?

Mysleli sme si, že zvieratá nemajú vedomie.

Občas sme pochválili vranu, že je schopná používať nástroj, dokonca tri nástroje naraz, zistilo sa.

Chovali sme útloňa váhavého ako domáceho miláčika, lebo nám pripadal roztomilý, a čo nás je po tom, že sme mu úplne rozhádzali biorytmus.

Zvieratá si zatiaľ mysleli svoje.

Zvieratá nás celý čas pozorovali zblízka, zbierali o nás informácie, všetko si zapisovali na kôru stromov, stromy spolupracovali a posielali si listy.

Pohyby má rozvážné, poněkud melancholické.

Jeho tvář vyjadřuje rozum, velké a krásné hnědé oči hledí do světa chytře, chápavě.

Bývá dobré mysli a rád se dává šimrat.

Množí se i v zajetí.

Teraz najčítanejšie