Denník N

Privilegovaní

3d stairs, white staircase on blank wall background. Way to business success, career ladder, architecture construction for building interior or exterior decoration. Realistic vector illustration
3d stairs, white staircase on blank wall background. Way to business success, career ladder, architecture construction for building interior or exterior decoration. Realistic vector illustration

Boli to ešte časy, keď sme v škole mohli jesť len počas na to určenej prestávky, s malými obrúskami rozprestretými na lavici. Vždy keď táto horlivo očakávaná prestávka začala, vytiahli sme svoje „lepeňáky“ a otvárali sme ich, aby sme si navzájom porovnali, čo komu rodičia nadelili a započali prípadné obchodovanie. Bolo to krátko po revolúcii, v tom období mala naša rodina veľmi malý príjem. Spolužiaci a spolužiačky mali vnútri salámu alebo šunku. Šunka sa počítala za najcennejší artikel, saláma bola na druhom mieste. Hlávkový šalát bol zas vyššie postavený oproti paprike. Ja som mala chlebík natretý maslom a posypaný majoránkou. „Chleba s korením, chleba s korením,“ posmievali sa mi. Počas celej hostiny čakali na svoju príležitosť rómske deti. Považovali sme ich za zlé, lebo nám kradli desiaty. A učitelia nám dávali za pravdu. Až ako dospelá som si uvedomila, že im rodičia žiadne jedlo nepripravovali. Pamätala som si ten jednoduchý detský pocit, keď chcete šunku a máte len maslo a vo svojich zdedených menčestrákoch závistlivo pozeráte na spolužiačku v novučičkých rifliach. A neskôr som si uvedomila, že u niektorých detí je ten pocit o tom, že chcete jedlo a nemáte nič. Aspoň pokiaľ si to neukradnete.

Človek má tendenciu dívať sa na tých, ktorí majú viac. A tí, čo majú menej, ostávajú neviditeľní. Nikto sa nevciťuje do ich kože. Nerozumie prekážkam, ktorým čelia. „Keby neboli leniví. Keby sa viac snažili. Ani mne nikto nič nedal zadarmo,“ zvykneme si myslieť. Lenže dal. Ako plynuli roky môjho života, uvedomovala som si celý zoznam svojich privilégií, o ktoré som sa ničím sama nezaslúžila.

V roku 2009 napadlo veľa snehu a ja som medzi závejmi tlačila svoje čerstvé bábätko po sídlisku. Vždy  som vopred premýšľala nad trasou do obchodu, ktorá by neviedla cez schody, priveľké obrubníky alebo záveje, aby som nemusela dvíhať veľký ťažký kočiar. Myslela som na tých, ktorí sa kvôli zdravotnému postihnutiu jednoducho z domu nedostanú. Keď napadne toľko snehu, nemajú na výber. Jednoducho musia ostať doma. Dostala som zadarmo funkčné nohy, svoje privilégium oproti tým, čo nemali to šťastie. A uvedomila som si, ako architektúra nášho mesta odráža potreby nás nohatých. Tí na kolieskach majú až príliš často prosto smolu.

Stala som sa slobodnou matkou. Bola to náročná úloha. Zarobiť, postarať sa. Len aby nič nechýbalo. So závisťou som sa dívala na odpočinutých mladých kolegov v práci, ktorých jedinou úlohou bolo zobudiť sa, naraňajkovať a prísť do práce. Ja som mala za sebou už pár hodín práce. Prichystať desiaty, obliecť dieťa, prehovoriť ho opäť na škôlku, odviesť ho na druhý koniec mesta, kde mi ho zobrali do škôlky a cez zápchy sa so slzami v očiach, že nie som s ním, dostať do práce. To všetko po noci, počas ktorej som k nemu mnoho krát vstávala. „Ako im môžem konkurovať, keď majú toľko času pre seba a sú odpočinutí,“ vravievala som si mrzuto. Cez víkendy bývali na ihrisku len muži s deťmi a ja s mojim malým. Ženy mali zrejme svoj zaslúžený čas pre seba. Ja nie. S nikým som sa nestriedala a občas som sa kvôli tomu cítila ukrivdene. Ale myslela som na tie, ktoré ostali bez akéhokoľvek výživného a podpory od blízkeho okolia. Na tie slobodné matky, ktoré mali omnoho menej privilégií, ako ja.

Vyrastala som v dome plnom kníh, rodičom intelektuálom. Myšlienky, vedomosti, koncepty som osmózou nasávala odmalička. Ako mladá dospelá som mala prečítané množstvo klasickej aj filozofickej literatúry. Prečítala som ich sama. Ale bolo to ľahké. Pochádzam z podmienok, kde ľudí pri intelektuálnej práci nevyrušujú. Po knižku stačilo natiahnuť ruku do domácej knižnice. Ak som chcela rozumieť tomu, o čom sa okolo mňa hovorí, bolo fajn čítať knihy, ako všetci okolo mňa. Ísť študovať na vysokú, bola v našej rodine samozrejmosť. Šla som aj ja. A keď som ostala sama s malým dieťaťom mala som v sebe vedomostný a kultúrny kapitál vďaka ktorému som dokázala zarobiť pri flexibilnom pracovnom čase a stíhať teda aj výchovu a starostlivosť o dieťa. Myslela som na ženy v mojej situácii, ktoré až do tejto chvíle nezískali toľko privilégií tak ľahko, ako ja. Ako to asi zvládajú, keď ja sa cítim každý piatok celkom na konci so silami?

V mojom detstve bolo aj mnoho ťažkých chvíľ, kvôli ktorým som sa, naopak, necítila privilegovaná. V devätnástich rokoch sa tieto chvíle odzrkadlili v psychických problémoch, ktoré mi takmer znemožnili dokončiť vysokú školu. Dívala som sa na mladých ľudí, ktorí nepoznajú depresiu a panické ataky a celkom v kľude chodia na prednášky, zatiaľ čo ja mám dni, kedy je pre mňa vyjsť z bytu neprekonateľná prekážka. Mala som však kontakty a finančnú podporu, ktoré mi umožnili hľadať cestu von a svoje ťažkosti postupne prekonávať. Bola to dlhá a náročná cesta, ktorej najlepšie rozumejú tí a tie, čo ňou sami a samé kráčali a kráčajú. Vravela som si, aké veľké diery má spoločenská sieť podpory v takýchto situáciách. Hnevala som sa, že sme spoločnosť, ktorá sa díva len na výkon a každé krátke pozastavenie výkonnosti, či už pre chorobu, smútok, materstvo alebo rôzne druhy ťažkostí, môže človeka bez podpory najbližších dostať celkom na okraj spoločnosti. A mnohých aj dostáva.

Chodila som do práce, kde som bola v dominantne mužskom kolektíve. Celý deň som počúvala sexistické narážky a nekultivovaný spôsob premýšľania o ženách. Bolo mi to veľmi nepríjemné a zdalo sa mi nefér, že muži týmto prekážkam nemusia čeliť. Nemusia dokazovať, že niečo vedia, napriek tomu, kto sú. Nemusia zvažovať, či sa ohradiť voči sexistickým narážkam a riskovať, ako to prijme alebo neprijme okolie. Neprekonávajú tieto prekážky navyše. Napokon som sa rozhodla z práce odísť. Nemala som chuť bojovať s tým. Ťažko sa niečo podobné vysvetľuje tomu, kto to sám nezažil, kto neprežíva celé roky s opatrnosťou a v strehu, aby sa nestal terčom sexuálneho útoku.

Odišla som, lebo nepatrím k privilegovanej polovici populácie. A myslela som na tie, ktoré sú možno v oveľa toxickejšom prostredí, sú sexuálne napádané alebo dlhodobo zneužívané a neodídu, pretože nemajú kam. Nemajú vzdelanie, nemajú možnosti a príležitosti, ako mám ja. Zdá sa im a často to zrejme nie je len zdanie, že nemajú inú možnosť, než obťažovanie znášať.

Raz som počúvala rozhovor s mladou dievčinou tmavšej pleti, v ktorom líčila, akým predsudkom kvôli tomu čelí. Odvtedy cítim svoju privilegovanosť vždy, keď nastupujem do autobusu a nikto si nepridŕža kabelku a nekontroluje mobil vo vrecku. Som privilegovaná v obchode, kde mi SBS-ka nevenuje zvláštnu pozornosť pri nakupovaní. Som privilegovaná, keď si hľadám bývanie v podnájme a na ľudí pôsobím dostatočne dôveryhodne na to, aby so mnou podpísali nájomnú zmluvu. Mám vhodnú farbu pleti, prízvuk a slovnú zásobu. A to všetko som dostala len tak. Zadarmo. Takže sa môžem nasťahovať a pracovať a byť živá.

Netreba si sypať popol na hlavu za svoje privilégiá. Sú to darčeky, ktoré nám padli do lona. Skôr je primerané byť za ne vďačný a vďačná. Uvedomovať si ich. A predovšetkým, nemyslieť si opovážlivo, že všetci majú rovnaké šance ako ja. Nepodpisovať petície, v ktorých sa rozhoduje o právach ľudí, v ktorých topánkach som neprežila ani jediný deň. Nepovažovať svoju životnú skúsenosť za meradlo pre všetkých a v žiadnom prípade z tej svojej osobnej skúsenosti nevytyčovať „morálne“ princípy a pravidlá, ktorými by sa mali riadiť všetci. Učme sa dávať šancu aj tým narodeným, ktorí nedostali rovnaký balík privilégií, ako my. A ak im chceme pomôcť, zatvorme ústa a skúsme počúvať, čo naozaj potrebujú.

Teraz najčítanejšie