Denník N

Prečítané leto 2020: o tichu a načúvaní

Aj hluční ľudia sa občas potrebujú uzavrieť do svojho ticha. Týka sa to aj detí, u ktorých rodičia vedia už veľmi skoro zistiť, či bude ticho ich prirodzenou súčasťou alebo ich bude treba s jeho krásou zoznámiť vďaka trpezlivému vedeniu dospeláka. Ticho prináša úľavu, ticho s nami súcití, iba v tichu počujeme svoj vlastný hlas. Týždeň s knihami o tichu a načúvaní môže byť pre mnohých prvou skúsenosťou s tichom v nás.

Kocúr Krištof

Keď majú decká okolo 10 – 11 rokov, nastáva mierny pokles minút, ktoré sú ochotné tráviť pri knihách. Je veľmi ťažké ponúknuť im príbehy, ktoré vydržia čítať dokonca. Niekto by ešte rád ostal pri obrázkových grafických novelách, iného zlákajú nové aktivity, pri ktorých zrazu viac netreba rodičovskú asistenciu. No mnohí začnú strácať pôdu pod nohami – už nechcú byť deťmi, ale do sveta dospelých je vstup stále zakázaný. O to väčšiu šancu majú v tejto vekovke knihy s otvorenými a skutočne úprimnými hrdinami. Jackson, budúci piatak, je presne taký a kniha Kocúr Krištof je jeho osobnou výpoveďou o živote v prvej osobe.

Napriek značnej melanchólii, ktorá je v knihe po celý čas prítomná, ide o príbeh, v ktorom hlavnú rolu hrá nádej. Jacksonova rodina je na tom finančne veľmi zle. Rodičia majú svoje vážne muchy a navyše aj smolu, keď si nevedia nájsť zamestnanie. Jackson so sestrou okúsia bývanie v aute a veľa, veľa zúfalstva, ktoré však vníma inak dospelý a inak dieťa. To, aj v časoch najväčšieho utrpenia, živí svoje detstvo tak ako mu je to prirodzené – nevedomky, s akousi ignorantskou ľahkosťou. Hlavný hrdina je už dosť veľký, aby chápal, čo sa deje, no napriek tomu neupadá do apatie. Sprevádza ho totiž obrovský kocúr Krištof, výplod jeho fantázie, tvor načúvajúci jeho tichu. Jackson púšťa čitateľa hlboko do svojich myšlienok a udalosti nijako neprikrášľuje. Mnohé deti rady čítajú o živote iných detí, najmä ak sú z prítomnosti. Ponúkajú im totiž množstvo podnetov na premýšľanie o sebe samých.

Vydal: Albatros

Chlapec, krtko, líška a kôň

K tejto knihe buď okamžite priľnete alebo nad ňou mávnete rukou. O čom vlastne je? Na čo sa to hrá? Je to ďalšie opíjanie rožkom alebo novodobý Malý princ?

Dala som ju prečítať svojmu synovi, ktorý spadá do čitateľskej cieľovky (11+). Ponúkla som mu ju bez slov, no keďže je zvyknutý na rôzne tiché knihy (inak tiež krásne zapadajú do tohto tematického týždňa: Dědečkové, The Arrival, Kytičky z ulice, Řeka…), pri ktorých treba vyvinúť viac úsilia na porozumenie príbehu s absentujúcim textom, ani som nečakala, žeby ju mal odmietnuť. Zaliezol s ňou do izby a po hodine sa vrátil s týmito poznámkami: „Bolo to fajn. Skoro ako tichá kniha. Obrázky sú najprv ako čarbanice, musíš sa na ne pozerať dlhšie, ale potom je to waw, až som neveril vlastným očiam, keď sa z nich zjavil kôň a líšku som rozpoznal až na druhý krát, to bolo fakt dobré. Krtko má rád koláče a celé je to o kamarátstve. Akože, aj keď ostaneš sama, ale vždy je okolo teba niekto, kto ti povie, že je to okej. A ešte mi napadlo, že ten krtko, kôň a líška sú akože ten chlapec. Niekedy mi to tak pripadalo. Že oni všetci sú akože jeden, chápeš? A všetci boli k sebe hrozne fajn a milí.“ Podobne môže knihu Chlapec, krtko, líška a kôň vidieť mnoho detských čitateľov.

Je to veľmi jemné čítanie, ku ktorému sa bude treba viackrát vrátiť, aby do vás príbeh vsiakol. Ak prijmete, že vás kniha nechce poúčať, ani sa nehrá „na múdru“, zažijete s ňou krásne chvíle. Každý každého v nej vypočuje, zamyslí sa nad vnútornými úvahami toho druhého, ponúkne svoj pohľad alebo – ticho. Mne osobne ilustrácie autora Charlieho Mackesyho sadli, ide z nich nádherný súzvuk a pokoj.

Vydal: Tatran

Oči

Keď ústa mlčia, priestor dostávajú uši, nos, prsty a oči. V tichu sa svet mení, otáča sa perspektíva, zjavujú sa nové uhly pohľadov. Obrázková kniha Oči autorky Iwony Chmielewskej sa rovnako zahrá s detským vnímaním (od 6 rokov). Niečo sa v nej tvári ako samozrejmé a pritom je za tým čosi prekvapivé, čo by ste tam vôbec nečakali.

Na každej druhej dvojstrane je jeden riadok verša, potom nasleduje strana bez slov, ktorá v deťoch hneď po prvom zážitku vyvolá vlnu nadšenia. To, čo sa zakaždým tvári ako oči, je totiž čímsi úplne iným. Je dosť možné, že ich neprestane baviť objavovať a hádať, čo oči skrývajú aj po niekoľkýkrát. Navyše to z knihy robí zároveň atrakciu pre kamarátov: „Hádaj, hádaj, čo je za očami?“ Môžete si byť istí, že na prvýkrát to neuhádne nikto.

V tichu sú Oči bránou do duše toho druhého. Prebieha medzi nimi dialóg, ktorý slová nedokážu poňať a obsiahnuť. Aj pri načúvaní je pohľad kľúčový. Ak nesmeruje do očí, vyvolá strach z nezáujmu. To je hlavný dôvod, pre ktorý som túto knihu vybrala do aktuálneho tematického týždňa. Hoci sa zdalo, že by to logicky malo byť ucho. Nuž, ticho mi ponúklo aj iný uhol pohľadu.

Vydalo: Slniečko

Tu si prečítajte, čo je Prečítané leto.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.
Môj fotoblog s detskými knihami nájdete tu.

Teraz najčítanejšie